Poradca Fica pre mimovládky: Nechceme stigmatizáciu, ale verejnosť musí vedieť, kto ich financuje

Problematické sú podľa neho najmä tie, ktoré sa venujú bezpečnostnej politike, geopolitike a kultúrno-etickým témam. Jurášek ich označuje za aktivistov a lobistov, transparentné zverejňovanie ich financovania by podľa neho prispelo k štandardnému demokratickému fungovaniu.

„Hoci zastupujú menšinu spoločnosti, verejne majú optickú väčšinu. Majú omnoho väčšie zastúpenie v médiách a významné financovanie zo zahraničia, donedávna aj zo štátnych zdrojov,“ tvrdí. „Zahraničné financovanie a progresívne mediálne nastavenie deformuje verejnú diskusiu. Spôsobuje to následne množstvo problémov, ako je polarizácia spoločnosti.“

Na Úrade vlády sa venujete príprave novej legislatívy ohľadom mimovládok, ktorá vzbudila kontroverzie a veľkú nevôľu zo strany občianskeho sektora. Mimovládky Via Iuris, Zastavme korupciu a Transparency International nedávno vyzvali na dialóg vzhľadom na nové pravidlá transparentnosti. Ako to dopadlo?

Samozrejme, dialóg vítame, s niektorými mimovládnymi organizáciami sme diskutovali už predtým, aj na neformálnej báze. Poznáme ich požiadavky, napokon, boli aj verejne formulované a nejakým spôsobom ich aj zohľadňujeme. Na druhej strane však treba povedať, že doba, keď si mimovládky dokázali presadiť takmer všetko, sa už skončila. Vítame teda diskusiu, ale posledné slovo budú mať legitímne zvolení politici.

Za najväčší problém navrhovanej legislatívy označovali mimovládky – vrátane charitatívnych združení – práve tú nepríjemnú nálepku „organizácií so zahraničnou podporou“. Čo s tým?

Ja s týmto označením nevidím problém, považujem ho za neutrálne, objektívne a založené na faktoch. Prekvapuje ma, že to niektorí vnímajú ako stigmatizáciu, keďže toto označenie je neutrálne. Niekto ho môže vnímať pozitívne, iný negatívne, ale určite naším cieľom nie je niekoho stigmatizovať. Aj keď si kupujete potraviny, je dôležitá informácia, či sú slovenské alebo zahraničné z druhého konca sveta. Vníma to niekto ako stigmatizáciu? Naopak, značky zo zahraničia mnohí považujú za kvalitnejšie.

Dalibor Jurášek. Foto: Lara Schickhoferová

Tu však ide o mimovládny sektor, to je niečo iné…

Keď niekto ovplyvňuje verejné dianie, je pochopiteľné, že občania majú právo vedieť, za čie peniaze sa to deje. Vnímame však rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý v takomto označovaní vidí problém. Aj keď rozsudok rešpektujem, považujem ho za aktivistický, vo svojej doktorskej práci aj podrobne argumentujem, prečo si to myslím. Spomínané označenie však vo finálnej verzii zákona s najväčšou pravdepodobnosťou nebude.

Bude tam iné označenie alebo nejaký ekvivalent?

S najväčšou pravdepodobnosťou tam žiadne označenie nebude. Naším cieľom je, aby bolo transparentne zverejnených čo najviac dát o mimovládkach, aby si ich každý analytik, novinár či akademik mohol vyhľadať a následne prísť s vlastnými kategorizáciami.  

Zďaleka nie všetky mimovládne organizácie majú politický charakter. Väčšina mimovládok sa venuje oblastiam ako je napríklad charita, šport, mládež, pomoc pre onkologických pacientov a podobne. Aj im prekážalo, ak by mali byť označené tou visačkou, ktorá evokuje akéhosi zahraničného agenta.

V diskusii o mimovládnych organizáciách niekedy dochádza k prílišnému zovšeobecňovaniu. Na Slovensku ich máme asi 70-tisíc. Absolútna väčšina z nich robí záslužnú činnosť, sú skutočne občianske, venujú sa charite, sociálnej oblasti a často nahrádzajú štát tam, kde nemá dostatočné kapacity.  Ako vyplýva aj z programového vyhlásenia, vláda si váži ich činnosť a bude ich naďalej podporovať.

