Veronika Šikulová: Život nie je banalita. V niektorých knihách nie je ani jedna dobrá veta

Veronika Šikulová sa narodila v Modre. Vyštudovala žurnalistiku, pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala v roku 1997 zbierkou krátkych próz Odtiene, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali ďalšie a ďalšie knihy. Je držiteľkou ocenenia Anasoft litera a získala niekoľko cien od čitateľov. Je dušou festivalu Feliber Poetry.

Asi sa nevyhneme zmienke o vašom otcovi – spisovateľovi Vincentovi Šikulovi. Logicky predpokladáme, že vás priamo viedol k literárnej činnosti. V jednom rozhovore ste sa ale vyjadrili, že sa doma zdržiaval málo a neskôr sa rodičia rozviedli. Takže tá fyzická prítomnosť častá nebola. Kedy a ako ste si uvedomovali jeho vplyv?

Neviedol ma nikdy k ničomu, možno byť dobrá… Ale doma bolo dosť kníh, tato bol spisovateľ a mama doktorka, psychiatrička. Obaja mali radi literatúru, hudbu, prírodu. Veľa som čítala. Už v piatich rokoch som sa to naučila a odvtedy som čítala stále a takmer všetko. Chcela som byť lekárka, no povedzme, že som nevynikala v niektorých dôležitých predmetoch a tú literatúru som začala mať radšej ako skutočný život. V šestnástich rokoch som napísala prvú poviedku, volala sa S kým sa budem hrať. 

Často spomínate hlboké rozhovory s otcom. Vaše knihy sa môžu javiť aj ako istá forma dialógu, ktorý s ním dodnes vediete. Je to tak?

Literárny rozhovor môže byť iný ako rozhovor vnútorný. Už som veľká, mám pocit, že sme si s otcom povedali všetko. Aj v literatúre. Možno mi to trvalo trochu dlhšie ako iným dcéram. 

Otec zažil vydanie vašich prvých dvoch kníh. Ako reagoval?

Myslím, že mal radosť.

Otec bol vychovaný v kláštore, vy sa považujete za tradicionalistku. Akú úlohu hrá viera vo vašom živote? Boli v tomto smere rodičia jednotní?