6. júna 1799 sa na počesť narodenia vnučky Pavla I. rozozneli zvony. Zatiaľ čo sa moskovskými ulicami ozývalo radostné vyzváňanie, dievčatko tíško ležalo zavinuté v perinke. Ani nezaplakalo. Akoby cítilo, že Pán si ho čoskoro povolá k sebe, a tento deň bude navždy patriť niekomu inému. Už o pár hodín zavíta na svet chlapček. Vyrastie z neho kučeravý bárin s masívnymi bokombradami. Dumať, milovať aj trpieť, viesť nábožensko-filozofické dišputy, nahliadať do dejín, ospevovať ženský pôvab aj zosmiešňovať neprajníkov bude vo veršoch. Najradšej bude tvoriť počas jesenných večerov, keď sa za oknom preháňa vietor a studený dážď bubnuje na okná. Celý svoj život bude putovať k Čiernej riečke, kde ho zasiahne smrteľný výstrel, a on urobí všetko preto, aby to nedopadlo inak. Na svojej ceste bude zanovito odkopávať všetky prekážky, a poženie sa v ústrety Smrti, ktorá ho životom unaveného nakoniec utíši vo svojom náručí.
Vysloviť niečo kvetnaté o Puškinovi nevyžaduje veľké úsilie, v podstate to ide samo. Jeho životný príbeh zároveň poskytuje nekonečný priestor na interpretácie všetkého druhu. Od čisto akademických cez poetické, romantické, detektívne až po odľahčené, pri ktorých býva problém vypichnúť motív, držať sa ho a neskĺznuť smerom k bulváru. Za pokus to však stojí, poďme na to.
„Ej Puškin, ej ten sukin syn!“
Bez urážky, šlo o antifrázu. S Nadeždou Osipovnou nemá tento výrok nič spoločné, hoci k malému Sašovi si cestu nenašla. Rozumela si s jeho staršou sestrou aj s jeho mladším bratom, ale budúci básnik ju priam znervózňoval. Neposlúchal a bol až príliš pohrúžený do seba. Jeho výchova prebiehala cez tresty, a nielen posielaním do kúta, či úmornými prechádzkami, keďže trpel nadváhou. Za obhrýzanie nechtov mu zväzovala ruky za chrbtom, a chlapča takto trávilo aj niekoľko hodín.
Zato vzdelávacie nároky mala na všetky deti rovnaké. Perfektná francúzština, hory kníh, prítomnosť na intelektuálnych debatách a pre synov štúdium v Carskoje Selo na prestížnom lýceu pre šľachticov. Sášu ale navštevovať nechodila, ani mu nepísala listy, čo vzbudilo rozhorčenie u samotnej Jelizavety Alexejevny, manželky Alexandra I.
Na sklonku svojho života Nadežda Osipovna požiadala syna o odpustenie. Skoná v Petrohrade necelý rok pred osudným súbojom. Alexander Sergejevič ju sprevádza štyristo kilometrov na miesto posledného odpočinku a vysloví želanie spočinúť po jej boku. Po smrti sa tak matka a syn ocitnú k sebe bližšie ako počas života, čo podotkol už literárny kritik, historik a básnikova spriaznená duša Piotr Vjazemskij. Práve jemu Puškin napíše v liste kultový výrok, a stane sa tak v novembri 1825 po dokončení Borisa Godunova. „Moja tragédia je zavŕšená, prečítal som ju nahlas, osamote, a až som tlieskal a kričal, ej Puškin, ej ten sukin syn!“
Uplynulo už vyše roka odvtedy, čo ho cár poslal do vyhnanstva na rodinný statok Michajlovskoje, vzdialený vyše sto kilometrov južne od Pskova. Dôvodom bol prílišný záujem o ateizmus, a šepkalo sa, že opäť urazil istú vysokopostavenú osobu. V rýmovačke, ako inak. Všetky tie epigramy, karikatúry, oxymorony a kalambúry Puškinovi vychádzali trefne a priam s nehoráznou ľahkosťou. Pár slovíčok zhustených do jednej frázy raz zafungovalo ako jemná frčka, inokedy ako katapult, ktorý nikdy neminul cieľ. Avšak za podobné veci sa vyzývalo na súboj a posielalo do vyhnanstva. Puškin zažíval jedno aj druhé, no zároveň sa tešil obrovskej popularite, čo bol pre neprajníkov príliš tenký ľad. Sibír ho minul len tak-tak. U cára zaňho orodoval historik Nikolaj Karamzin, takže skončil najprv pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje.
„Zloba nudy požiera hlúpe bytie moje...“, ale skončilo to inak
Na vidieku Puškin trpel. Pristrihnuté krídla mučivo svrbeli. Všetka tá čarovná príroda, neúnavné cvrlikanie cvrčkov, brezové háje, bútľavé vŕby, hladiace konármi hladinu riečky, ho nudili. Bol bohém, miloval bály, večierky, ruch veľkomesta a miesta, kde to žilo. V tom čase už mal na konte poému Ruslan a Ľudmila, Kaukazského zajatca, Zbojníckych bratov aj Bachčisarajskú fontánu, na svet sa pýtal Eugen Onegin, a boli tu aj epigramy na panovníka a jeho verných, ktoré prepísané na lístočkoch potíšku kolovali z ruky do ruky.
