V katolíckom prostredí v posledných týždňoch zarezonovali dva silné texty o tom, čo možno očakávať, až sa skončí éra pápeža Františka. Prvý je obsiahla analýza uverejnená v britskom UnHerd, autorom je Damian Thompson, bystrý analytik a zároveň výrazný kritik pápeža Františka, ktorý píše o tom, podľa čoho budú kardináli vyberať nového pápeža. Druhý je text od Rossa Douthata, katolíckeho konvertitu a rešpektovaného komentátora New York Times, ktorý Thompsona dopĺňa svojimi pozorovaniami z USA, ktoré sa však dajú vztiahnuť na širší západný svet.

Obaja autori sa zhodujú, že éra pápeža Františka sa pravdepodobne skončí spolu s ním. Teda, že kardináli na najbližšom konkláve nebudú hľadať Františka II. Na druhej strane však nepredpokladajú, že budúci pápež bude konzervatívec, ktorý by bol výrazným opakom Františka. Skôr sa zdá, že to bude niečo medzi tým.

Za hlavný dôvod, prečo si obaja myslia, že sa Františkova éra skončí spolu s ním, považujú to, že sa mu nepodarilo naplniť očakávania, s ktorými bol zvolený.

Fiducia supplicans

Douthat na to vidí dva dôvody. Prvý je, že tak v kostolných laviciach, ako ani v širšom spoločensko-náboženskom zmysle, sa neobjavilo niečo, čo by sme mohli nazvať "Františkov efekt“. Teda „žiadny veľký návrat odpadnutých alebo nespokojných katolíkov, žiadna revitalizácia katolíckych inštitúcií, žiadna vlna Františkom inšpirovaných povolaní do kňazského a rehoľného života.“ Práve o takomto efekte sa v úvode pontifikátu hovorilo, autori teda pripomenuli niečo, čo najviac používali pápežovi priaznivci v cirkvi aj médiách.

Druhý dôvod vidí spoločne s Thompsonom a najjednoduchšie by sa dal nazvať Fiducia Supplicans, podľa dokumentu dikastéria pre náuku viery, ktorý povolil požehnávanie homosexuálnych párov mimo liturgie a stal sa symbolom Františkovej éry.

„Mnohí biskupi v cirkvi v podstate odmietli vatikánske polovičné otvorenie požehnávania pre páry rovnakého pohlavia a následný pápežský dokument, ktorý zopakoval cirkevné učenie o rodovej identite, bol akoby potvrdením, že priestor na inovácie sa (zatiaľ) vyčerpal,“ píše Douthat.

Fiducia supplicans je symbolom, pretože tak Douthat, ako aj Thompson v ňom vidia nakopenie mnohých problémov, ktoré sprevádzali Františkov pontifikát. Preto bude podľa nich akýmsi lakmusovým papierikom, podľa ktorého budú kardináli vyberať budúceho pápeža.

Čo zhruba sa tým myslí, vysvetľuje Damian Thompson, ktorý tvrdí, že pápež František spôsobuje medzi biskupmi a kardinálmi nevôľu svojim spôsobom „vládnutia,“ ktoré vyzerá na prvý pohľad viac kolegiálne, či – povedané moderným jazykom – synodálne, no v skutočnosti je skôr opakom.

Pripomína napríklad, že František vydal až 60 dokumentov tzv. motu proprio (čo doslovne znamená "z vlastnej iniciatívy"), čo je šesťkrát častejšie ako v prípade Jána Pavla II.,  pričom podľa neho prichádzali často bez varovania a „priniesli rozsiahle zmeny v liturgii, financiách, štátnej správe a kanonickom práve“.

