Voľby do Európskeho parlamentu mocenské pomery v EÚ zásadne nezmenili, ale hlbšia politická zmena sa už pravdepodobne začala. Môžeme ju nazvať progresívnym odlevom, ktorého rozsah a dosah sa ešte len ukáže v čase. Niečo už onedlho obnaží zápas o "mocenské posty" v rámci politicky zložitého vyjednávacieho kolotoča personálnych nominácií a obsadzovania nielen európskeho parlamentu, ale aj kreovania novej Európskej komisie.
Ešte dôležitejšie budú postoje a hlasovania europoslancov a ich frakcií k politicky kľúčovým, no zároveň štiepiacim agendám. Tvoria ich hlavne európska zelená dohoda, širšia klimatická agenda, migrácia, sankcie voči Rusku, energetická politika, či pokles európskej konkurencieschopnosti a deindustrializácia. Ale aj zápas v kultúrno-etických otázkach, napr. pokračovanie v snahe presadiť "právo na potrat" do Charty základných práv EÚ, pričom ide o agendu, ktorá je stále v kompetencii národných štátov.
Na prvý pohľad tak môže politický kartel troch najsilnejších frakcii v Európskom parlamente pokračovať ďalej.
Tri najsilnejšie zoskupenia v 720-člennom europarlamente si udržia s viac ako 400 poslancami pohodlnú väčšinu. Pokles oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu je len necelých dvadsať mandátov.
Pripomeňme, že politickým problémom a demokratickým deficitom europarlamentu je to, že v ňom neexistuje klasické striedanie politických strán pri moci. Už niekoľko dekád v ňom pôsobí koalícia troch politických prúdov, ktoré tvoria Európska ľudová strana (EPP), zoskupenie Progresívnej aliancie socialistov a demokratov (PES, resp. S&D) a frakcia liberálov Obnovme Európu.
Najsilnejší poslanecký klub Európskej ľudovej strany by sa mal nateraz posilniť o 10 poslancov na 186, socialisti by sa mali oslabiť o 4 poslancov na 135. Najväčšie straty zaznamenali liberáli, keď stratili 23 mandátov. Ich pád pritom ešte brzdí Babišova strana ANO, ktorá posilnila na 7 mandátov, no v skutočnosti liberálna nie je. Traja členovia európskej liberálnej skupiny Renew Europe pod podmienkou anonymity ešte pred konaním eurovolieb potvrdili, že hnutie ANO predstavuje pre skupinu „problém“. Ďalšia v poradí, ktorá oslabila, je skupina Zelených/Európska slobodná aliancia, nateraz prišla o 18 mandátov.
Naopak, Európski konzervatívci a reformisti (ECR/ESA ) posilnila o štyri mandáty a Frakcia Identita a demokracia o deväť kresiel.
Otázne je, kde sa sa ocitnú poslanci, ktorí tvorili skupinu nezaradených a novozvolení poslanci, ktorí nepatria do žiadnej z doterajších politických skupín bývalého parlamentu. Spolu by mali predstavovať skupinu až 100 poslancov, väčšina ktorých má viac bližšie k antiprogresívnym silám. Ide napríklad o poslancov AfD, maďarského Fideszu, ale aj o slovenských zástupcov Smeru, Hlasu či Republiky.
Povolebné otrasy bolo cítiť v dvoch najsilnejších štátoch EÚ. V Nemecku zvíťazil opozičný blok CDU/CSU, ktorý získal viac ako dvojnásobok hlasov než SPD kancelára Olafa Scholza. Vládnu stranu a najsilnejší pilier nemeckej vládnej koalície zdolala o dve percentá aj opozičná protimigračná AfD. Vo Francúzsku presvedčivo vyhralo pravicové Národné združenie Marine Le Penovej a Macronovo hnutie prepadlo, keď nezískalo ani polovicu hlasov, ktoré získalo Le Penovej RN. Reakcia prezidenta bola takmer blesková, Macron oznámil rozpustenie francúzskeho parlamentu a vyhlásil predčasné voľby na 30. júna.
Po rozpustení francúzskeho parlamentu zo strany prezidenta Emmanuela Macrona v nadväznosti na výsledky eurovolieb vo Francúzsku pokračuje politické zemetrasenie. Líder francúzskych Republikánov Éric Ciotti vyhlásil, že si v predčasných parlamentných voľbách praje spojenectvo s vlasteneckou stranou Národné zhromaždenie. Ide o bezprecedentné vyhlásenie, ktoré lepenovcov vyťahuje z dlhodobej politickej izolácie.
Ak tieto eurovoľby naznačili odlev od progresivizmu, v sentimente ľudí, ktorí prišli v krajinách EÚ k volebným urnám, vyvstáva otázka, kam sa vlastne posúva kyvadlo európskej politiky. Je možné, že sledujeme nielen počiatok progresívneho ústupu a ale aj začiatok prílevu takzvanej novej pravice. Ich hlavnými predstaviteľkami by mohli byť dve političky Giorgia Meloniová a Marine Le Penová. Politických predstaviteliek krajín, ktoré môžu predstavovať paralelný ťah voči doterajšiemu nemecko-francúzskemu motoru EÚ.