Máme tu však niekoľko desiatok mimovládok, ktoré túto právnu formu využívajú na politický aktivizmus, často sú platené zo zahraničia a prezentujú názory, s ktorými väčšina slovenskej spoločnosti nesúhlasí. Práve túto skupinu politických aktivistov vnímame ako problematickú.

Ako by ste zadefinovali politickú mimovládku?

Ak zasahuje do verejného života, napríklad organizuje rôzne typy diskusií, ktoré sa názorovo prikláňajú ku konkrétnej politickej agende, pripomienkuje legislatívu, vydáva stanoviská, organizuje protesty v prospech tejto agendy. Samozrejme, aj takáto činnosť je v poriadku, majú na to právo, pokiaľ ide o domáce, občianske aktivity. Je tu však niekoľko strategických oblastí, kam by nemal zasahovať zahraničný vplyv.

O ktoré ide?

Kľúčových je niekoľko oblastí: ide najmä o bezpečnostnú, zahraničnú a rodinnú politiku, geopolitiku, migráciu a kultúrno-etické témy, čiastočne energetiku a hospodárstvo. Práve v tejto oblasti dochádza k neželanému ovplyvňovaniu politického života zo zahraničia.

Predkladateľom návrhu boli štyria poslanci za SNS, z jeho pôvodného znenia bolo zrejmé, že sa z neho bude ustupovať. Ako sa vám diskutuje s touto časťou politického spektra?

Diskusia je korektná, je to štandardná spolupráca v konštruktívnej atmosfére. Bavíme sa aj o nejasnostiach a sporných bodoch, v diskusii s jednotlivými rezortmi na ne hľadáme riešenia.

V bezpečnostnej oblasti sú takmer všetky u nás známe mimovládky financované zo zahraničia, pritom majú veľmi jednotnú politickú agendu, ktorú presadzujú veľmi agresívnym spôsobom. Znamená to, že všetky podobné think tanky by mali byť zrušené?

Určite sa nebavíme o ich zrušení. Problém však vidíme v spôsobe, akým svoju agendu presadzujú, ide nám o vyššiu transparentnosť. Napríklad dnes občianske združenia nemajú žiadne povinnosti zverejňovať financovanie. Nevieme teda, kto financuje Globsec či SSPI [Slovak Security Policy Institute, bývalý inštitút exministra obrany Jaroslava Naďa, pozn. red.]. Chceme nastaviť štandardný demokratický proces minimálne v oblasti transparentnosti. Podľa môjho názoru by však aktivisti tohto typu vôbec nemali byť financovaní zo zahraničia. Prispelo by to k štandardnému demokratickému fungovaniu. Ide totiž o lobistov, ktorí nezastávajú verejnú mienku.

Tým však naznačujete, že hľadáte či pripravujete nástroj, ktorý zabráni týmto organizáciám prijímať peniaze zo zahraničia. Je také niečo možné?

Ide o môj osobný, ale aj odborný názor, ktorý som aj odôvodňoval v mojich akademických prácach. Existuje mnoho vedeckých štúdií, ktoré poukazujú na to, že zahraničné financovanie môže mať negatívny dosah na prostredie mimovládneho sektora. Zákaz zahraničného financovanie politických mimovládok nie je súčasťou programového vyhlásenia vlády. Nie je však vylúčené, že sa o tom ešte bude diskutovať.

Takže tu máme takýto spor: mimovládky tvrdia, že ich to stigmatizuje. Vy tvrdíte, že ak sa venujú politickému lobingu, mali by to ustáť. Akým spôsobom sa politická mimovládka mieša do politiky?

Nenazval by som to stigmatizáciou, ide o nastavenie férových pravidiel vo verejnej sfére. Nevidím zásadný problém v tom, ak sú občianske organizácie prítomné v politike. Politika je verejný život, majú na to právo. Existujú tiež konzervatívne či národné mimovládky, nielen progresívne. No napriek tomu, že progresívne mimovládky názorovo zastupujú menšinu spoločnosti, verejne majú optickú väčšinu. Majú omnoho väčšie zastúpenie v médiách a významné financovanie zo zahraničia, donedávna aj zo štátnych zdrojov. Problém je teda v reprezentatívnosti mimovládneho sektora: mal by reprezentovať občanov. Lenže zahraničné financovanie a progresívne mediálne nastavenie deformuje verejnú diskusiu. Spôsobuje to následne množstvo problémov, ako je polarizácia spoločnosti.

Ako konkrétne mimovládne organizácie vstupujú do politiky?