Thompson to komentuje nasledovne: „Mnohým biskupom sa (...) nepáči, že im ruky krúti pápež, ktorý síce hovorí svetu, že posilňuje postavenie biskupov tým, že podporuje synodalitu, nech už to znamená čokoľvek, ale podkopáva ich pastoračnú autoritu nad ich farnosťami.“

Nezabúdajme, že presne takto bol prijatý aj dokument Fiducia supplicans. Bolo to krátko pred Vianocami, bez predošlej konzultácie s biskupmi, či aspoň rímskou kúriou. Navyše, toto rozhodnutie bolo kritizované aj pre jeho teologickú slabosť a rozpor s kanonickým právom (najmä pre zdôvodnenie, že ide o neliturgické požehnanie, čo je podľa mnohých teológov nezmysel), čo je ďalšou vecou, ktorú mnohí vo Vatikáne vnímajú viac ako kriticky.

"František zanechal v kánonickom práve toľko dier, že je ako povrch Marsu," mal Thompsonovi na margo týchto zmien povedať istý kňaz, ktorý predtým pracoval v kúrii. Tu však znova pripomeňme, že Fiducia supplicans nebol prvý takýto prípad. Kardináli nezabúdajú ani na Amoris laetitia, dokument, ktorý umožnil prijímať eucharistiu pre rozvedených a znovuzosobášených veriacich.

Takéto veci podľa Thomsona „rozčuľujú kardinálov,“ ktorí sú zároveň diecéznymi biskupmi a ktorí musia riešiť otázky, ktorým sa pápež František zámerne vyhýba. Napríklad, ako vysvetliť, že v jednej diecéze je dovolené prijímať eucharistiu rozvedeným a znovuzosobášeným a inde nie? Alebo – ako píše Thompson, –„ako zabezpečia, aby fiduciárne požehnania boli "spontánne" a "neliturgické"? Čo to vôbec znamená?“

Korupcia a sexuálne škandály

Podľa neho však existuje ďalší balíček tém, ktoré ostávajú nevyriešené ešte od predchádzajúceho konkláve. Tým je najmä snaha odstrániť korupciu a vyrovnať sa so sexuálnym zneužívaním v cirkvi, čo bol podľa neho hlavný dôvod, prečo v roku 2013 odstúpil Benedikt XVI. a kardináli zvolili Bergoglia za pápeža.

A aj keď František začal sľubne, keď vytvoril nové miesto prefekta pre ekonomiku, na ktoré dosadil nekompromisného austrálskeho kardinála Georgea Pella, nakoniec očakávania nenaplnil.

Pripomeňme, že Pell „narazil na gigantické operácie prania špinavých peňazí, do ktorých boli zapojení vysokí kuriálni úradníci,“ no krátko na to musel odstúpiť, aby čelil vykonštruovaným obvineniam zo sexuálneho zneužívania detí v rodnej Austrálii.

V tom čase sa nepochopiteľne dostal k možnosti nakladať (podľa vlastného uváženia) s peniazmi Vatikánu arcibiskup Giovanni Angelo Becciu, ktorý bol už vtedy podozrivý, že má prsty v mnohých finančných kauzách Vatikánu.

Celé sa to skončilo najväčším finančným škandálom v moderných dejinách Vatikánu. Becciu bol prepustený, obžalovaný zo sprenevery miliónov eur, pozbavený kardinálskych privilégií a napokon aj odsúdený na trest piatich rokov vo väzení (Becciu sa odvolal).

Neslávne dopadla aj snaha vyrovnať sa so sexuálnymi škandálmi. Tu je vrcholom ľadovca kauza Rupnik, ktorú Thompson nazýva „najodpornejším škandálom, s akým som sa stretol za viac ako tridsať rokov reportérskej práce o katolíckej cirkvi.“

Pripomeňme, že Rupnik (známy aj u nás, jeho mozaika sa nachádza v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave) bol minulý rok vylúčený z jezuitského rádu po tom, čo bol obvinený zo znásilňovania rehoľných sestier patriacich do komunity, ktorú založil v rodnom Slovinsku. Taktiež mu hrozila exkomunikácia za to, že mal rozhrešiť jednu zo svojich obetí. Thompson uvádza aj ďalšie extrémne a doslova nechutné podrobnosti prípadu, ktoré radšej nechajme bokom.

