Daaaaaalí: film o Salvadorovi Dalím je smelým, surrealistickým snívaním

V tomto prípade je tento počin veľmi zvláštny aj tým, že snímka už od prvého uvedenia cielene rezignovala na svoju prípadnú predajnosť.

Dalího surrealistické obrazy sú plné fantazijných scén, naznačených zvráteností, horiacich žiráf, lietajúcich rýb či slonov pochodujúcich na pridlhých nohách, ale aj smelých, náboženských odkazov, ktoré dodnes obdivujú ľudia na celom svete.

Ak sa chcete dozvedieť niečo konkrétne o živote tohto excentrického umelca, budete si musieť prečítať jeden z jeho početných životopisov. Je ich aspoň dvadsať a existujú aj tie, ktoré podpísal sám majster do atramentu namočeným fúzom.

Nový film Quentina Dupieuxa nezobrazuje umelcov život (to by tohto filmára nikdy nebavilo), ale vzdáva veľkú poctu Dalího estetike a surrealizmu ako odvážnemu a prelomovému umeleckému smeru.

V konečnom výsledku len o čosi viac upevňuje mocný mýtus, ktorý si Dalí dokázal ešte počas života vybudovať okolo seba a o sebe, pričom do tohto pomyselného, uzavretého labyrintu uzavieral rád aj svojich blízkych a priateľov a trval na tom, aby boli ako väzni nadšení.

Legendy o Dalím sú však aj dnes pútavé, podivné, úžasne uletené a hlavne nesmierne zábavné. Pretože fúzatý Salvador miloval nadovšetko recesiu, absurdnú, osobnú štylizáciu, mystifikáciu a čierny humor. A jeho škandály uznávali aj tí, ktorí nikdy nevideli ani jeden z jeho obrazov.

Francúzsky filmár Quentin Dupieux sa narodil v roku 1974, keď mal maliar Salvador Dalí už namaľovanú najpodstatnejšiu časť svojho rozsiahleho diela, no ešte stále bol okázalou ozdobou akéhokoľvek bohémskeho večierka, tej najbohatšej svetovej smotánky.

Podobnosť oboch mužov nekončí pri obľube precízneho zastrihávania fúzov, ale plynulo pokračuje ďalej, povedzme ukážkou charakterových vlastností. Od verejne prezentovanej excentricity, cez politické názory, až po cielenú, „čudesnú“ umeleckú aktivitu.

Bolo teda asi len otázkou „krátkeho“ času, kedy vznikne pomyselná tvorivá križovatka týchto osobností, a je dobré, že sa režisér odhodlal k natočeniu filmu, ktorý znesie veľmi veľa prívlastkov. Môžete si o ňom myslieť čokoľvek, no aj vy uznáte, že nikdy nebude komerčný a nie je poplatný akejkoľvek dogme, estetike či filozofii.

Aj Dupieuxova doterajšia filmová tvorba je výrazná a veľmi rozpoznateľná. Tento muž sa programovo vymyká akémukoľvek zaškatuľkovaniu, čo je pre film skvelé. Francúzsky umelecký podivín sa roky veľmi sarkasticky pozerá na rôzne sociálne javy, od nafúknutého trhu s nehnuteľnosťami, cez superhrdinov až po bezdomovcov.

Mnohými kritikmi je Dupieux označovaný za novodobého Luisa Buñuela. To je obrovská pocta, keďže tento mexický režisér so svojimi 25 filmami na konte je všetkými rešpektovanou legendou svetovej kinematografie.

Jeho diela sú pre dejiny moderného filmu absolútne zásadné (Buñuel natočil s Dalím najlepší krátky film všetkých čias – Andalúzky pes (1929) a bol jeho celoživotným priateľom a radcom).

V rozhovore pre mienkotvorný denník Le Monde Dupieux označil nový film (ktorého predĺžený názov môže odrážať určite autorské nadšenia a fascinácie) ako skutočnú, ale zároveň aj celkom falošnú biografiu.

Je to precízna definícia, pretože film verne odkazuje na rôzne obecne známe fakty o Dalím, ale „maľuje“ realitu výseku jeho života podľa osobného názoru a náhľadu tvorcu.

Slávneho španielskeho výstredníka stretávame už ako päťdesiatročného, na vrchole síl, keď si je dobre vedomý toho, čo dokázal a čím je.

Umelec má urobiť rozhovor s nesmelou novinárkou a je jasné, že sa mu do toho nechce, keďže čosi podobné robil tisíckrát. Aj preto skúša akúkoľvek bizarnú zámienku, aby rozhovor skrátil, zastavil, ohrozil či inak sabotoval.

Okrem toho vedie Dalí divné rečí pri večeri so záhradníkom aj kňazom. Ale inak sa nedočkáme ničoho, čo by sa dalo nazvať vysvetliteľným, kontinuálnym dejom.

Pokiaľ by film režíroval niekto iný ako Dupieux, asi by sme v polovici filmu zo sály aj odišli. No tento tvorca vrství skvele sny, spomienky, skúsenosti, hádanky, halucinácie či vízie do akéhosi podvedomého alebo aj nevedomého snívania s otvorenými očami.

Podobným stavom si asi sám majster Dalí tak pekne ozvláštňoval život. Dupieux nám ukazuje surreálne obrazy a snové stavy majstra, aby nám priblížil tajné žriedla Dalího inšpirácie. A možno aj načrtol šifrovaný kód k jeho obrazom. Je to sám Dalí, ktorý cez filmové obrázky originálneho režiséra rozpráva čosi podstatné o svojej existencii?

Hoci sa 57-ročný Edouard Baer najčastejšie objavuje na plátne, uveriteľnej konštrukcii tohto mätúceho mýtu o talentovanom (ale pre ľudí často úplne neznesiteľnom géniovi), napomáhajú výkony všetkých piatich hercov.

Tí sa vo filme prestriedajú v úlohe Dalího (postavu umelca v rôznych fázach života hrá aj Jonathan Cohen, Gilles Lellouche, Didier Flamand, Pio Marmaï a Jonathan Cohen).

Baer však zostáva vo svojom extatickom herectve najsilnejším zo všetkých. Úspešne vykresľuje umelca ako „posadnutého“, hyperaktívneho excentrika, ktorý je úplne nevyspytateľný a svojím spôsobom skoro svätý.

Umenie je totiž preňho celým životom a život naopak celistvým umením. Ak ale ešte dobre nepoznáte širokospektrálne dielo Salvadora Dalího, môže byť pre vás tento film len absurdnou a úplne nepochopiteľnou hádankou.

No ňou sú zväčša aj mnohé umelcove obrazy. A aj preto je taký skvelý a desaťročia miliónmi ľudí milovaný a obdivovaný.