Veronika Šikulová: Život nie je banalita. V niektorých knihách nie je ani jedna dobrá veta

Asi sa nevyhneme zmienke o vašom otcovi – spisovateľovi Vincentovi Šikulovi. Logicky predpokladáme, že vás priamo viedol k literárnej činnosti. V jednom rozhovore ste sa ale vyjadrili, že sa doma zdržiaval málo a neskôr sa rodičia rozviedli. Takže tá fyzická prítomnosť častá nebola. Kedy a ako ste si uvedomovali jeho vplyv?

Neviedol ma nikdy k ničomu, možno byť dobrá… Ale doma bolo dosť kníh, tato bol spisovateľ a mama doktorka, psychiatrička. Obaja mali radi literatúru, hudbu, prírodu. Veľa som čítala. Už v piatich rokoch som sa to naučila a odvtedy som čítala stále a takmer všetko. Chcela som byť lekárka, no povedzme, že som nevynikala v niektorých dôležitých predmetoch a tú literatúru som začala mať radšej ako skutočný život. V šestnástich rokoch som napísala prvú poviedku, volala sa S kým sa budem hrať. 

Často spomínate hlboké rozhovory s otcom. Vaše knihy sa môžu javiť aj ako istá forma dialógu, ktorý s ním dodnes vediete. Je to tak?

Literárny rozhovor môže byť iný ako rozhovor vnútorný. Už som veľká, mám pocit, že sme si s otcom povedali všetko. Aj v literatúre. Možno mi to trvalo trochu dlhšie ako iným dcéram. 

Otec zažil vydanie vašich prvých dvoch kníh. Ako reagoval?

Myslím, že mal radosť.

Otec bol vychovaný v kláštore, vy sa považujete za tradicionalistku. Akú úlohu hrá viera vo vašom živote? Boli v tomto smere rodičia jednotní?

Obaja rodičia boli veriaci. Do kostola sme nechodievali. Ja som začala až ako dospelá. Som katolíčka. Pred časom som v našom kostole každú nedeľu čítavala z Písma. Druhé čítanie, to bolo moje… Dokonca som to uviedla do prihlášky na teológiu, ktorú som chcela laicky študovať. Napokon ma okolnosti odhovorili.

Bola som aj v takzvanej ruži, v spoločenstve ľudí, ktorí sa modlievali svätý ruženec. No nie som už ani tam a už ani nečítam. Najskôr ma vyhodili z ruže a potom ma nechceli za čítačku. Chvíľu som pátrala po dôvode, lebo sa ma to dotklo. Vraj vo svojich knižkách škaredo rozprávam. Boh ma vidí a vie. Napokon sme sa ruženec modlievali skoro ráno s Erikom Jakubom Grochom, sestrou a  jednou kamarátkou. Modlím sa, keď cítim potrebu sa pomodliť.

Vo vašich knihách má rodina veľmi významné miesto. O rodine, domove a záhrade často píšete aj vo svojich kratších textoch pre rôzne periodiká. Akoby ste potrebovali vlastný vesmír, v ktorom sa cítite bezpečne. Alebo je dôvod repetície tém iný?

Rodina je pre mňa dôležitá. Píšem o tom, čo poznám. Časom pre mňa začalo byť dôležitejšie ako, nie o čom. Človek môže písať nádherné vety o rodine a pritom doma môže byť riadna sviňa alebo môže žiť sám. Text so skutočným životom súvisieť nemusí. Kumšt je robota ako každá iná. Tá robota sa prejaví na spôsobe vášho prehovoru, na vašich vetách, odsekoch a slovách, ktoré použijete. 

Napísali ste: „Všetko je vo mne ticho uložené… Nateraz som sa upelešila v minulosti… Väzním v sebe svoju dušu ako nebezpečné, pažravé zviera. Ak nespí, žerie. A nemôžem si ju vyhodiť z hlavy. Občas ju vyháňam alkoholom ako sysľa z diery – nepomáha to, zvykla som si…“ Je vaše „nezabúdanie“ prekliatím alebo darom?