Dôležité je, že podľa neho bol Rupnik minulý mesiac „zaradený do zoznamu vatikánskeho adresára na rok 2024 ako konzultant pre bohoslužbu“. No a biskup Daniele Libanori, jezuita, ktorý vyšetroval tvrdenia žien a považoval ich za dôveryhodné, bol odvolaný z funkcie pomocného biskupa v rímskej diecéze.

Podobných prípadov je, žiaľ, viac, pričom viaceré z nich sa odohrávajú v Latinskej Amerike, odkiaľ pápež pochádza. Spomeňme aspoň biskupa Gustava Zanchettu, ktorý je vraj byť blízky pápežovi Františkovi a ktorý musel v roku 2016 odstúpiť z vedenia argentínskej diecézy Orán po tom, čo bol obvinený (a už aj odsúdený) z finančnej korupcie a sexuálneho obťažovania bohoslovcov. Paradoxné je, že Zanchetta sa po obvinení presunul do Ríma, kde pracoval vo vatikánskych finančných inštitúciách, pričom Rím odmietol spoluprácu s argentínskym súdom.

Aj napriek tomu si Thompson a Douthat myslia, že kľúč k tomu, že kardináli nebudú hľadať druhého Františka je dokument Fiducia supplicans, ktorý „zmenil dynamiku kolégia voliteľov – nielen preto, že prinútil katolíckych biskupov zaoberať sa rádioaktívnou témou homosexuality, ktorá rozdelila protestantské cirkvi, ale aj preto, že zhrnula katastrofálnu nekompetentnosť tohto pontifikátu,“ cituje Thompson jeden zo svojich zdrojov.

Františkov kardinálsky zbor

Tu by však mohla vzniknúť jednoduchá námietka, ktorá spočíva v tom, že tri štvrtiny kardinálov voliteľov predsa vymenoval pápež František. Pričom jeho nominácie často zahrňovali progresívnych biskupov, čoho typickým príkladom je posledný kardinál z USA, ktorým sa stal Robert McElroy. Ten je biskupom v maličkej diecéze San Diego a doteraz bol známy jedine pre svoje – na pomery americkej cirkvi – silne progresívne názory.

Preto sa môže zdať, že Františkom vymenovaný kardinálsky zbor by mal hľadať niekoho, kto sa mu bude podobať. A tak by to aj mohlo byť, keby František vymenoval dostatočný počet liberálnych kardinálov, no podľa Thompsona tak neurobil.

Dôvodom je, že František „prijal politiku menovania kardinálov z periférie." Príklady: v Mongolsku je 1 450 katolíkov, v Austrálii ich je päť miliónov, napriek tomu Mongolsko má kardinála a Austrália nie, rovnako ako Írsko, ktoré dlho bývalo tradičnou baštou katolicizmu.

Práve kvôli tomu podľa Thompsona František upustil od menovania liberálnych kardinálov, keďže „v rozvojom svete tieto frakčné nálepky veľa neznamenajú“. Preto podľa neho z 33 kardinálov, ktorých pápež kreoval na posledných dvoch konzistóriách, „len hŕstka zastáva radikálne názory na sexualitu v západnom štýle“.

Thompson to hovorí ešte inak: až „donedávna nikto nevenoval veľkú pozornosť ich divokým názorom na sodomiu. Teraz na týchto názoroch naozaj záleží. (...) Keď vyšiel dokument Fiducia supplicans, africkí kardináli sa zo dňa na deň vzdali svojho uctievania Františka. Drvivá väčšina nebude voliť nikoho, kto podporil Fiducia supplicans."

Thomson pripomína, že v súčasnosti je sedemnásť afrických kardinálov-voličov, pričom takmer všetci sú proti ústupkom voči homosexuálom. K nim podľa neho môžeme pridať najmenej desať kardinálov z Ázie, Latinskej Ameriky a Západu, ktorí zdieľajú ich názory, aj keď používajú miernejšiu rétoriku.

