Videné z nevidna. Práve nevidiaci nám ukazujú, kam sa máme dívať

Snímka obrazovky 2024-06-14 o 15.39.51 Ilustračná foto z besedy Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Foto:FB knižnice

Pred časom som písal článok o Jankovi Silanovi, farárovi a spisovateľovi, ktorý bol nesmierne plodným básnikom, a to aj napriek tomu, že bol takmer slepý. Sám o sebe napísal, že hoci telesný zrak má slabý, Stvoriteľ mu to vykompenzoval iným spôsobom, totiž, že vidí srdcom. Silanovu tézu potvrdzuje aj aktuálny výber z diel slovenských nevidiacich básnikov Videné z nevidna. 

Táto kniha je ďalším skvelým počinom vydavateľa Petra Chalupu, ktorý na slovenský knižný trh prináša už dlhé roky vyberané literárne lahôdky zo sveta, no neobchádza ani domácu produkciu. Na knihách si dáva záležať, nie sú preňho tovarom, sú skôr sviatočným šperkom, kde myšlienky sú zlatom i diamantmi. Dodnes sa rád ponáram do antológie venovanej priateľstvu, ktorá vyšla pod kuratelou spomínaného vydavateľa. 

Zostavovateľom výberu je bývalý diplomat a tiež dlhoročný vydavateľ kníh Milan Resutík. V úvode približuje vznik antológie, ale aj svoj prvý dotyk so svetom nevidiacich detí v roku 1963, keď ako rozhlasový redaktor išiel robiť reportáž o živote a vzdelávaní nevidiacich detí do Levoče. Opisuje aj rok 2020, keď do Levoče zavítal po takmer šiestich desaťročiach a znova sa skontaktoval s učiteľom Jánom Ličkom, ktorý ho opätovne voviedol do sveta nevidiacich, ba ešte hlbšie, do sveta poézie nevidiacich autorov. Tu sú korene predkladanej antológie.  

Antológia nevidiacich básnikov má názov Videné z nevidna. Zahŕňa tvorbu ôsmich autorov. Súčasťou sú fotografie sôch nevidiacej sochárky Marianny Jánošíkovej Machalovej, ktorá prišla o zrak kvôli závažnej chorobe. „V detstve som sa často a dlho dívala na veci okolo seba. Sledovala som ich a nevedno prečo, ale tie obrazy som si ukladala hlboko do svojho srdca. A práve tieto obrazy sa vynárajú predo mnou v čase, keď moje oči už nemôžu vidieť a pozorovať ani tie najobyčajnejšie veci okolo nás.“

Poďme postupne. Ivan Čičmanec (1942) je bratislavský rodák, no roky žije v Osle. Je prekladateľom z nórčiny a na svojom konte má viacero kníh. Je laureátom Ceny P. O. Hviezdoslava (2013). V básni Púť píše: Nie, / najhoršia nebola páľava, / ani vyprahnutosť, lež / to ustavičné ticho. / Mlčanie. // S oslepeným zrakom / sme kráčali piesočnatým údolím, / skamenení vtáci nám / ukazovali smer cesty. // Savana nám dala nádej. / Na nebi prvý biely obláčik, / ako anjel zvestovateľ, / vo vysokej, suchej tráve / kde-tu kôpky kostí, na dne / vyschnutého jazera / tajný odkaz bahna. // A veky ubiehali a životy sa navzájom požierali.


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými  Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami