Výsledkom boli nápady ako zákaz spaľovacích motorov do roku 2035, takzvaný Green deal, rezolúcie voči krajinám ako je Maďarsko, Poľsko a Slovensko, žiadosť o zaradenie „práva na potrat“ do charty práv EÚ, nutnosť prerozdeľovania migrantov, volanie po zrušení práva veta, neúčinné sankcie voči Rusku, ktoré viac ako agresora poškodzovali našu ekonomiku. Alebo nereálne emisné ciele, ktoré naposledy priniesli nápad vytvoriť emisné povolenky aj pre domácnosti, pričom ich výsledkom bude zvyšovanie nákladov pre všetky domácnosti na Slovensku.
Nespokojnosť voči všetkým týmto opatreniam, ktoré idú proti väčšinovej vôli obyvateľstva, je veľká v celej EÚ. Kritika silnela aj voči predsedníčke európskej komisie Ursule von der Leyenovej, a to dokonca aj v jej materskej strane, nemeckej CDU.
Na Slovensku však voľby formálne vyhralo Progresívne Slovensko, ktoré nielenže stojí za všetkými vyššie spomínanými politikami, ale dokonca ich považuje za nedostatočne ambiciózne. Príkladom je hlasovanie o migračnom pakte, kde sa progresívci Hojsík a Wiezik zdržali, lebo sa im zdal málo ústretový voči migrantom.
Skrátka, PS sú extrém nielen na slovenské, ale aj na európske pomery. No napriek tomu tu vyhrali voľby a do europarlamentu vyšlú najviac, teda šesť europoslancov.
Na druhom mieste sa umiestnil Smer, ktorý v europarlamente zastáva pozíciu chameleóna.
Jeho doterajšie zástupkyne, ktoré sa do EP s najväčšou pravdepodobnosťou dostanú opäť, teda Monika Beňová a Katarína Roth Neveďalová, boli až donedávna súčasťou takmer všetkých vyššie popísaných problémov.
Ich postoj sa zmenil až po parlamentných voľbách na Slovensku, keď bolo Smeru spolu s Hlasom pozastavené členstvo vo frakcii socialistov. Odvtedy je dvojica Beňová – Roth Neveďalová súčasťou „opozície“. No je jasné, že dôvodom nie je politická konzistentnosť, ale opäť len vypočítavosť.
Okrem nich sa zo Smeru do EP pravdepodobne dostane dvojica excentrikov Blaha, Laššáková a v zásade jediný zástanca „tradičnej“ politiky Smeru, ktorým bude Erik Kaliňák.
Je táto pätica schopná stať sa súčasťou zmeny?
Na prvý pohľad sa zdá, že ich príbeh vo frakcii socialistov je minulosťou a Smer by si mohol hľadať novú frakciu, ktorá by presadzovala politiku bližšiu záujmom tejto strany na Slovensku. Tú by mohli vytvoriť napríklad s Fideszom a podobne zmýšľajúcimi stranami. V skutočnosti to však nemusí byť také ľahké, pôsobenie Smeru v EP bude závisieť najmä od výsledkov volieb v ďalších krajinách.
Ak totiž socialisti, ktorí sú architektmi súčasnej politiky Bruselu, dopadnú zle, môžu Smer omilostiť a vziať jeho päticu späť do svojich radov. Ak by im ponúkli zaujímavé pozície, strana to môže pred voličmi na Slovensku ospravedlniť podobne, ako to robí KDH v Európskej ľudovej strane, ktorá je súčasťou koalície spolu so socialistami. Teda ako možnosť ovplyvňovať politiku EP zvnútra.
Pre Smer, ktorý sa vzhľadom na svoj domáci kurz dostáva do čoraz väčšej izolácie v Európe, to môže byť výhodné, pretože tým môže oslabiť útoky voči svojej politike v zahraničí.
Preto je dnes ťažko povedať, ku komu sa prikloní politická zostava, ktorú do EP vysiela Smer.
Na treťom mieste sa umiestnila Republika, ktorá získa dva mandáty (pravdepodobne Uhrík a Mazurek) a ktorá je dnes v Europarlamente v podstate izolovaná. Samozrejme, politici Republiky sa tomuto označeniu bránia, no ostáva faktom, že kto je v EP nezaradeným poslancom, ten tam reční hlavne pre svoje publikum na sociálnych sieťach. Bohužiaľ, tak to v Štrasburgu chodí.
