Deti tých druhých: je ľahké byť náhradnou, milovanou mamou?

Pre ženu býva podobné zistenie zásadným zlomom. A je sto spôsobov, ako situáciu riešiť. Ani jeden však nemusí byť správny. Ako súdiť alebo posúdiť, či niekto alebo niečo, za to môže, že zostanete bezdetní? Teda pokiaľ nemáte tú veľkú odvahu aj silu, čas a prostriedky deti si adoptovať.

Deti tých druhých je zľahka melancholická francúzska dráma o neúprosnom tikaní biologických hodín, ktoré sú veľkým strašiakom každej ženy. Ale hovorí aj o komplikovanom vzťahu dvoch ľudí, ktorých spája vášeň aj láska. No v istom smere rozdeľujú túžby a najmä záväzky.

Film režisérky Rebeccy Zlotowskej (Grand Central, Planetárium) mal svetovú premiéru v hlavnej súťaži filmového festivalu Benátky. Teraz sa hrá v našich kinách a podľa môjho názoru je veľmi potrebný.

Povedzme ako nenásilná, preventívna terapia pre tie ženy, čo sa do situácie, akú film rozoberá, dostali. Pred rokom, pár týždňami, možno iba včera. Snímka je totiž do istej miery až modelovou situáciou, akú nie je ťažké predvídať.

Obľúbená stredoškolská učiteľka Rachel (Virginie Efira) má viac ako 40 rokov. No nie je typom ženy, ktorá by si vek pripúšťala, uvedomovala. V súkromí žije skoro ako slobodná, ničím nespútaná slečna. Nie, nie je ľahkovážna žena, čo strieda pánov a párty a nedá sa povedať, že by o vážnejší vzťah a aj rodinu nestála.

Ale má svoje jasne dané predstavy. Je náročnejšia a akosi sa jej len nedarí nájsť svojho princa. Ona ho vlastne aktívnejšie nehľadá, chce, aby ho priniesol osud. A ten zasiahne, tentoraz kladne.

Sympatický Ali (Roschdy Zem), muž z večerných lekcií gitary, pozve Rachel na pohárik. Už v bare sa ukáže, že z pohárika by mohol byť aj nádejný vzťah. Každá rýchla láska má však svoje tajné zákutie. Krásna Rachel je slobodná ako biela holubica, no Ali je chlap po rozvode.

A okrem zlých spomienok mu zostala úžasná štvorročná dcérka Leila, ktorú má v striedavej starostlivosti. Pre Rachel je stretnutie so štvorročným dievčatkom (Callie Ferreira-Goncalves) novou a určite aj nepríjemnou záležitosťou.

Deti síce miluje, ale ako sa má „celkom cudzia“ žena správať k už nie úplne malej dievčinke? Čo všetko si k nej môže dovoliť, keď vie, že toto dieťa si už určite „nekúpi“ nejakou hračkou? Nebude sa náhodou Leila na Rachel hnevať už len preto, že je jej otec viac s cudzou pani ako s Leilou?

A ako sa zmení vzťah Aliho a Rachel, ak sa ukáže, že Leila svoju budúcu mamičku neznáša? Dievčatko si však Rachel obľúbi a tento vzťah je obojstranným. Rachel sa stáva náhradnou mamičkou, ale oveľa viac v nej vzrastá túžba mať dieťa vlastné. No dá sa vôbec spoľahnúť na zázrak, pokiaľ príroda už raz jasne rozdala karty?

Vzťah medzi dvoma ľuďmi s iným zázemím, aj záväzkami je vždy zložitý. Pokiaľ má však jeden z partnerov dieťa z predošlého vzťahu, je to vždy o dosť zložitejšie. Pretože v hre je veľa neznámych a nepredvídateľných situácií, čo raz istotne nastanú.

Film Deti tých druhých našťastie neskĺzol do klišé, kde sa zobrazuje vzťahový trojuholník, v ktorom súperí milenka a pôvodná mamička o priazeň dcérky.

Ani sa príliš nevenuje premenám vzťahu jedného muža k dvom ženám. Bývalke a novej žene. Láska medzi Rachel a Alim síce funguje, ale zďaleka nie je ideálom. Asi ani nie je Rachel čo závidieť.

Zamilovanosť za chvíľku opadne a ak chce Rachel s oddaným otcom koexistovať (a udržať si lásku), bude musieť s jeho životom splynúť. A možno aj prijať stálosti a zvyky, ktoré jej nebudú príjemné.

No film Deti tých druhých nie je len o Rachelinom vzťahu s Alim. Rieši najmä jej vzťah k sebe samej. A to je v ňom najzaujímavejšie a najdiskutabilnejšie.  

Ako sa vie silná žena vyrovnať s faktom, že sa zrejme nikdy nestane matkou? Môže skúsenosť materstva nahradiť starostlivosťou o cudzie dieťa, kde bude navždy iba náhradníčkou? Tento film je nežný, svieži, občas vtipný, inokedy dojemný a hlavne výborne zahraný. Hoci preberá zložité a komplexné témy, nikde citovo nevydiera.

Rebecca Zlotowski, režisérka a scenáristka filmu, šikovne ukazuje komplexnosť podivnej situácie, v ktorej sa Rachel (a s ňou milióny iných žien) v živote ocitla. Ak totiž existuje čosi ako obrovské, všeľudské, existenčné klišé, tak je to aj to, že ideálnym naplnením ženského života je materstvo. Čo sa zdá dnes už byť značne diskutovateľná floskula.