Lucia Rybárová (1987) pochádza z Košíc. Vyštudovala angličtinu a taliančinu, venuje sa prekladaniu i pedagogickej činnosti. Venuje sa aj próze. Je členkou Spišského literárneho klubu a Literárneho klubu pri Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Jej básne sú plné emotívnych obrazov, autorka píše prirodzeným jazykom, po formálnej stránke používa voľný verš. V básni Po tme čítame tieto verše: V krajine prihlboko / padajúcich viečok / do prebratia chýbal iba tik // vyrušený prežitím / hľadajú si hniezdo / kde by mohli spať // šero na konci tunela / má zrazu niečo zvláštne / do činenia so šťastím.
Florián Cubiak (1959) pochádza z obce Kurima v bardejovskom okrese, študoval andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde získal aj doktorát. Vo verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach pracoval so zvukovými knihami pre nevidiacich a slabozrakých. Ako zostavovatelia uvádzajú v jeho medailóne: „Keď pre chorobu ukončil svoje pracovné aktivity, stratil akékoľvek sociálne istoty, ktoré mu ako-tak zabezpečovali existenčný štandard. Určité obdobie pôsobil ako kamelot v Košiciach, kde v roku 2005 zomrel. Posmrtne mu vyšla zbierka poézie Žitý sen.
Z tvorby Floriána Cubiaka vyberáme báseň Po priamke života. Ako malý chlapec / neraz som túžil / povoziť sa na kolotoči. / Keď sa mi túžba splnila / a z výšky som pozoroval svet, / len tak zo zvedavosti / som ukázal prstom, / a spýtal sa otca: A čo je tam? / Skôr než mi stihol odpovedať, / môj zaujatý prst opísal veľký kruh, / bezhraničnú priamku / bez začiatku a konca. / Vtedy som ešte netušil, / že všetci sa pohybujeme / po podobnej priamke...
Ďalšou autorkou vo výbere je Želmíra Zemčáková (1975), ktorá pochádza zo Starej Ľubovne. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala žurnalistiku. Pracovala ako redaktorka tlače pre nevidiacich, dnes pracuje ako korektorka v Slovenských tlačiarňach pre nevidiacich. V roku 2019 jej vyšla zbierka poézie Mám za sklom Lennonovu fotku.
Jej básne sú plné kontrastov, prekvapivých vyvrcholení, ale aj nemilosrdného bičovania vlastného ega, takzvaného lyrického subjektu. Za týmito tvrdými vyjadreniami však tlčie srdce citlivej poetky, ktorá si občas berie štít cynizmu, aby odolala tvrdým úderom sveta a života.
Báseň Nájdem ich hovorí o anjelovi: Stretla som dnes svojho anjela. / Prvýkrát. / Túlal sa po ulici. / Bol obyčajný, / štíhly, vysoký, / celkom iný ako na obrazoch. // Ach, áno, veď bol môj. // Išli sme spolu mlčky / a prv než sa mi stratil v uličkách, / spýtal sa ešte: A kde máš krídla?
Ďalším básnikom v antológii je Jozef Klučka (1920 – 2005), ktorý stratil zrak počas druhej svetovej vojny. Bol prvým nevidiacim básnikom, ktorý sa venoval problematike nevidiacich. Vydal dve básnické zbierky. Verše z nevidna vyšli koncom sedemdesiatych rokov a zbierka Osud na dlani neskôr.
Báseň Naša tlač je akoby úvodom do sveta nevidiacich: Všetky jej riadky / neblednú ani v slnečnej páľave, // na najvyšších miestach iskria pri dotyku. // Ako na plošine magnetických premien / zrnká múdrosti nečujne praskajú pod prstami, // rozosiate na papieri rýchlosťou úderu srdca. // Čím by ste boli v nevidne / bez nej, jasnozrivej? / Čím by ste boli bez nej, priatelia / druhovia moji prstozrakí, / snímajúci z bodového písma / prísažnými prstami odvahu a lásku k životu, / zo zabudnutia do tmy, / kde sa nezadržateľne brieždi?
Ľudmila Hrehorčáková (1944) pochádza z Popradu, kde aj dnes žije na dôchodku. Vyštudovala v Prešove slovenčinu a ruštinu, záslužnú prácu vykonala ako redaktorka v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Bola zostavovateľkou zborníkov a organizovala kultúrne podujatia pre nevidiacich. V roku 2019 jej vyšla zbierka poézie Je také miesto, kde je dobre a krásne. Autorka sa vo svojej tvorbe hlási ku kresťanstvu, jej poézia tak získava ďalší výrazný rozmer – duchovnosť.
V básni Božia lúka čítame: Pane, ja verím že tam raz prídem / a bude prestreté na lúke Tvojej lásky. Ja verím, že z Tvojho vrchu zídeš, / zotrieš mi slzy a pohladíš mi vrásky. / Niet inej cesty / iba cez prah smrti / k tebe prísť, / po ceste s krížom / zmáčať rúcho – pristúpiť v bielom / s pokorným čelom.
Ďalším básnikom je Ján Ličko (1933), ktorý už bol v tomto texte spomínaný ako jeden z iniciátorov vzniku knihy. V roku 1945 pri explózii granátu prišiel o zrak a pravú ruku. Bol aktívnym pedagógom, zostavovateľom učebníc pre nevidiacich. Celý svoj život zasvätil pomoci a vzdelávaniu nevidiacich. Jeho poézia je tradičnejšieho strihu, s citom rýmuje, volí poetické slová, jeho verše pekne plynú, sú hravé, majú dobrý rytmus.
Báseň Memento hovorí za všetko: Dnes som, aj vďaka tebe, Pane, / snáď ešte ktosi, / kto svoje ubolené, a predsa milované bytie / na vlastných nohách nosí... / No zajtra, zajtra môže byť zo mňa / už iba čosi, / čoho zmeravený dych už ani len zrkadielko / nezarosí.
Posledným autorom antológie je Ján Boris Kostelný (1953) z Brezovej pod Bradlom. Je evanjelickým farárom, bol aktívnym publicistom, vyšlo mu niekoľko kníh, ako duchovný pomáhal aj vo väzniciach. Zrak stratil v pokročilom veku.
Báseň Zástupy nevidiacich je metaforou, ktorá odkazuje na Bibliu a na ľudskú duchovnú nevidomosť: „Zástupy generácií / Zástupy putujúce / Zástupy hľadajúce / Zástupy bojujúce / Zástupy túžiace / Zástupy neverné / Zástupy sklamané / Zástupy klíčiace / Zástupy bijúce / Zástupy zanevrené / Zástupy stratené / Zástupy bez cieľa / Zástupy bez nádeje // A oheň z Chorebu sa ešte stále chveje // Zástupy nevidiacich putujú unavene (ker horel plameňom, ale nezhorel, Ex 3.2).
Antológia nevidiacich básnikov Videné z nevidna je pozoruhodným počinom. Je ozvenou podstatného. Je manifestom toho, čo Janko Silan nazval „videnie srdcom“. Treba túto knihu oceniť a treba oceniť fakt, že práve nevidiaci nám ukazujú, kam sa máme dívať.
Do krajiny srdca, do krajiny empatie, do krajiny duše, do krajiny podstatných vecí.