Využívajú širokú škálu metód: pripomienkujú legislatívu, organizujú diskusie, kampane, mobilizujú konkrétne skupiny voličov pre istý typ politických strán. Obľúbené je mobilizovanie prvovoličov či zahraničných voličov, ktorí tradične volia viac progresívne.

Zároveň pôsobia ako istý „inkubátor“ pre politikov. Množstvo politikov predtým pôsobilo v týchto mimovládkach. Mnohí sa dostávajú do štátnej správy, ako sme to videli za minulej vlády, keď sa do vysokých pozícií dostali ľudia z Globsecu a SSPI. Pôsobia teda aj ako zázemie pre politické strany, čo neznamená, že spolupracujú priamo, ale vytvárajú okruh programov a osobností, ktoré prechádzajú do politickej sféry. 

Máte na mysli konkrétne politické ideológie?

Silne to vnímam v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, kde sa presadzuje jednostranné atlantické smerovanie alebo v oblasti kultúrno-etických tém, čiže pretláčanie migrácie, multikulturalizmu a LGBT. K tomu treba prirátať aj ekonomické opatrenia, globalistický inkluzívny kapitalizmus. Voči všetkému z tohto existujú aj občianske alternatívy, ale sú veľmi malé a pracujú zdola. Ide o ľudí, ktorí pracujú dobrovoľnícky, po večeroch, na úkor rodín a voľného času. A to práve preto, že nemajú financovanie.

Mimovládky tvrdia, že zverejňovanie darcov je protiprávne, odvolávajú sa dokonca na ľudské práva. Ide o nararív, ktorý sa presadil aj médiách. Váš argument?

Nemyslím si, že by priamo hovorili, že ide o niečo protiprávne. Chcú však v niektorých prípadoch zachovať možnosť anonymity darcu. To by však narážalo na ten problém, že všetci darcovia Globsecu by mohli povedať, že nechcú byť zverejnení a sme zase na začiatku. Môžeme sa skôr baviť o nejakej hranici, ak by šlo o tisíc alebo 5-tisíc eur od jedného sponzora za rok, to by azda mohlo zostať anonymné. Ale podstata spočíva v tom, aby verejnosť poznala tých hlavných darcov, ktorí mimovládku najviac ovplyvňujú. Tí musia byť verejní.

V prípade mimovládok, ktoré robia, ako vravíte, záslužnú a politickú činnosť, to hádam nebude dôležité…  

To je však otázka na to, ako presne definovať okruh politických subjektov. To by sa ešte dalo, ale ťažšie je to potom v praxi aplikovať. Ak máme 70-tisíc mimovládok, ministerstvo vnútra nedokáže pri každej jednej analyzovať jej činnosť a vydávať rozhodnutie, či ide o politický subjekt. Následne by sa mohli proti rozhodnutiu odvolávať, súdiť, mohlo by to trvať roky a byť byrokraticky náročné pre všetky strany, nehovoriac o možnostiach obchádzania. Mimovládky pritom s obľubou tvrdia, že vlastne všetky sú politické, lebo sa zaoberajú verejným životom.

Pokiaľ ide o transparentnosť, pri diskusiách s mimovládkami som sa nestretol s tým, že by ju nechceli. Mnohé z týchto povinností už dnes majú nadácie a neziskové organizácie, a tie by sa v princípe len rozšírili na občianske združenia s určitým ročným príjmom, napríklad 50-tisíc eur. 

Je zjavné, že na rozdiel od žobravých „rádov“ konzervatívnych organizácií majú práve dúhové mimovládky veľmi štedré financovanie. Vychádza vám z vašich analýz, že sú financované primárne na základe zahraničných dotácii?

Paradoxne, často nezverejňujú svoje zdroje, napríklad mimovládka Saplinq, o ktorej písalo aj vaše médium. Vieme len o verejných zdrojoch, napríklad z EÚ a z nórskych fondov, a tam ide o veľké peniaze. Týka sa to však aj domácich verejných zdrojov. Nedávno bola veľmi diskutovaná výzva ministerstva spravodlivosti na podporu ľudských práv, ktorá bola pozastavená z dôvodu podozrení na konflikty záujmov v komisii. Keď sme to bližšie preskúmali, zistili sme, že LGBT projekty majú v tejto výzve veľmi vysokú úspešnosť, okolo 80 percent. Kresťanské projekty majú úspešnosť asi 30 percent.

Dalibor Jurášek. Foto: Lara Schickhoferová

Prečo je to tak?

Podľa vtedy platnej vyhlášky musela byť minimálne polovica hodnotiteľov projektov z občianskeho sektora. Často v komisii bývali ľudia z inštitúcií, ako je Možnosť voľby, Nadácia otvorenej spoločnosti a podobne. Pomer liberálnych a konzervatívnych hodnotiteľov tam bol asi tri ku jednej v prospech liberálov. Napriek tomu, že takéto hodnotové rozloženie vôbec nereprezentuje väčšinu Slovenska, aktivistické mimovládky si cez grantové schémy dokázali prelobovať, aby prostriedky prúdili prevažne týmto smerom. 

Podľa vás by sa teda mali projekty prerozdeľovať na základe pomernej spoločenskej plurality či demokratického rozdelenia spoločnosti?

V zásade áno. Vážim si pluralitu verejnej diskusie. To, čo hovoria dúhové či silne proatlantické mimovládky, sú legitímne názory, na ktoré majú právo a majú prínos v diskusii. Ale ak nereprezentujú väčšinu spoločnosti, nemali by v diskusii dominovať. Z toho vyplýva veľmi veľa problémov. Bežní ľudia majú pocit, že ich názory sú nevypočuté aj napriek ich hlasu v demokratických voľbách, obávajú sa, že im je zo zahraničia čosi natláčané a to potom vedie k ďalšej polarizácii. Často väčšinové názory sú nálepkované ako dezinformačné či homofóbne. To prispieva k vyhraňovaniu verejnej diskusie.

Médiá si ku geopolitickým témam pozývajú analytikov z bezpečnostných mimovládok, čím sa tvorí zvláštna „jednota“ diskusie. Existuje u nás jedna jediná, ktorá by mala iný názor, ako tie ostatné, ktoré papagájujú výlučne americkú či atlantickú zahraničnú politiku? Skrátka, existuje tu priestor, kde by sa mal bezpečnostný expert možnosť uživiť aj bez toho, aby si v pude sebazáchovy zakázal vôbec sa zamyslieť nad tým, či táto politika vôbec dáva zmysel, čím by okamžite ohrozil svoje živobytie a zrejme aj celú kariéru, keďže by sa už vo svojom odbore nikde nezamestnal?

To je veľmi dobrá otázka. Keď som robil výskum ku svojej doktorskej práci, snažil som sa kontaktovať tieto organizácie a s niektorými sa mi podarilo aj diskutovať. Všetkých som sa pýtal, či u nás existujú aj iné mimovládky, neatlantické, proruské, pročínske. Odpoveď bola, že v zásade neexistujú. Je tu len Slovensko-ruská spoločnosť, ktorá živorí.

Nemal som však na mysli celkom proruské či pročínske organizácie, ale skôr také, ktoré by uvažovali v našom záujme kritickým spôsobom voči povelom zo zahraničia.

To platí aj pre tie neutrálne alebo tie proslovenské. Existujú rebríčky najcitovanejších analytikov, ktoré robia prieskumné agentúry. Sú to asi tri či štyri desiatky analytikov. Myslím, že jediný s iným názorom tam bol Eduard Chmelár, ktorý je takým samorastom. Má svoju mimovládku Zjednotení za mier, ale to je pomerne nedávna vec. Pokiaľ sa ale rozprávame na tému, či sa dokážu týmto uživiť, tak na to tu vôbec nie je priestor.

Mimochodom, Eduard Chmelár je tiež poradcom premiéra, je teda váš kolega. Predtým však nemal k Smeru až tak blízko. On túto funkciu dostal v rámci akejsi plurality?

Práve tento aspekt by som ocenil. V Zbore poradcov premiéra sú ľudia s rôznymi svetonázormi, nie je to tak, že by vo všetkom súhlasili. Sú tam aj ľudia, ktorí v minulosti silne kritizovali Smer, ako pán Chmelár, ďalej ľudia, ktorí v minulosti nikdy neboli asociovaní so Smerom, ako napríklad ja alebo takí, ktorí boli z úplne iných politických strán, ako pán Bekmatov. Táto atmosféra vnútornej oponentúry a diskusie pomáha tomu, aby boli prijímané kvalitnejšie rozhodnutia.

Dalibor Jurášek. Foto: Lara Schickhoferová

Je však zaujímavé, ako ste sa tam dostali práve vy. Predtým ste nikdy nemali blízko k Smeru, boli ste skôr samostatný intelektuál, mali ste Inštitút pre paradigmatické reformy, robili ste portál Hrot.info, vo voľnom čase ste publikovali rôzne analýzy. Hoci boli písané slušným a kultivovaným jazykom, dostalo sa im špeciálneho ocenenia z konšpiračných portálov. Ocitli ste sa na čiernom zozname takzvaných dezinfowebov. Boli ste v konflikte s týmto prostredím. Bol to jeden z dôvodov, prečo si vás Úrad vlády vybral za poradcu?

Nepovedal by som, že som s nimi v konflikte, ja sa snažím o korektnú diskusiu. To, že ma niekto nálepkuje, je jeho vec. Téme mimovládnych organizácií sa venujem dlhodobo, som vyštudovaný právnik a obhájil som na túto tému doktorskú prácu. Bol som štatutárom či členom viacerých mimovládok, mal som teda s týmto prostredím skúsenosť a zrejme aj preto si ma pán premiér vybral. O to viac som za to vďačný, keďže prichádzam z externého prostredia.

Odkiaľ ale prišla ponuka? Kto vás kontaktoval?

Kontaktoval ma pán Erik Kaliňák, ktorý je vedúcim Zboru poradcov.

Ten čierny zoznam, na ktorom ste sa ocitli, vypracoval konšpiračný portál Konšpirátori.sk, ktorý je priamo financovaný z amerických grantov a na zoznam týchto spoločenských nepriateľov často umiestňuje aj takých, ktorí nie sú dezinformátormi, ale majú jednoducho kritický pohľad na americkú zahraničnú politiku. Nenastáva tu vojna medzi dvoma klanmi?   

Konšpirátori.sk dostali peniaze dokonca priamo z programu americkej vlády, ktorého cieľom je – podľa oficiálneho popisu – presadzovanie politiky a národných záujmov USA v zahraničí. Argumentačné spory sú súčasťou demokracie. Otázne však je, akým spôsobom sa to robí. U pána Hardoša, ktorý ten posudok robil, prevažuje ideologické nálepkovanie nad vecnou argumentáciou. On za dezinformácie bežne označuje iný názor. Hovoril v našom prípade o klamlivých informáciách, ale neuviedol žiaden príklad.

Nebránim sa diskusii, ale ak je na úrovni očierňovania, je to problém. Rovnako ako to, že hlavnoprúdové médiá Konšpirátorov.sk preberajú úplne nekriticky, hoci my sme v našej analýze do detailov rozobrali ich konflikty záujmov, netransparentnosť či dvojaké metre, ktoré používajú. Nemožno ich považovať za hodnoverný zdroj. Na druhej strane treba povedať, že väčšina portálov uvádzaných v ich zozname sú zrejme naozaj dezinformačné portály. Sú tam ale primiešané aj iné, ako napríklad váš denník Štandard, kde zjavne ide o hodnotový nesúlad. 

Vy ste boli dokonca obvinený z rasizmu na základe jednej vybratej citácie bez kontextu. Čo vravíte na podobné posudky, ktoré sú schopné na základe absurdít spoločensky zlikvidovať osobu, ktorá nemá možnosť sa brániť a ocitne sa na čiernych zoznamoch ako za komunizmu?

Považujem to za čisto ideologické nálepkovanie. Na ten posudok som reagoval. Ak by som niekde spravil chybu, rád sa opravím. Ak by pán Hardoš našiel niečo naozaj problematické, tak by som si to priznal, ale on povytŕhal veci z kontextu. Z mojej desať rokov starej záverečnej práce, ktorá prešla na univerzite komisiou a mala výborné hodnotenie, nikto tam nenašiel nič problematické, on z nej povyberal, pospájal a onálepkoval citácie, no i tak tam nenašiel nič nepravdivé.

Dalibor Jurášek. Foto: Lara Schickhoferová

Do akej miery však v tomto súboji podľa vás ide o spor s občianskym sektorom a do akej miery ide o médiá? Pavol Hardoš písal komentáre aj pre denník Sme. Progresívna mediálna scéna sa aj vás osobne snaží už nejaký čas spochybniť, nedávno v tom pokračoval denník Sme. Vidíte tam nejakú vzájomnú koordináciu?