No a keďže podľa súčasných pravidiel musí byť pápež zvolený dvojtretinovou väčšinou kardinálov-voličov, znamená to, že ak konzervatívci spoja sily s tými umiernenými, ktorých znepokojuje Fiducia supplicans, tak môžu zablokovať každého, kto je v otázke homosexuality liberálom. Preto je pravdepodobné, že budúci pápež bude niekto konzervatívnejší ako František, no zároveň niekto, za koho budú ochotní hlasovať aj umiernení liberáli.

Papabili

Podľa Thompsona to v podstate vylučuje kardinála Luisa Tagleho, bývalého manilského arcibiskupa, ktorého prezývali "ázijský František". A tiež progresívcov typu Fernández, Cupich, Hollerich, Marx a Czerny. Problém by to podľa neho mal byť aj pre bolonského arcibiskupa Mattea Zuppiho, ktorý síce nie je fanúšikom Fiducia supplicans, no dovolil vo svojej diecéze požehnať homosexuálny pár, pričom jeho hovorca neskôr klamal, že nešlo o požehnanie páru rovnakého pohlavia.

Thompson ako o jedinom možnom papabili spomedzi konzervatívcov píše o maďarskom kardinálovi Pétrovi Erdőovi. Jeho výhodou má byť, že je „emocionálne zdržanlivý učenec,“ pričom na synode o rodine v roku 2015 „napriek pretláčaniu rúk zo strany pápežských aparátnikov využil svoju pozíciu generálneho relátora na majstrovskú obhajobu tradičného učenia“.

„Jeden vatikánsky pozorovateľ ho opisuje ako nudne konzervatívneho, čo je možno presne to, čo teraz potrebujeme,“ dodáva Thompson.

Ten sa vo svojom texte ďalej venuje možným papabili z krajín Ázie, ktorých je však ťažko zaškatuľkovať. Najnovším je podľa neho Pierbattista Pizzaballa, latinský patriarcha Jeruzalema talianskeho pôvodu, ktorý sa v posledných mesiacoch ukázal ako „diplomat so vzácnymi schopnosťami“. A to preto, že odsúdil útoky na civilistov v Gaze (za čo bol kritizovaný izraelskými vládnymi predstaviteľmi) a tiež "barbarstvo Hamasu," pričom sa sám ponúkol ako rukojemník namiesto izraelských detí.

Vatikanisti, ktorí sa snažia nájsť nových papabili, ktorí by sa mohli objaviť, sú teraz podľa Thompsona „zaneprázdnení zapamätávaním si mien ázijských kardinálov- voličov.“ Tu sa pritom vraj objavujú hlavne tri mená. William Goh zo Singapuru a Charles Maung Bo z Mjanmarska, ktorí sú ortodoxní v otázke sexuality a „ticho kritický voči kapitulácii pred Pekingom,“ čo je narážka na tajnú dohodu s Čínou, ktorá taktiež čelí všeobecnej kritike.

Tretím menom je You Heung-Sik, nový prefekt dikastéria pre klérus z Južnej Kórey, ktorý je podľa Thompsona fascinujúcou osobnosťou. Na katolicizmus konvertoval ako dospievajúci chlapec, jeho otec bol buď zabitý, alebo prebehol na Sever, to nikto nevie. Následne konvertoval aj zvyšok rodiny, pričom „jeho viera je radostná a jeho vízia kňazskej formácie oveľa príťažlivejšia ako Františkove trpké tirády proti klerikalizmu".

