Elektronický performer Stroon. V hudbe nemám obmedzenia, čo sa týka inšpirácie a zvukov

Nevšedná modalita, experimentálne rytmické štruktúry, minimalizmus, skreslenie, synthové plochy, zrejmý príklon k ikonám ambientu. To všetko a ešte omnoho viac obsahuje jeho hudba. Popri nahrávaniu albumov a dídžejingu sa venuje aj komponovaniu pre film, divadlo, počítačové hry a reklamy. Vďaka širokej škále projektov a spoluprác, v ktorých necháva svoj rukopis, je už 14 rokov na našej scéne neprehliadnuteľným. Poslednou správou o jeho momentálnom hudobnom smerovaní je nedávno vydaný album Metal Bubble Memories (Spomienky kovovej bubliny).

Na hudobnej scéne ste už 14 rokov, myslíte si, že sa za ten čas zmenilo vnímanie elektronickej hudby slovenským publikom? Alebo je táto hudba chápaná stále ako menšinová?

Asi by som rozlišoval elektronickú hudbu mainstreamovú, ktorá, ako napríklad trance, eurodance a podobne bola v hlavnom prúde už aj v 90. rokoch a hudbu podobnú tej, čo robím ja. Tá je stále menšinovým žánrom, ale počet ľudí, ktorí ju počúvajú, sa podľa mňa zvýšil. Mám teóriu, že túto dekádu sa „vrátia ľudia do klubov“, a keď vidím fotky z akcií a párty, tak sa teším, že ľudia chodia zase do klubov na elektroniku. A dokonca rôznu, aktuálnu klubovú. Techno, ambient, experimental. Na Konvergenciách sme mali s Jonatánom Pastirčákom a Janom Šickom vypredanú sálu SNG a pritom sme hrali experimentálne reflexie na Mozarta. A počtom návštevníkov mi to neprišlo menšinové, ale to už začínam relativizovať počty.

Môže byť podobné vnímanie hudby zo strany ľudí aj prejavom toho, že sú Slováci väčšinovo jednoducho hudobne nevzdelaní a sú skôr konzumentmi rádiovej komercie? Bez hlbšieho záujmu o muziku ako o silné a svojbytné umenie?

Nelimitoval by som to len na Slovákov. Nemyslím si, že väčšina Američanov je nejako astronomicky hudobne vzdelaná. A na druhej strane, aj keď moja hudba nie je úplne priamočiara a jednoduchá, nemyslím si, že jej poslucháč potrebuje nejaké hudobné vzdelanie. Skôr sa domnievam, že na to, aby človek precítil istý typ hudby, potrebuje vhodné nastavenie. Správnu chvíľu a nie príliš komplikovanú verziu danej hudby. Ak chcem človeka zasvätiť do experimentálnej hudby, zoberiem ho na prístupnejšiu experimentálnu hudbu a nie na Merzbowa (japonský extrém-noisový producent).

Hoci ste priraďovaný k elektronickej scéne, ovládate aj vibrafón a snažíte sa hrať aj na rôzne nástroje. Iní muzikanti z vášho hudobného segmentu, povedzme ako Bonobo, si muzikantov často najímajú. Aká cesta vám viac imponuje? Hudobník – univerzál, čo si všetko v štúdiu urobí sám, alebo ten, ktorý vec skomponuje, ale jednotlivé párty, aj na koncerte, zverí profesionálom…?

Som multiinštrumentalista-amatér, čiže na žiaden nástroj neviem hrať poriadne, ale mám šťastie, že vibrafón vlastní málokto, keďže je drahý. Viem si nahrať gitaru, basu, nejaké akordy a vyhrávky na klavíri. Ale džezové sólo na gitare, klarinetový part alebo bicie určite zverím profesionálom. Rád sa ale vzdelávam, a tak sa snažím zlepšovať v produkcii a trochu aj v hre na klavíri.

Pre muzikanta, ktorý roky robí s elektronikou, hudbe sa aktívne venuje a má veľa napočúvaného, môže byť už určite inšpiráciou skoro čokoľvek. Lovíte povedzme zvuky a ruchy aj v teréne, alebo je to iba archaická predstava? A existuje nejaká oblasť ľudskej činnosti, ktorej zvuky vás obzvlášť zaujímajú a fascinujú?

Field recording, ako ho spomínate, zažíva posledne roky veľkú renesanciu. Čiže isto nie je len archaickou predstavou, ale využíva sa či už v ambientnej hudbe, ale aj pri tvorbe beatov, kde aj prasknutie konára v lese môže byť jedným zo zvukov hip-hopového alebo klubového rytmu. Ja osobne nemám žiadne obmedzenia, čo sa týka inšpirácie a zvukov. Je ale pravda, že som trošku pohodlný a nahrávaniu zvukov v teréne sa venujem menej. Bavia ma syntetické zvuky v kombinácii so samplami. No niekedy mi stačí vhodná kombinácia „hutného“ akordu a správneho zvuku.

Ľudia asi až vekom delia hudbu na tú, čo ich zaujíma a tú, ktorú nepočúvajú, lebo to považujú za čistú stratu času. Myslíte si, že pribúdajúcim vekom má človek žijúci v hudbe a pre hudbu oveľa väčšiu toleranciu aj k inej, predtým temer nepočúvateľnej hudbe a objavuje jej kvality? Hovorím len z vlastnej skúsenosti, keď som ako 30-ročný považoval naivne muziku primitívnych národov či operu za temer nepočúvateľné.

