Ako potrestali Puškina

Puškin momentálne nie je v móde, Dana Ljubimovová Miháliková si v svojej eseji o Puškinovi všimla podobný aspekt: Čo s ním urobil trest, keď bol odsunutý a musel pobývať na vidieku, ako to zmenilo jeho dielo. Esej vychádza pri príležitosti 225. výročia od narodenia Puškina.

6. júna 1799 sa na počesť narodenia vnučky Pavla I. rozozneli zvony. Zatiaľ čo sa moskovskými ulicami ozývalo radostné vyzváňanie, dievčatko tíško ležalo zavinuté v perinke. Ani nezaplakalo. Akoby cítilo, že Pán si ho čoskoro povolá k sebe, a tento deň bude navždy patriť niekomu inému. Už o pár hodín zavíta na svet chlapček. Vyrastie z neho kučeravý bárin s masívnymi bokombradami. Dumať, milovať aj trpieť, viesť nábožensko-filozofické dišputy, nahliadať do dejín, ospevovať ženský pôvab aj zosmiešňovať neprajníkov bude vo veršoch. Najradšej bude tvoriť počas  jesenných večerov, keď sa za oknom preháňa vietor a studený dážď bubnuje na okná. Celý svoj život bude putovať k Čiernej riečke, kde ho zasiahne smrteľný výstrel, a on urobí všetko preto, aby to nedopadlo inak. Na svojej ceste bude zanovito odkopávať všetky prekážky, a poženie sa v ústrety Smrti, ktorá ho životom unaveného nakoniec utíši vo svojom náručí.  

Vysloviť niečo kvetnaté o Puškinovi nevyžaduje veľké úsilie, v podstate to ide samo. Jeho životný príbeh zároveň poskytuje nekonečný priestor na interpretácie všetkého druhu. Od čisto akademických cez poetické, romantické, detektívne až po odľahčené, pri ktorých býva problém vypichnúť motív, držať sa ho a neskĺznuť smerom k bulváru. Za pokus to však stojí, poďme na to.

„Ej Puškin, ej ten sukin syn!“

Bez urážky, šlo o antifrázu. S Nadeždou Osipovnou nemá tento výrok nič spoločné, hoci k malému Sašovi si cestu nenašla. Rozumela si s jeho staršou sestrou aj s jeho mladším bratom, ale budúci básnik ju priam znervózňoval. Neposlúchal a bol až príliš pohrúžený do seba. Jeho výchova prebiehala cez tresty, a nielen posielaním do kúta, či úmornými prechádzkami, keďže trpel nadváhou. Za obhrýzanie nechtov mu zväzovala ruky za chrbtom, a chlapča takto trávilo aj niekoľko hodín.

Zato vzdelávacie nároky mala na všetky deti rovnaké. Perfektná francúzština, hory kníh, prítomnosť na intelektuálnych debatách a pre synov štúdium v Carskoje Selo na prestížnom lýceu pre šľachticov. Sášu ale navštevovať nechodila, ani mu nepísala listy, čo vzbudilo rozhorčenie u samotnej Jelizavety Alexejevny, manželky Alexandra I.

Na sklonku svojho života Nadežda Osipovna požiadala syna o odpustenie. Skoná v Petrohrade necelý rok pred osudným súbojom. Alexander Sergejevič ju sprevádza štyristo kilometrov na miesto posledného odpočinku a vysloví želanie spočinúť po jej boku. Po smrti sa tak matka a syn ocitnú k sebe bližšie ako počas života, čo podotkol už literárny kritik, historik a básnikova spriaznená duša Piotr Vjazemskij. Práve jemu Puškin napíše v liste kultový výrok, a stane sa tak v novembri 1825 po dokončení Borisa Godunova. „Moja tragédia je zavŕšená, prečítal som ju nahlas, osamote, a až som tlieskal a kričal, ej Puškin, ej ten sukin syn!“

Uplynulo už vyše roka odvtedy, čo ho cár poslal do vyhnanstva na rodinný statok Michajlovskoje, vzdialený vyše sto kilometrov južne od Pskova. Dôvodom bol prílišný záujem o ateizmus, a šepkalo sa, že opäť urazil istú vysokopostavenú osobu. V rýmovačke, ako inak. Všetky tie epigramy, karikatúry, oxymorony a kalambúry Puškinovi vychádzali trefne a priam s nehoráznou ľahkosťou. Pár slovíčok zhustených do jednej frázy raz zafungovalo ako jemná frčka, inokedy ako katapult, ktorý nikdy neminul cieľ. Avšak za podobné veci sa vyzývalo na súboj a posielalo do vyhnanstva. Puškin zažíval jedno aj druhé, no zároveň sa tešil obrovskej popularite, čo bol pre neprajníkov príliš tenký ľad. Sibír ho minul len tak-tak. U cára zaňho orodoval historik Nikolaj Karamzin, takže skončil najprv pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje.  

„Zloba nudy požiera hlúpe bytie moje…“, ale skončilo to inak

Na vidieku Puškin trpel. Pristrihnuté krídla mučivo svrbeli. Všetka tá čarovná príroda, neúnavné cvrlikanie cvrčkov, brezové háje, bútľavé vŕby, hladiace konármi hladinu riečky, ho nudili. Bol bohém, miloval bály, večierky, ruch veľkomesta a miesta, kde to žilo. V tom čase už mal na konte poému Ruslan a Ľudmila, Kaukazského zajatca, Zbojníckych bratov aj Bachčisarajskú fontánu, na svet sa pýtal Eugen Onegin, a boli tu  aj epigramy na panovníka a jeho verných, ktoré prepísané na lístočkoch potíšku kolovali z ruky do ruky.