Napokon je tu meno najvyššie postaveného zo všetkých papabili – kardinála Pietra Parolina, ktorý je ako štátny sekretár v podstate číslo dva vo Vatikáne. Thompson sa tomuto dôležitému prelátovi obsiahlo venuje. Keď to zhrnieme, jeho problémy vidí v tom, že je v niečom považovaný za talianskeho Františka. Bol sekretárom v čase, keď prišli všetky škandály, ktoré sme spomínali pri Františkovi (Becciu, Rupnik), má vraj podlomené zdravie (spomína sa rakovina), a tiež je architektom tajnej dohody Vatikánu s Pekingom, za čo čelí kritike nielen od kardinála Zena, ktorý má povesť žijúceho svätca. Ten navyše o Parolinovi povedal, že „verí v diplomaciu, nie v našu vieru".

Thompson ho však neodpisuje, naopak, považuje ho za schopného diplomata a tvrdí, že krátky pontifikát môže byť práve tým, čo môže uľahčiť kardinálom dohodu.

K tomu všetkému dodáva: „Tradicionalisti budú nesúhlasiť, ale ja si nemyslím, že je to zlé kolégium kardinálov.“

Nečakajme definitívne víťazstvo konzervativizmu

Tu sa vráťme k Douthatovi, ktorý používa iný argument, aby vyjadril to isté, a síce, že nový pontifikát nebude radikálnym odklonom doprava. Americký komentátor tvrdí, že napätie medzi liberálnymi a konzervatívnymi frakciami po odchode pápeža Františka len tak nezmizne, ani nedôjde k definitívnemu konzervatívnemu víťazstvu.

„To je aspoň ponaučenie, ktoré som si vzal z Františkovej éry, ktorá na mňa zapôsobila tým, aká môže byť liberálna tendencia v katolicizme odolná, aj keď nie je hlavným zdrojom dynamiky a rastu,“ píše vo svojom texte Douthat. Pripomína, že po pontifikátoch Jána Pavla II. a Benedikta XVI. sa liberalizmus zdal ako dávno zabudnutá cesta zo 70. rokov minulého storočia, no napokon sa ukázalo, že len hibernoval.

Dôvodom, prečo ožil a stále je odolný, je skutočnosť, že okolitá kultúra je široko liberálna a preto „každý katolík, ktorý sa snaží žiť vo svete aj v cirkvi, sa ocitne pod krížovým tlakom, čo vedie k trvalým stimulom na hľadanie strednej cesty medzi tradičným učením a súčasnými mravmi.“

„Skutočná konzervatívna životaschopnosť, skutočný kultúrny vplyv, robí liberalizačné impulzy nevyhnutnými,“ zakončuje svoje text Douthat. 

Dôležitý apel na záver

Posledný dôležitý apel k voľbe nového pápeža pridáva Thompson, ktorý vo svojej analýze poukazuje na iný dôležitý text. Ten pochádza z pera cirkevného historika Alberta Melloniho (nejde o žiaden príbuzenský vzťah s talianskou premiérkou, ktorej meno sa píše s jedným l), bol uverejnený v The Tablet v roku 2021 a opisuje možnú katastrofu týkajúcu sa ďalšieho konkláve:

"Novozvolený pápež vystupuje. A ako sa usmieva a pokorne sa predstavuje davom na námestí, osamelý príspevok na sociálnych sieťach prináša ohromujúce obvinenie. V čase, keď bol nový pápež biskupom, nezakročil proti kňazovi, ktorý teraz pokračuje v páchaní ďalších zločinov. Na námestí a v novinárskych lóžach padajú oči z balkóna na smartfóny... Pápež sa vracia dovnútra a rezignuje. Stolec je opäť prázdny."

Tým chcel britský autor poukázať, že pri výbere budúceho pápeža budú musieť kardináli „siahnuť hlboko do minulosti hlavných uchádzačov,“ aby sa vyhli tomu, že vyberú niekoho, kto bude môcť byť rýchlo zdiskreditovaný neriešením sexuálnych škandálov, či korupcie vo svojej domovine, alebo ho bude sprevádzať iný škandál.

Napokon, kardinálom to živo pripomína jeden z nich, prefekt dikastéria pre náuku viery, kardinál Víctor Manuel Fernández.