Pre mňa je opera a hudba primitívnych národov v priamom protiklade k hudbe, ktorú považujem za stratu času. Je to skôr hudba, na ktorú musí človek dospieť. Alebo inak, tieto žánre nie sú pre daného poslucháča. Za stratu času považujem počúvanie generickej hudby. Tej muziky, ktorá viac-menej prísne rešpektuje žánrové pravidlá, no tvorí skladby, čo znejú ako tisíc iných trackov. Na druhej strane je to všetko o osobných preferenciách. A nakoniec, keď niekomu spraví dobre výťahová „muzika“ hrajúca v kaviarni, tak asi splnila svoj účel a je to v poriadku.

Považujete aj vy obdobie 60. až 70. rokov minulého storočia za výnimočné v hudbe, na ktorého odkazy sa dá aj dnes priamo nadväzovať? Alebo ste ukotvený už inde a inak a neviažete sa na čas a konkrétne vzory?

História ukazuje, že každé obdobie za posledných 100 rokov bolo hudobne a umelecky výnimočné. 90. roky sú zásadné, čo sa týka elektroniky a 80. roky sú dôležité, čo sa týka popu a hiphopu. 60. a 70. roky ma zaujímajú asi najmenej, aj keď džez a psychedélia toho obdobia sú pre mňa inšpiratívne. Snažím sa byť ukotvený v súčasnom zvuku a postupoch, ale to tiež s istou dávkou odstupu, aby som neskončil kopírujúc trendy.

V čom je váš nový album Metal Bubble Memories (Deadred Records, 2024) odlišný od tých predošlých a ako ukazuje váš hudobný progres? Alebo musí vôbec nové CD ukazovať nejaký posun?

Nemyslím si, že nové dielo umelca musí zákonite ukazovať nejaký posun. Je dobré však, ak je zobrazením toho najlepšieho, čoho je momentálne umelec schopný. Ja verím, že Metal Bubble Memories je správou o tom, čo momentálne hudobne cítim a dokážem vyjadriť.

Každý muzikant má asi nejaký koncertný sen, alebo túžbu spolupracovať s umelcom zvučného mena. Stačí mi aj názov akcie, kde by ste raz chceli hrať a meno interpreta, s ktorým by ste chceli spolupracovať. Ale ak chcete, pokojne povedzte aj viac.

Nemám také konkrétne meno a zároveň mám takých mien veľa. Teším sa ale skôr z reálnych spoluprác a nesnívam o nejakých nereálnych. Za posledné roky ma veľmi naplnila spolupráca s Tomášom Bojarom na filme Let domov (Good Old Czechs) a so Slávou Daubnerovou na predstavení Die Troerinnen v Sankt Pölten. Rád by som ďalej robil hudbu do vizuálnych diel a divadla, prípadne počítačovej hry a spolupracoval na tom s ľuďmi, ktorí sú dobrí v tom, čo robia. Sú otvorení a cítia veci podobne (nie rovnako) ako ja.

Existuje nejaký interpret, alebo CD, ktoré boli zásadným impulzom preto, že ste sa rozhodli venovať hudbe? A veríte aj dnes tomu, že pri muzike zostanete, alebo sa pohnete inam? Povedzme k práci producenta, ktorý prenajíma vlastné štúdio a dohliada ako hudobný inžinier na nahrávanie (napríklad po vzore Manfreda Eichera z ECM)?

Je možné, že to boli práve nahrávky grunge (Nirvana, Pearl Jam), keď som mal 13 rokov a začal som chodiť na gitaru. Ale ono to vo mne asi vždy bublalo a stále buble. A jedna rovina je hudba, ktorú tvorím, a druhá rovina, ktorú počúvam. Nechcem už ale spadnúť do toho, čo sa mi párkrát v živote stalo, a to, že budem počúvať jednu nahrávku dookola, lebo cítim, že to má vplyv na moju hudbu. Ak budem mať jedného dňa vlastné štúdio, tak pokojne ho rád prenechám hudobníkom a budem vystupovať ako artistic consultant ako Manfred alebo Rick Rubin.

Komponujete aj pre film, divadlo, počítačové hry a reklamy. Sú to klasické zárobkové činnosti, alebo im prikladáte rovnakú silu a váhu ako vašim radovým albumom?

Prikladám im rovnakú váhu a snažím sa ich robiť rovnako, najlepšie ako viem. Inak by som to nevedel robiť. Ale každá spolupráca je odlišná a v každom prípade ide o iné nastavenie a rôzne možnosti kreatívnej slobody, respektíve kreatívnych hraníc, ktoré mám tiež rád a sú inšpirujúce.

Ani ten najväčší profesionál nemôže žiť stále len svojou prácou – hudbou. Máte nejaký účinný relax, ktorý vás dokáže odpútať od toho, ak sa nedarí alebo je inak „zle“?

Hovorí sa: „Nájdite si prácu, ktorá bude vaším hobby a už nikdy nebudete musieť pracovať.“ A ja som nedávno prišiel na verziu: „Nájdite si prácu, ktorá bude vaším hobby a už nikdy nebudete mať žiadne hobby.“ A tak nejako to je… Rád však meditujem, behám, chodím, čítam. Rozpravám sa s ľuďmi, sledujem filmy, seriály a jem.