Ani pre digitalizáciu nemusíme rozbíjať stroje

Súčasná digitalizácia nie je nič nové. Vidíme pokračovanie dlhodobých trendov, najmä automatizácie rutinných činností a presun zamestnanosti z poľnohospodárstva a priemyslu do služieb.

Koho to ohrozuje? Viac ohrozené sú aj profesie v oblasti s rýchlo sa meniacim dopytom, pretože je lacnejšie vypínať a zapínať stroj než najímať a prepúšťať či si držať zamestnancov. Prsty výskumníkov tak najčastejšie ukazujú na predavačov, zamestnancov pri výrobných linkách, agentov cestovných kancelárií či operátorov zákazníckych liniek. Naprieč odbormi sú to potom typicky pomocné administratívne práce, či už v právnych, alebo účtovných kanceláriách.

Dá sa tomu však brániť. Čím rýchlejšia je doba, tým cennejšia je schopnosť učiť sa nové veci. Odporúča sa tak učiť sa učiť. Viac sa bude oceňovať flexibilita, sociálne schopnosti či komunikácia. Opäť je však potrebné upozorniť, že to nie je nič nové, čo by muselo prísť s umelou inteligenciou alebo inou novou technológiou, to už sú trendy, ktoré vidíme dlho.

Určite však neplatí téza, že vďaka strojom nebude práca. Už dnes vieme, že budeme potrebovať oveľa viac pracovných miest v zdravotníctve alebo vo farmácii. Už teraz nám chýbajú fyzioterapeuti či ľudia starajúci sa o starších spoluobčanov. Je pochopiteľné, že to nie je v súvislosti s digitalizáciou, čo ani nemusí byť, jednoducho nové miesta budú vznikať a nahrádzať tie, ktoré digitalizácia sama osebe odstráni. To je tá masa miest, ktorá je zásadná, ale samozrejme, titulky skôr plnia futuristické predstavy o tom, ako budú vznikať tréneri umelej inteligencie.

V roku 2030 si bude podľa expertných odhadov vyše 90 percent pracovných miest vyžadovať aspoň základné digitálne zručnosti. V súčasnosti je to 54 percent pozícií. Až taký rýchly nástup to byť nemusí, ale pravda je, že už teraz je to veľa. Čiastočne to prirodzene rieši starnutie mladšej generácie, ktorá sa s digitálnymi technológiami už narodila. Čiastočne sa tomu prispôsobuje vysoké školstvo, kde vznikajú popri tradičných programoch aj nové, venujúce sa práve digitálnej ekonomike.

Silnejšia rola v rekvalifikácii sa bude očakávať aj od štátu. To sú všetko však relatívne pomalé procesy. Doplniť to bude musieť súkromný sektor, ktorý nájde rýchlejšie, intenzívnejšie a modernejšie cesty, ako nové znalosti odovzdať za niekoľko mesiacov a nie rokov, ako to spravidla trvá verejnému školstvu. Zase je to raz na nás, ako to všetko dopadne. Nemusíme však byť nutne pesimistickí, tobôž preto rozbíjať stroje ako kedysi.