Nechcem nad tým konšpirovať, ide tu skôr o hodnotové prekrytie. Tie mimovládky a médiá sú jasne hodnotovo zamerané, stačí si pozrieť sociálne siete týchto ľudí, a uvidíte tam pestrofarebné vlajočky rôzneho druhu. Tam je to ako cez kopirák, nepochybne sú tam aj silné osobné známosti a tiež aj nejaká miera koordinácie. Ale je to úplne prirodzené. Ak máte rovnaké názory a sú to vlastne vaši kamaráti, tá synergia tam vznikne.

V posledných vládach sme mali nebývalú enklávu členov mimovládok, ktorí sa infiltrovali do štátnych inštitúcii. Vy ste plánovali analýzu tohto fenoménu, ako to dopadlo?

Ja som túto sféru skúmal už dlhšie, ešte predtým, ako som prišiel na Úrad vlády. Tam sme sa však dostali k množstvu nových informácií. Kým bol Smer v opozícii, bol odkázaný len na whistleblowerov, teda statočných úradníkov, ktorí boli zhrození z toho, ako sa bývalá garnitúra snažila zasahovať do demokratických procesov. Týmto sa im chcem aj verejne poďakovať, že s tým vyšli na verejnosť. To bolo veľmi dôležité pre občanov.

Ktorú udalosť máte na mysli?

Napríklad zahraničná cesta Sophia a ďalšie informácie, ktoré už predtým unikli na verejnosť [vládni úradníci či bývalí členovia Globsecu označili pred voľbami opozíciu za hybridnú hrozbu a apelovali na EÚ, aby proti nim zakročila, pozn. red.]. My sme sa však dostali ešte o úroveň hlbšie a našli sme ďalšie prepojenia. Podozrenia zo zasahovania do slobodných volieb a demokratických procesov dosiahli až takú úroveň, že sme sa rozhodli ich odovzdať príslušným orgánom.

O čo ide?

Nemôžem zatiaľ o tom hovoriť úplne detailne, ale veľa sa dá načrtnúť aj z verejných zdrojov. Vieme, že pred voľbami 2023 tu boli rôzne predvolebné kampane slúžiace na mobilizáciu voliča. Robili ich mimovládky, ktoré priamo spolupracovali s vládnou mocou a koordinovali sa na rôznych úrovniach o strategickej komunikácii a boji proti „hybridným hrozbám“. Viaceré tieto mimovládky spolupracovali so zahraničnými ambasádami a boli financované zo zahraničia.

Myslíte spoločnosť Gerulata a Globsec?

Aj tie boli súčasťou oficiálneho boja proti „hybridným hrozbám“. Človek nemusí byť génius, aby si domyslel celkový obraz, ale bude to ešte predmetom podrobnejšieho skúmania.

Podľa vás tam môže byť aj trestnoprávny rozmer, ktorý naznačujete?

To by som nechal na príslušné orgány, ja to vnímam najmä ako politický škandál. Ale zákon bol určite porušený, keďže štátni úradníci zjavne vystupovali politicky, a nie vo verejnom záujme. Voči nim však bola vyvodená zodpovednosť a dnes už nepracujú pre štát. Dodám ešte, že tieto kampane vychádzajú z pokročilých metód sociálneho inžinierstva. Na základe sociologických prieskumov si rozdelia spoločnosť na segmenty a na každý následne cielia kampaň, aby ho ovplyvnili.

Niektoré segmenty označia ako „zraniteľné voči hybridnému pôsobeniu“, to sú voliči, ktorí majú sklon voliť povedzme národné, konzervatívne alebo ľavicové strany. Ďalší segment sú voliči „prodemokratických“ strán, ktoré netreba extra motivovať. Ďalej sú tu ľudia, ktorí sú síce „prodemokratickí“, ale nie dostatočne „prebudení“ a na ne cielia kampane, aby ich mobilizovali. Sociálne inžinierstvo tohto typu je v bývalom východnom bloku od 90. rokov, nie je to nič nové. Nové je však to, že pri dizajnovaní týchto kampaní čoraz väčšiu rolu zohrávajú veľké dáta a umelá inteligencia. Má to až desivé rozmery. 

O akých kampanich konkrétne hovoríte?

Nemôžem hovoriť do detailov, ale aj verejne známe kampane pracovali s podobnými výskumami. Najmú si prieskumné agentúry, ktoré preskúmajú, čo ľudia chcú, robia to cez štatistické prieskumy alebo focusové skupiny. Absolútne nedemokratické na tom je však to, že tie prieskumy nerobia preto, aby následne robili to, čo ľudia chcú, ale aby pochopili, ako najlepšie ich môžu ovplyvniť.