Ako sa pýta magazín New Statesman: "Môže rozbujnená Nová pravica spochybniť moc Bruselu? V tejto chvíli nie je úplne jasné, či to môže byť akýsi "začiatok plánu na pretvorenie kontinentu". Do značnej miery o tom môže rozhodnúť aj to, kto všetko z členských krajín túto "novú pravicu" bude tvoriť a kto s kým začne politicky spolupracovať."
Európa stráca konkurencieschopnosť
Za napĺňanie ambicióznych dekarbonizačných cieľov starý kontinent platí vysokú cenu. Odklon od ruského plynu, ktorý bol dlhé roky lacným zdrojom elektriny, tomu tiež nepomohol. Plyn je teraz o triedu drahší než pred vojnou a na pôvodné ceny sa zrejme nevráti. Drahé energie sú dnes kameňom úrazu pre kvantum spoločností. Mnohé krachujú, iné sťahujú výrobu. No hoci priemysel Európu pomaly opúšťa, jeho predstavitelia ešte nemávajú bielou vlajkou.
Pre európsky priemysel znamená nútená dekarbonizácia okrem zvýšenia nákladov na energie a (v mnohých prípadoch) nutnosti kupovať emisné povolenky aj to, že bude potrebovať elektrickej energie podstatne viac než doteraz. Ambiciózne ciele EÚ a odmietanie fosílnych palív či presadzovanie elektromobility v najbližších rokoch spôsobia, že spotreba elektriny sa bude v blízkej budúcnosti prudko zvyšovať.
Zatiaľ čo sa ceny energií v USA dostali na úroveň spred dvoch-troch rokov (ceny plynu sú tam navyše násobne nižšie, čo platilo pred i počas energetickej krízy), v Európe sa podľa expertov v dohľadnej budúcnosti na predvojnovú úroveň nevrátia.
Veľa plynu sa dováža loďami v skvapalnenej podobe (či už z USA, alebo v menšej miere z iných štátov), čo je podstatne drahšie než transport plynu prostredníctvom potrubí. Plyn zároveň znevýhodňuje fakt, že sa v rámci EÚ neberie ako nízkoemisný zdroj energie. Znamená to, že výroba elektriny z plynu sa pre nutnosť kupovania emisných povoleniek predražuje.
V súvislosti so zabezpečením energetickej stability Európy pripomeňme, že vo viacerých oblastiach týkajúcich sa obnoviteľných zdrojov elektrickej energie či elektromobility nesmeruje starý kontinent k vytúženej nezávislosti od dodávateľov komponentov a surovín. Z područia Ruska sa dostáva smerom k závislosti od Číny, ktorá drží ruky nad zásobami mnohých surovín potrebných na výrobu zdrojov produkujúcich bezemisnú energiu. Čo sa týka ložísk aj ťažby lítia, kobaltu, niklu, medi, ale aj takzvaných vzácnych zemín, Peking na svetovom trhu kontroluje obrovské podiely. Veľký náskok má v spracovateľskom priemysle.
Kombinácia spomenutých faktorov už istý čas spôsobuje, že Európa stráca schopnosť konkurovať na globálnom priemyselnom poli. Vysoké ceny vstupov – od energií cez ľudskú prácu až po transport – nielenže odpudzujú značné množstvo spoločností od toho, aby v Európe investovali a stavali nové výrobné prevádzky, ale spôsobujú taktiež exodus európskych výrobcov do zahraničia.
Navyše, nie je to iba ťažký priemysel, v ktorom starý kontinent zaostáva. Doplniť treba aj digitálne technológie a umelú inteligenciu. Deep tech je oblasť, v ktorej Čína a USA nechávajú Európu za sebou.
To všetko len posilňuje tézu, že Európa je na pokraji hlbšej zmeny. Takej, ktorá pre progresívnu a zelenú ideológiu neveští nič dobré.
Nedohoda Bukureštskej deviatky
Na samite východného krídla NATO, tzv. Bukureštskej deviatky, sa nepodarilo zhodnúť na spoločnej deklarácii o Ukrajine, ani na podpore pre budúceho generálneho tajomníka NATO. Oznámil to český prezident Petr Pavel po stretnutí v lotyšskej Rige. K zhode na spoločnom vyhlásení nedošlo, dôvodom bola predovšetkým situácia okolo Ukrajiny. Náhradným riešením je spoločné vyhlásenie predsedníctva, ktoré je však v tomto ohľade silnejšie než by bola spoločná deklarácia.
Myslím si, že vyjadruje väčšinovú zhodu, a musíme to brať tak, že na niektoré veci máme odlišný názor – čo je úplne legitímne, povedal český prezident. Dodal, že podľa jeho informácií mala proti spoločnému vyhláseniu najväčšie výhrady Budapešť.
Maďarsko je podľa Pavla jedným zo štátov, ktoré nesúhlasia ani s tým, aby sa budúcim šéfom NATO stal holandský premiér Mark Rutte. Maďarsko vyjadrilo podporu súčasnému rumunskému prezidentovi (Klausovi) Iohannisovi a pozícia Maďarska bola definovaná tak, ako ju poznáme – to znamená veľmi opatrne, ak ide o akúkoľvek podporu Ukrajiny.
Na špekulácie, že by Maďarsko mohlo odísť zo zoskupenia B9, reagoval Pavel slovami, že o tom na samite „nepadlo ani slovo“. Podotkol, že vo vyjadrení maďarského veľvyslanca zaznelo, že Maďarsko je plnohodnotným členom NATO, ktorý si plní všetky svoje záväzky.