Je už za vami ten čas, keď ÚSTR (Ústav totalitných režimov) plnil stránky novín nezhodami svojich vedeckých pracovníkov?
Skôr by som to definoval tak, že existujú skupiny historikov a historičiek, ktorí presadzujú iný pohľad na minulosť. A toto napätie pravdepodobne vrcholilo po mojom nástupe do funkcie riaditeľa pred dvoma rokmi. Ale tak je to vždy, keď nastúpi nový šéf a formuje sa jeho tím. Väčšina tých, ktorí tu neboli spokojní, odišla sama. Tým sa situácia značne stabilizovala.
Pomohlo vám zriadenie Múzea pamäti 20. storočia? Pretože niektorí výskumníci odišli tam.
Vznik múzea bol dôsledkom toho, že ÚSTR sa pred rokmi stal skôr detašovaným pracoviskom Filozofickej fakulty Univerzity Michala Pullmanna ako pracoviskom, kde sa skúmali totalitné režimy. V tom čase sa v ÚSTR kládol dôraz na revizionizmus a ľavicové poňatie dejín. S trochou zveličenia teda Múzeum pamäti 20. storočia vzniklo ako útočisko pre ľudí, ktorí za predchádzajúceho vedenia nevydržali a vytvorili vlastne "malý ÚSTR".
Slovné spojenie "ľavicové poňatie dejín" sme začali používať v súvislosti s historikmi, ako je spomínaný Michal Pullmann, bývalý dekan Filozofickej fakulty UK. Je to však skutočne adekvátny termín? Existuje vôbec pravicové poňatie dejín?
Ako o sebe s istou dávkou zveličenia hovorím, som vlajkonosič, ktorý zdvihol zástavu v boji proti revizionizmu. Veľa som o tom publikoval, písal, osobne som sa s týmito ľuďmi stretával tu v ústave, o čom svedčí aj moja posledná kniha s názvom Kniha farby krvi, ktorú som napísal spolu s Františkom Stárkom Čuňasom a ktorá skúma násilie komunistického režimu voči undergroundu. Ale, samozrejme, každá nálepka je zjednodušujúca: my hovoríme, že sú revizionisti, oni hovoria, že sme primitívni antikomunisti a že vidíme dejiny čierno-bielo. Vždy sa musím pýtať, ak vidím čierno-bielo.
V akom zmysle?
Nesporne sa objavili práce, ktoré bagatelizujú minulosť, najmä normalizáciu, a prezentujú historické perspektívy, ktoré sú v rozpore s tým, čo nachádzame v archívnych materiáloch vrátane spomienok pamätníkov. Je to vlastne ahistorizmus a niekedy sa mi zdá, že niektorí kolegovia sa vlámali do otvorených dverí a objavili Ameriku tvrdením, že niektorí ľudia sa mali za komunistov dobre. No, samozrejme, mali, establišment sa má vždy dobre, a to isté platilo aj za nacistov – tiež existovala skupina tých, ktorí podporovali režim až do konca a mali sa dobre. Ale to neznamená, že to nebol vo svojej podstate zločinecký režim.
Ak som správne pochopil argumentáciu vašich oponentov, ich cieľom bolo zbaviť masy, obyčajných ľudí zodpovednosti za minulý režim s tým, že oni sa na represiách v minulosti nepodieľali.
Ak niekto píše, že väčšina spoločnosti bola v tom čase viac-menej spokojná so stavom vecí, o čom svedčí aj to, že disent sa obmedzoval na úzku skupinu ľudí, že chartistov bolo málo a že disidentské hnutie tu nebolo tak početne silné ako napríklad v Poľsku, zabúda na podstatné veci. Veď tu každý vedel, aká tenká je hranica medzi "sivou zónou" a tým, aby sa dostal do problémov, nieto ešte do opozície.
Navyše tu bola neustále prítomná okupačná armáda – Československo nebolo počas Husákovho režimu samostatné, bolo guberniou Sovietskeho zväzu. To, že sa človek bojí a mlčí, neznamená, že s tým súhlasí. Navyše, režim dokázal ľudí vydierať prostredníctvom rodiny: každý vedel, čo sa stane, ak nepôjde voliť alebo ak podporí Chartu. Existovala kolektívna vina – podpísanie Charty bolo rozsudkom pre celú rodinu vrátane detí, ktoré potom nemohli študovať.
Ako teda vyzerala protirežimová opozícia?
Je veľmi zjednodušujúce obmedziť opozíciu len na Chartu 77, pretože bola najviditeľnejšia a po roku 1989 prevzala vedúcu úlohu, najmä v osobe Václava Havla. Opozícia (v Česku) bola širšia: existoval underground, Hnutie za občiansku slobodu, Demokratická iniciatíva, České deti alebo skupina okolo Petra Placáka a Nezávislé mierové združenie. Týchto skupín bolo čoraz viac, čo naznačuje, že situácia sa dostávala do bodu zlomu. Navyše, vtedajší život "kopíroval" aj medzinárodnú situáciu, čo sa, samozrejme, prejavilo aj na domácich represiách.
Nie je pravda, ak niekto píše, že normalizácia bola bez násilia – to sa tiahne ako červená niť celým obdobím od roku 1948 do roku 1989. A neobmedzovalo sa to len na masové demonštrácie. Keď sme s Čuňasom Stárkom nakrúcali film Farba krvi, dokázali sme, že v tých rokoch 1968 až 1989 desaťtisíce mladých ľudí zažilo fyzické násilie. A pracovali sme "len" na prípadoch legálnych a nelegálnych koncertov, ktoré režim netoleroval.
Objavili ste pri tejto práci niečo nové?
V Archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach som našiel materiály z leta 1989 o akcii Norbert, v rámci ktorej si komunisti nacvičovali, ako budú postupovať v prípade vypuknutia vojny alebo ak sa radikálne zhorší medzinárodná situácia. Napríklad, ako by boli disidenti odvážaní do internačných a koncentračných táborov vrátane toho, ako by sa spravoval štát v krízovom režime. Komunisti boli vždy pripravení vrátiť sa k brutálnym praktikám.
V skutočnosti, keď začiatkom 80. rokov vrcholila akcia Asanácia, to, s čím sa niektorí disidenti stretli počas výsluchov v Štátnej bezpečnosti, nieslo rovnaké znaky brutality ako v 50. rokoch. Keď Vlasta Třešňáková alebo Zina Freundová vypovedali o tom, čo zažili, hlavným cieľom fyzického a psychického násilia bola snaha ŠtB vyštvať ich. Brutalita, ktorej boli disidenti v tom čase vystavení, bola obrovská. Dokonca sa vážne uvažovalo o dočasnom pozastavení činnosti Charty 77.
Krátený text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.