Existuje diktát Bruselu? Green Deal je možné revidovať, vysvetľuje expert

Európska únia nie je úplne medzinárodná organizácia, nie je to federácia, nie je to ani konfederácia. Je to jednoducho niečo akosi „svojské”. A platia v nej špecifické pravidlá. Hovorí to odborník na európske právo z Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe Michal Říha.

V čom je z hľadiska práva EÚ nadradená jej členským štátom a dá sa tomu hovoriť „diktát Bruselu“?

Keď vzniklo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), išlo o formát, v ktorom sa členské štáty dohodli, že sa dohodnú. Išlo o rámcovú zmluvu, ktorá stanovila, že členské štáty určili procesy, ako dôjdu k vytvoreniu vnútorného trhu. Respektíve sa povedalo: v týchto oblastiach sa bude rozhodovať týmto spôsobom v nejakom časovom rámci a detaily sa ponechali na vykonávacej legislatíve.

Európska únia je tak v mnohých ohľadoch unikátna. Na začiatku to bola medzinárodná zmluva klasického typu, ako je napríklad OSN. Ale EÚ sa následne premenila na niečo, čomu Joseph Weiler hovorí entita sui generis. Nie je to úplne medzinárodná organizácia, nie je to federácia, nie je to ani konfederácia. Je to jednoducho niečo akosi svojské.

To, na čo mieri otázka, vyvodil Európsky súdny dvor v rámci svojej judikatúry a dlho to bolo spochybňované. Ústavné súdy dodnes majú určité doktríny, v ktorých stanovujú limity európskej integrácie. Jedna z týchto doktrín napríklad uvádza, že členské štáty sú pánmi zmlúv a EÚ môže robiť len to a takým spôsobom, ako členské štáty v zakladacích zmluvách stanovili. Európsky súdny dvor k tomu hovorí: členské štáty sa dohodli a zaviazali vytvoriť vnútorný trh, preniesli k tomu na EHS časť svojich kompetencií a nemôžu svojimi zostávajúcimi kompetenciami tento svoj záväzok mariť. V tej chvíli sa vytvorila doktrína prednosti európskeho práva.

Ako sa však udržujú vzťahy medzi jednotlivými členskými štátmi?

Na prednosť práva Únie nadväzuje princíp lojálnej spolupráce. Členské štáty tak medzi sebou, ako aj s Úniou a Únia s nimi musia postupovať v dobrej viere. Takže keď sa štáty na úniovej úrovni dohodnú, že budú zvyšovať ochranu osobných údajov, tak nemôžu následne prijímať legislatívu, ktorá by ochranu osobných údajov znižovala. A ak to urobia, tak existujú samostatné nástroje, pomocou ktorých môžu štáty potenciálne spory riešiť.

EÚ sa tak líši od klasického medzinárodného práva, podľa ktorého, keď jedna strana prestane dodržiavať svoje záväzky, tak ostatné štáty môžu zaviesť takzvané odvetné opatrenia a pozastaviť pravidlá aj zo svojej strany. Typovo keď nejaká členská krajina zavedie clo na dovážané uhorky, ostatné štáty uvalia clo na jej zemiaky a celý trh sa postupne rozpadne.

Naopak, EÚ má supranacionálne či nadvládne prvky v podobe Súdneho dvora, ktorý tieto spory rieši bez nutnosti odvetných opatrení. Svoju úlohu zohráva Európska komisia, ktorá z pozície neutrálneho tretieho iniciuje žaloby pred Európskym súdnym dvorom, ktorý rozhodne, či došlo k porušeniu povinnosti. A ak áno, tak Komisia môže navrhnúť uloženie sankcie. To sa môže vnímať ako obmedzenie suverenity. Napríklad v Poľsku sa táto otázka dostala pred Ústavný tribunál.

Členské štáty však súhlasili s týmto systémom. Ratifikovali ho v referendách, schvaľovali ho ústavnou väčšinou. A urobili to práve z obavy, že klasický medzinárodný systém by viedol ku gradujúcim odvetám – vrcholiacim do podoby obchodných vojen, ako vidíme medzi USA a Čínou, dvoma členmi Svetovej obchodnej organizácie.

Členské štáty majú zároveň kontrolu nad prijímanou legislatívou Únie. V súvislosti so zachovaním práva veta, o ktorom sa často hovorí, je potrebné spomenúť, že to veto sa používa vo veľmi malom množstve prípadov, pretože obvykle sa rokuje tak dlho, kým sa nedôjde k všeobecnému konsenzu.

Politici o diktáte Bruselu hovoria v súvislosti s takzvanými transpozíciami európskych smerníc. Vraj až 70 percent zákonov vychádza z európskej legislatívy. Tak ako to funguje a zodpovedá to spomínané percento?