V mladosti som šokovala kamarátov tým, aké podrobnosti si dokážem zapamätať. Veľmi rýchlo som sa učila naspamäť, ale nevyužila som to a nenaučila som sa žiaden jazyk poriadne, a asi sa už ani nenaučím. Starnutie však všeličo prináša, a tak som našťastie aj ja na všeličo zabudla a čoraz menej sa kutrem v spomienkach. Nechcem otravovať okolie…

Kniha, ktorá sa ma dotkla najviac, bola Medzerový plod. Je o umieraní matky na ťažkú chorobu a ja mám za sebou podobnú skúsenosť. Niekedy tvrdíte, že písanie je povolaním, ale práca na tejto knihe predsa musela byť aj terapeutická.

Písanie nesmiete brať ako terapiu. Na to sú denníky. Napísala som knižku o starnutí a zomieraní mamy. Neuľavilo sa mi po jej napísaní, stále mi je smutno. Keď som ju písala, bol ten odchod taký čerstvý, že som ešte dosť dobre ani nevedela, čo sa stalo. 

V živote ste sa stretli s depresiou. Nezdá sa vám, že je častou sprievodkyňou spisovateľov? Pomáha vtedy písanie?

Určite nie. Keď máte depresiu, nechce sa vám nič, ani ísť do obchodu alebo kúpeľne, nieto si písať alebo čítať. Vzorne užívam antidepresíva a poslúcham pani doktorku. Cítim sa veľmi dobre. 

Rada by som sa dotkla istej polarity vášho života: otec – umelec,  matka –  realistická lekárka. Váš manžel je fyzik a predpokladám, že jeho vnímanie sveta je od toho vášho veľmi odlišné. Ako to funguje?

Manželia nemusia mať rovnaké povolania. Navyše, môj manžel má rád literatúru, píše aj fotografuje, rozprávame sa o knižkách, záhrade, prírode, politike a, samozrejme, o deťoch. 

Adaptáciou jednej z kníh vášho otca vznikol film – Otec ma zderie tak, či tak. Vždy, keď ho sledujem, tak ma zarazí zvláštna tvrdosť rodičov k deťom. Rovnako (hoci so zveličením) je to aj v knihách vášho obľúbenca Ľuba Dobrovodu. Postoj k výchove sa za posledné roky veľmi prudko zmenil, nezdá sa vám?

Zdá a to je dobre. Aj v školách sa k deťom správali dosť odporne… Kedysi dospelí nevnímali dieťa ako parťáka. Medzi dieťaťom a dospelými bol iný vzťah – malí museli počúvať, ak nie, bola bitka. Ja som svoje deti nebila, ale strácala som hlavu a kričala som. To tiež nie je bohviečo. Dnešný svet je k deťom veľmi dobrý, a tak to má byť, lebo na nich bude raz stáť, ony ním budú hýbať. 

Vaším svetom sú knihy vo všetkých podobách. Pracujete v knižnici s deťmi. Prečo je čítanie také dôležité?

Začala som v Malokarpatskej knižnici, kde pracujem, popoludní každý druhý utorok v knižnici čítať deťom rozprávku, aby rodičia, učitelia, ale najmä deti videli, ako my bojujeme s čitateľskou negramotnosťou, s konkurenciou moderných technológií, s mobilmi, počítačmi a inými kolegami… Nebojujeme, iba sme si sadli a čítali rozprávky. Nahlas deťom aj dospelým, aby sa vedelo a nezabudlo.

Decká majú rozprávky rady, treba im ich čítať stále, stále, stále. Uvidíte, aké to robí zázraky s deťmi, s vami, s nami, so svetom… Deti rady čítajú – my dospelí sme čítať prestali! Začnite deťom čítať a rozprávať sa s nimi o knižkách. Možno by sme sa niekedy všetci mali vrátiť a pokračovať od začiatku, zablúdiť v medenej hore, ulomiť si halúzku v striebornej či mlčať ako Bajaja. Zavše to prináša zlaté princeznovské jablká, a to rovno k nohám.

S manželom ste pred rokmi veľa a dlhodobo cestovali. Ako to zmenilo váš pohľad na Slovensko?

Nijako, vždy sme sa vrátili domov. Ja som spisovateľka, jazyk je môj pracovný nástroj. 

Nedávno ste sa pomerne kriticky vyjadrili k literárnym súťažiam – jednak k nízkej úrovni literárnych diel, jednak k rozdielu medzi tým, aké knihy sa páčia porotcom a aké knihy sa reálne čítajú. Myslíte pri písaní na budúceho čitateľa?

Mám výhrady voči literárnej kritike, ktorá tu dlhodobo vytvára akýsi kánon z takmer nečitateľných a veľmi slabých kníh, ktoré by som, ako sme sa raz smiali s Erikom Jakubom Grochom, nečítala ani na opustenom ostrove. Veď v niektorých nie je ani jedna dobrá veta. Na čitateľa si niekedy spomeniem, ale nechcem sa mu podlizovať. Pri písaní myslím na text. 

Vo vašich dielach je dôležité zachytenie každodennej banality. Aj keď hovoríte o písaní, často spomeniete, ako ste potom niečo uvarili či oberali čerešne. Prečo je pre vás zdôraznenie všednosti života dôležité?

Niekto má bohatšiu, iný chudobnejšiu slovnú zásobu, no spisovateľ má a môže písať o všetkom, aj veľmi škaredé veci a má a môže písať aj veľmi pekné veci, môže používať slang, argot, žargón, zdrobneniny, nárečové slová, nadávky… Život nie je banalita. 

Témy, ktoré autora zaujímajú, sa vekom, samozrejme, posúvajú. Z posledných kníh mám dojem, že si  pomaly začínate uvedomovať starnutie a vlastnú smrteľnosť.

Starne sa asi keď vám odídu rodičia a začnú odchádzať kamaráti a deti z domu a čoraz menej je na vás svet zvedavý. Začnete chodiť k lekárovi a ten vás posiela ďalej a ďalej, keď sa prestanete radi pozerať do zrkadla, ale pozeráte sa doň častejšie ako predtým. Trochu pripomínate vášho plešatého otca a naštvanú mamu, viac sa bojíte, menej spíte, tešíte sa z detí, nemáte to všetko komu povedať, z muža je váš najlepší kamarát a prestanete s ním bojovať, máte radi les a stromy, kvety a hlavne, viete, že na mnohých veciach nezáleží, prestanete chcieť veci, byť spolu je dôležité… a na iných záleží najviac na svete, cítite, ako je na svete dobre, že tu chcete ešte byť, všetko vidieť, mať vnúčatá a ešte im všeličo povedať. Tak toto si uvedomujem. 

Povedali ste: dva dni pred tým, ako otec zomrel, povedal mi, že človek by nemal zomrieť, kým nenaučí nebáť sa smrti vlastné deti… Keď zomrel, zamrazilo ma, že či nám to takto nechcel ukázať… Ako chcete naučiť vaše deti nebáť sa smrti?

No mňa to otec nenaučil. Takže žiadne vyučovacie hodiny nebudú ani u nás. Ja sa smrti bojím. 

Písanie sa dá chápať aj ako zaklínanie času. Každý píše presne tak, aká je v tom konkrétnom čase miera jeho skúsenosti, rozhľadu a poznania. Ako sa pozeráte na tú Veroniku spred desiatok rokov?

Stále rovnakú, zavše jej závidím prostorekosť a istý druh naivity vlastný len mladosti.

A prečo podľa vás potrebujeme poéziu?

Svet potrebuje poéziu i prózu. Poézia sa z nášho života vytráca a svet sa stáva čoraz hrubším. Aj medziľudské vzťahy. Angličania majú taký vtip – keď sa zo slova EARTH (Zem) dá preč slovo ART (umenie) tak zostane len eh…

Medzinárodný festival poézie Feliber Poetry sa uskutoční 7. a 8. júna v Modre a Pezinku.