Prečo nezvíťazil Smer?

To, že Smer nezvíťazil, zase až také prekvapujúce nie je. Mal som už po atentáte taký zvláštny pocit. Viem, že na Slovensku obvykle usporadúvajú verejné zhromaždenia na námestiach skôr opozičné strany, ale nebýva to tak vždy. Povedal som si, že kedy už majú priaznivci nejakej strany vyjsť do ulíc, keď nie po atentáte na predsedu tej strany?

Ale smeráci síce posielali premiérovi veľa prejavov podpory, do ulíc však nevyšli. Predstavte si, že by takto strieľali do nejakého opozičného politika. Námestia by boli plné veľa dní za sebou.

Robert Fico i ako rekonvalescent urobil pre úspech svojej strany v poslednom týždni, čo sa len dalo. Nepochybne svojich voličov zmobilizoval, čo bolo vidieť na neobvykle vysokej účasti.

Je tu však otázka, koľko voličov on a celý Smer zmobilizovali aj proti sebe.

Dva týždne sa na Slovensku intenzívne riešila otázka, kto môže za atmosféru nenávisti. Samozrejme, že za ňu môže aj terajšia liberálna opozícia. Lenže voliči opozície boli nesmierne alergickí na to, že Smer i Fico sám si nijako nepripúšťali ten svoj podiel viny.

Pred dvomi týždňami som v komentári naznačil, že bremeno atentátu môže spočinúť i na pleciach Smeru. Boli sme teraz toho svedkami?

Úspech Republiky a neúspech simulovaných kandidátok

Úspech Republiky sa očakával, ale dvojciferný výsledok predsa len prekvapil. Líder republiky Uhrík pracoval roky tvrdo, internet ho bol plný, billboardov mala strana značne veľa, i keď nie vysokej marketingovej kvality, ale to nerozhodovalo.

Najmä však Uhrík vo svojich videách na internete stále hovoril o témach Európskej únie. Robil tak roky a ľudia vedeli, čo od neho môžu v Európskom parlamente očakávať.

SNS šla inou cestou, ktorú voliči odmietli, lebo ju nebrali vážne. SNS si dala na kandidátnu listinu veľa svojich známych mien, z ktorých niektoré majú istý výtlak v slovenskej politike, ale nie sú nijako spájaní s problematikou EÚ. Roky sa k téme nevyjadrovali a nemali žiadne výrazné postoje. Voliči mohli mať pocit, že ich SNS nejako podceňuje.

Takú kandidátku nazývam simulovanou, teda nie skutočnou, a dalo by sa použiť aj tvrdšie označenie.

Niečo podobné, i keď v menšej miere, sa dá povedať i o Richardovi Sulíkovi. Sulík bol pred desiatimi rokmi síce liberálny ako vždy, ale v istom zmysle kritický voči niektorým politikám Únie. Bol kritikom imigračnej politiky EÚ, kritizoval postupy EÚ v súvislosti s gréckym dlhom a vzoprel sa eurovalu, dokonca za cenu pádu Radičovej vlády.

Potom ako minister Matovičovej a Hegerovej vlády však bol už len tak povediac obyčajným „EÚ konformným“ ekonomickým liberálom. Čo teraz čakal? Že prepnutím prepínača ho volič okamžite začne znovu vnímať ako starého Sulíka, ktorý by sa v Európskom parlamente zišiel? To bolo tiež akési podcenenie voliča. Volič je trochu väčší pán.

Konzervatívci blízki vyhynutiu

Konzervatívni slovenskí europoslanci sa stali druhom blízkym vyhynutiu. Pri čo len trochu prísnejších kritériách na to, čo to znamená byť konzervatívcom, možno medzi zvolenými za takú považovať iba Miriam Lexmann z KDH.

Niektoré vybrané postoje Republiky síce možno  považovať za konzervatívne, ale označiť za takých jej poslancov  by som sa naozaj neodvážil. To isté platí o Smere i Hlase. Guevarovec Blaha konzervatívcom nikdy nebude, o celoživotnej liberálke Beňovej ani nehovoriac.

V minulosti malo Slovensko konzervatívnych europoslancov viac. KDH ich mávalo spravidla dvoch, v roku 2004 troch. Občas býval niekto taký zvolený za SDKÚ (Peter Šťastný, Zita Pleštinská, Milan Gaľa), prípadne za OĽaNO (Branislav Škripek). No a teraz len Lexmann.  

KDH získalo v našich prvých eurovoľbách v roku 2004 15 percent hlasov, po prvýkrát nezískalo dvojciferné percento v roku 2019, kedy to bolo 9,7 percenta. No a teraz to je 7,2 percenta.

Mám skúsenosť, že najlepšie sa dá predvídať výsledok volieb na základe osobných rozhovorov s ľuďmi a zistíte hneď, ako veci idú. Na základe takých rozhovorov som videl, že nejeden volič KDH hľadal teraz inú stranu. Niektorí sa rozhodli pre Milana Krajniaka na kandidátke KÚ, ale znateľne viac bolo takých, čo sa rozhodli pre Republiku.

Tesná väčšina pre mierové rokovania

Dôležitou témou eurovolieb, podobne ako v parlamentných i v prezidentských voľbách, bola vojna na Ukrajine. Isteže bola volebnou témou i samotná osoba Roberta Fica, ale vzhľadom na priznanie atentátnika, čo bolo jeho motiváciou pokúsiť sa o vraždu premiéra, vieme, že tieto témy spolu súvisia.

Preto v eurovoľbách tiež medzi sebou súperil tábor tých, ktorí vidia nádej na ukončenie vojny v mierových rokovaniach, a tábor tých, ktorý v rokovania neveria, a tým pádom im ostáva len prizerať sa pokračovaniu vojny, pričom na víťazstvo Ukrajiny to nevyzerá.

Na počet mandátov prvý tábor zvíťazil nad tým druhým v pomere 8:7. No aspoň že tak. Tých osem, to sú piati zo Smeru, dvaja z Republiky a jeden z Hlasu.

Bohužiaľ, jediná konzervatívna europoslankyňa Miriam Lexmann sa nachádza v tom druhom tábore, a to vzhľadom na to, že minulý rok podporilo rezolúciu Európskeho parlamentu požadujúcu prijatie Ukrajiny do NATO.

 Zabudol som na Matovičovu stranu

Zabudol som spomenúť stranu Igora Matoviča. Ospravedlňujem sa. Ale vlastne dobre som urobil.