Uhríkovci to vedia, aj preto sa dnes nádejajú, že po voľbách vytvoria v EP spolu s podobne zmýšľajúcimi stranami z ďalších krajín spoločnú frakciu, čo sa im môže, no rovnako tak nemusí podariť. Aj pre nich platí, že všetko záleží od výsledkov volieb v ďalších krajinách.
Oni však môžu byť spokojní, svoju úlohu splnili, keďže sa posilnili o jeden mandát. Ak by sa im podarilo dostať sa do frakcie, ktorá by neskončila v izolácií, pre Republiku by to boli malé Vianoce, pretože by tým naplnili svoj dlhodobý cieľ, ktorým je posunúť sa bližšie k stredu a získať nejaký koaličný potenciál. Dnes sa však zdá, že sa to skôr nestane, pretože Brusel je ešte viac vľavo ako Bratislava, čo znamená, že sa tam na národné strany pozerá cez prsty ešte viac ako u nás.
Napokon tu máme Hlas a KDH, ktoré získajú po jednom mandáte. Becík z Hlasu sa v kampani prezentoval ako kritik zelenej politiky EÚ, no aj pre Hlas (je možné, že Becíka prekrúžkoval Ondruš) platí to isté, čo pre Smer, keďže Hlas má rovnako ako jeho koaličný partner pozastavené členstvo vo frakcii socialistov.
Ak sa nevytvorí nová frakcia, do ktorej by mohol zástupca tejto strany vstúpiť, sila gravitácie ho bude ťahať k socialistom, pretože mimo akejkoľvek frakcie by sa v Štrasburgu stal v podstate bezvýznamným.
KDH, za ktoré do EP nastúpi pravdepodobne Miriam Lexmann, je dlhodobo súčasťou Európskej ľudovej strany, ktorá je taktiež súčasťou päťdesiatročnej koalície, ktorá je zodpovedná za súčasný kurz.
A aj keď sa kresťanskí demokrati zastrájajú, že tam pôsobia vo funkcii opozície, faktom ostáva, že u Ľudovcov až na kozmetické ústupky nič zásadné nevylobovali.
Napokon, smolu mala SaS, ktorej podľa predbežných počtov chýbalo na zisk mandátu len tisíc hlasov. Richard Sulík má znalosti aj charizmu, ktorá by sa v Europarlamente mohla uplatniť najmä pri zelených témach. Dobrou správou je, že progresívcov neposilnia politici z ich pobočky s názvom Demokrati. Ľudí typu Jaroslav Naď má europarlament dosť aj bez pomoci zo Slovenska.
Na druhej strane, keď sa na výsledky pozrieme slovenskou optikou, vidíme, že ani tu nedochádza k žiadnym významným zmenám.
Tesný výsledok medzi PS a Smerom ukazuje, že pokračuje súboj parlamentných a prezidentských volieb. Tentoraz vďaka nízkej volebnej účasti v prospech progresívcov (hoci celkovú väčšinu majú Smer a provládne strany). Ukazuje sa aj to, že progresívci rastú na úkor svojich potenciálnych partnerov, čo robí z matovičovcov, Demokratov a SaSkárov politický planktón. Na druhej strane, pre PS to znamená minimálny koaličný potenciál.
Slabý výsledok Hlasu zas potvrdzuje, že táto strana musí po odchode Petra Pellegriniho nájsť svoju novú identitu.
Dobrý výsledok Republiky a zlý SNS znamená zas to, že tieto strany bojujú, sčasti spolu so Smerom, o toho istého voliča. Zároveň to ukazuje, že personálne kapacity SNS sú viac než obmedzené. Danko nikoho nezaujíma, ľudí ako Taraba, Huliak, Kuffa a Šimkovičovú zas nemožno naklonovať. Pre tento tábor z toho vyplýva otázka, či by sa nemali spojiť do jedného celku.
Napokon je tu KDH, ktoré v podstate zopakovalo svoj klasický eurovolebný výsledok, ktorý strane pri nízkej účasti dokážu tradične zabezpečiť pevné regionálne štruktúry.