Veľa sa zameriavali na mladých voličov, ako sa to robilo pri mnohých farebných revolúciách, či už v Srbsku alebo na Ukrajine. Snažili sa mladých ľudí zaujať prostredníctvom koncertov, všelijakými nálepkovými kampaňami, všetko to malo byť „cool“. Volali si tam influencerov, aby tomu dodali módne podfarbenie a pritom to bolo celé o politike.

Máte analyzované aj to, aký veľký vplyv mali tieto kampane na študentov? V poslednom období som bol šokovaný, koľko vysokoškolských študentov na atentát a premiéra v nemocnici reagovalo postojom „dúfame, že zdochne“. Ten postoj je v tomto prostredí až enormný. Je tam isté riziko radikalizácie, ktoré sa vyhodnocuje?

Je to otázka na empirický výskum, ale zrejme tam tento príspevok je. Obávam sa, že kampane údajne podporujúce kritické myslenie u študentov majú skôr opačný efekt. Tých kampaní sa zúčastňujú „cool“ influenceri, sú tam zjednodušujúce heslá, módne obrázky a prakticky vôbec sa tam nehrá na racionálne argumenty a protiargumenty. Je to najmä o emóciách. 

Pri príprave legislatívy musíte vymanévrovať medzi legitímnymi záujmami štátu, ktoré ste pomenovali a Bruselom, ktorý takéto typy legislatívy bude spoľahlivo napádať. Ako z toho vykorčuľovať tak, aby kompromis neutlmil národný záujem a zároveň aby zostal aj bruselský vlk sýty?

Záujmom vlády je prijať legislatívu, ktorá je v súlade s európskym právom. Lenže zasahovanie EÚ do suverenity členských štátov je čoraz intenzívnejšie a širšie. EÚ si sporným spôsobom prisudzuje rôzne oblasti, napríklad aj regulácie médií či zahraničného lobingu. Argumentujú, že to súvisí so spoločným trhom, ale je tu aj záujem členských štátov pri obrane suverenity. Je už zjavne sporné, kam tieto zásahy vedú a čoraz viac ľudí to vníma. My sa snažíme byť čo najviac v súlade s európskym právom, ale musíme presadzovať tiež naše záujmy.

Ako bude túto legislatívu napádať Európsky súdny dvor, sa dalo identifikovať na základe ich postupu voči podobnému zákonu v Maďarsku. Vzali ste si z toho nejaké ponaučenie pri príprave zákona?

Keďže označenie organizácie so zahraničnou podporou pôjde takmer určite preč, nemala by vzniknúť kolízia s európskym právom. Konzultujeme to aj s odborníkmi z praxe a akademického sektora. Nepredpokladáme, že by tu mal nastať problém. Ak by nastal, myslím si, že Maďarsko pred súdnym dvorom nevyužilo celý argumentačný potenciál. My máme oveľa lepšie zmapované politické pôsobenie mimovládok, vieme ukázať linky a prepojenia s politickými stranami. Toto zo strany Maďarska nebolo dostatočne komunikované pred Súdnym dvorom Európskej únie.

Maďarský eurokomisár nedávno varoval gruzínskeho premiéra, že ak prejde podobný návrh zákona o mimovládkach, aký navrhujete vy, polarizácia vyvolaná demonštrantmi, ktorú európske štruktúry podporujú, môže viesť až k atentátu na premiéra, podobne, ako sa to stalo na Slovensku. Pripomeňme, že Gruzínsko ani nie je v EÚ. Čo ste si na Úrade vlády pomysleli pri tejto neuveriteľnej kauze?

Eurokomisár neskôr diplomaticky vysvetloval, že to myslel inak, ako to bolo pochopené, ale to vyjadrenie považujeme za nevhodné.

Zdá sa však, že v podobných témach je Brusel pri obrane politických mimovládok schopný zájsť veľmi ďaleko. Toho sa neobávate?

Pracujeme na bezpečnostných opatreniach, ale čo iné nám zostáva? Vláda dala svojim voličom prísľub programu, ktorý musí napĺňať. Pán Pellegrini práve u vás povedal, že na tlak z Bruselu sme pripravení. Musíme s tým počítať. Veríme, že európski partneri budú rešpektovať našu suverenitu a z doterajších prejavov to vyzerá skôr pozitívne. Komunikácia je korektná.