Je pravda, že keď jedna bojujúca strana môže tú druhú beztrestne ostreľovať po celom jej území, a druhá takú možnosť nemá, akoby bojovala len jednou rukou. Tento pravdivý argument však nevystihuje celú situáciu, a ak ho použije český premiér Peter Fiala a už nič nedodá, musíme mu pripomenúť okolnosti, na ktoré mal ako predseda vlády myslieť.
O súhlase strieľať západnými raketami na územie Ruska si prezident Zelenskyj „požiadal“ v rozhovore pre New York Times 22. mája. Z rozhovoru čitateľ pochopí, že toho od nás bude chcieť ešte oveľa viac.
Formuluje tri požiadavky, okrem rakiet chce aj západných inštruktorov, ktorí budú v blízkosti frontu cvičiť ukrajinských regrútov. Prečo v blízkosti frontu? Vraj hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Harald Kujat, bývalý náčelník generálneho štábu Bundeswehru a neskôr predseda vojenského výboru NATO, si o skutočnom zmysle druhej požiadavky nerobí ilúzie.
Vytrénovať vojakov z civilistov potrvá prinajmenšom tri mesiace, kratší výcvik by ani nemal cenu. V takom časovom rámci nehrá desať hodín, ktoré by trval prevoz ukrajinských vojakov z Nemecka na Donbas, žiadnu úlohu. Zmysel to dáva iba z ukrajinského hľadiska. Pritiahnuť západných vojakov k frontu skôr či neskôr povedie k tomu, že budú zatiahnutí priamo do bojov.
K tomu smeruje aj tretie želanie Zelenského vyjadrené v rozhovore: Aby susedia Ukrajiny, ktorí sú v NATO (myslia tu na Poľsko, Slovensko, Rumunsko), zostreľovali zo svojho vzdušného priestoru ruské drony a rakety nad Ukrajinou. Už predtým sa objavil totožný nápad s podpismi bývalých politikov Hillary Clintonovej, Aleksandra Kwaśniewského, Mikuláša Dzurindu a pravdaže Borisa Johnsona.
Že by nás vo svojej vojne so silnejším agresorom uvítal Zelenskyj, je jasné a z jeho pohľadu aj pochopiteľné. Ale bola by to nová situácia aj pre Rusko, jadrovú mocnosť, keď by sa náhle ocitla proti jadrovo vyzbrojenej Aliancii.
Zhruba pred desiatimi dňami zasiahli ukrajinské drony v Rusku dva radarové systémy včasnej ochrany – ochrany proti medzikontinentálnym strategickým raketám, čiže Ukrajina zasiahla ruské senzory proti hypotetickému jadrovému útoku z USA. Je to určite skvelý spôsob, ako Putinovi zahrať na nervy, ale tiež to napríklad zosilňuje ruskú paranoju, že ho Západ chce zničiť.
Nebola to práve táto obava, čo stálo za Putinovým útokom na Ukrajinu, oveľa viac ako ruské nepriateľstvo voči idei ukrajinskej štátnosti? Tu by sme museli prekonávať svoju vlastnú propagandu o plánoch Ruska dobyť strednú Európu, alebo aspoň obnoviť ZSSR. Ale že casus belli bola prihláška Ukrajiny do NATO, povedal vlani v septembri v Európskom parlamente generálny tajomník Aliancie Jens Stoltenberg. Putin vraj na jeseň 2021 poslal do centrály Aliancie návrh zmluvy, v ktorej by sa NATO zaviazalo, že sa prestane rozširovať na východ:
„To bola Putinova podmienka, aby nenapadol Ukrajinu. Samozrejme sme nepodpísali. (...) Išiel do vojny, aby zabránil rozšíreniu NATO k svojim hraniciam. Dosiahol pravý opak.“
My chceme, aby Ukrajina neprehrala, a oddávame sa ilúzii, že lídri slobodného sveta sú majstrami v umení eskalovať a nespadnúť do jadrovej vojny. O majstrovstvách týchto povrazolezcov by som pochyboval. Máme s nimi akumulovanú skúsenosť od Iraku cez Líbyu a Sýriu až po Ukrajinu.
Sú to, predovšetkým vo Washingtone, z nemalej časti tí istí ľudia, ktorí už niekoľko rokov kráčajú z jednej katastrofy do druhej. A práve týmto stratégom naši politici prenechávajú, aby aj za nich rozhodovali o vojne a mieri. Čo sa tu môže pokaziť?
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.