Puškin sa čítal skvele vo všetkých svojich žánroch. Malo to iskru, v priamom prenose vybrusoval dovtedy nepoznaný štýl. Bol svieži, aktuálny, výstižný, hasil smäd po ruštine a jej mnohorakosti, zmocňoval sa nových tém aj umeleckých obrazov. To, na čo si trúfol Nikolaj Karamzin v Biednej Líze, keď z chudobnej nešťastnice zaľúbenej do sebavedomého bárina urobil hlavnú hrdinku svojej poviedky, Puškin pretvára na jeden z kľúčových motívov v ruskej literatúre. Prišlo to ako smršť. Ľúbostné vzplanutie, fyzická vášeň naprieč sociálnymi vrstvami konečne našla svoje pevné miesto v ruskej tvorbe. Literárni kritici sa pretekali v odozvách, muži sa zachmúrene tvárili, že táto téma sa ich netýka, ich manželky siahali po zásobách vonnej soli, báryšne sa pýrili a v noci zaspávali na vankúšoch zmáčaných slzami. Puškin nebol len o romantike, provokácii a zakázanej láske. Klasicizmu so všetkými jeho statickými rámcami odzváňalo, a on s cylindrom na hlave a s ironickým úsmevom na tvári mu v bielych rukavičkách mával na rozlúčku. Diali sa veľké veci, a čitateľ to cítil.
Úspechy žal bleskovo, a nielen literárne. Kam zavítal, tam sa strhla búrka. Len čo vkročil do miestnosti, páni spozorneli a vetrili škandál. Dámy okamžite odkladali vyšívanie, zabuchli rozčítané knižky, zrýchlili tempo v kmitaní vejármi, koketne žmurkali a vyčkávali na jeho pohľad, či letmý úsmev. Podišiel snáď ku každej. Pošepol veršík alebo jemný dvojzmysel, polichotil, rozosmial. A do rúk im sprisahanecky vkladal na lístočkoch napísané veršíky.
Prvé mesiace v Michajlovskom nič podobné nezažil. Dusno sa dalo krájať. Otec vinil syna z bezbožnosti. Bál sa, že takýto darebák bude mať zlý vplyv na sestry a privedie celú rodinu do nešťastia. Syn vytrvalo vzdoroval, a potom zistil, že vlastný otec o ňom referuje cárskej polícii. Vynadal mu do zradcov a špiónov, plánuje útek, ale priatelia ho našťastie odhovoria. Risk bol veľký, výsledok príliš neistý.
S príchodom jesene rodina opúšťa vidiek, a Puškin zostáva s verným sluhom a Arinou Rodionovnou. Mal päť rokov, keď prebrala štafetu po jeho prvej pestúnke, nevoľníčke Uliane, aj ona mu vštepovala lásku k ľudovej slovesnosti. Uspávanky, rozprávky, rečňovanky, hádanky, vyčítanky. Koľko prešlo rokov, a po boku milovanej pestúnky opäť nachádza dávno zabudnutý pokoj! Prepína sa na nový režim, zasväcuje sa tvorbe a bádaniu. Vykračuje si v červenej rubache a slamenom klobúku, nasáva život na vidieku, pozoruje miestne zvyklosti. Ponára sa do tajov folklóru a objavuje tajuplný svet. Zhovára sa so statkármi, nevoľníkmi aj žobrákmi prosiacimi o almužnu pred bránami neďalekého kláštora. Na jarmokoch načúva trhovníkom, chodí na tancovačky a svadby, kde spoznáva piesne od svadobných po pijanské, pozoruje šarvátky opilcov. Na pohreboch počúva bedákajúce plačky, sadá si na zem k slepcom, a tí mu spievajú, rozprávajú, žalujú sa na osud, skrátka prechádza všetky žánre folklóru priamo v teréne. Okrem toho mu priatelia pravidelne posielajú knihy, medzi ktorými nechýba čerstvé vydanie ďalších zväzkov Karamzinových Dejín ruského štátu. Číta o vodcoch roľníckych povstaní, počúva o nich piesne aj legendy. V miestnom kláštore mu sprístupňujú archív, kde študuje letopisy, pozoruje život mníchov. Na báze nových duchovných skúseností a prehĺbených vedomostí vytvoril bohatý kolorit v dráme Boris Godunov, ktorú do konca života bude pokladať za svoje najzrelšie dielo.
V Michajlovskom Puškin napíše okolo sto diel a pokračuje v práci nad Eugenom Oneginom. Exemplár druhej kapitoly románu vo veršoch daruje istej dáme. Je ňou Anna Petrovna Kern, ktorá navštívila príbuzných na susednom statku Puškinovcov. Príťažlivá žena básnika očarila. V budúcnosti jej venuje nejednu báseň a prvú z nich si Anna nájde vloženú medzi listami s prepísanou kapitolou Onegina.
Puškin po dvoch rokoch na vidieku umelecky zosilnel, upevnil svoj osobitý štýl a do Petrohradu sa vracia ako zrelý autor. Vyhnanstvo skončilo, do Michajlovského bude chodievať už len z vlastnej vôle. Po osudnom súboji vo februári 1837 ho pochovajú na cintoríne miestneho Svjatogorského kláštora. Po boku matky ako si sám želal.