Analýza Štandardu: Prečo Konšpirátori.sk nehovoria pravdu

V Štandarde publikovali aj prominentné osobnosti z akademického, právnického, podnikateľského, kultúrneho a cirkevného prostredia vrátane ústavného právnika Jozefa Lalíka, dekana PF UK Eduarda Burdu, sudcu Najvyššieho súdu Patrika Príbelského, profesorov Martina Homzu, Ľubomíra Žáka, Branislava Pupalu, Dušana Škvarnu, Jána Dudu a Petra Druláka, historikov Ivana Mrvu, Petra Jašeka, Jána Šimulčíka, publicistov Petra Zajaca, Romana Jocha a Fedora Gála, bývalého českého prezidenta Václava Klausa, spisovateľa Alexandra Tomského, prominentných zahraničných autorov Jordana Petersona, Bjørna Lomborga a Roda Drehera, gréckokatolíckeho biskupa Cyrila Vasiľa, rímskokatolíckeho biskupa Jozefa Haľka, generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka, ekonómov Juraja Karpiša, Martina Vlachynského a Mareka Ličáka, zahraničných diplomatov Imreho Molnára a Petra Januru, predsedu SOPK Petra Mihóka, kunsthistoričky Daniely Čarnej, pro-life aktivistov Antona Chromíka, Patrika Danišku a Tomáša Kováčika, vysokoškolskej pedagogičky Miriam Šebovej, kňazov Rastislava Čižika, Karola Maníka, Jána Dvorščáka či Ondreja Chrvalu, bývalého riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša, literárneho vedca Jána Zambora, člena zásahového tímu Jaroslava Slašťana, etnologičky Kataríny Nádaskej, opernej kritičky Michaely Mojžišovej či výtvarníka Milana Bočkaya. Celkovo však Štandard zverejnil články od niekoľkých stoviek autorov.

Rozhovory a vyjadrenia zároveň Štandardu poskytol obrovský počet respondentov najrôznejších svetonázorov a profesijných zameraní.

Formálne spolupráce má Štandard.sk uzavreté len s dvoma médiami – s prominentným americkým denníkom New York Times a českým serverom Echo24.cz, ktorý v MediaRatingu Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky (NFNZ) patrí medzi najlepšie hodnotené české weby z pohľadu dôveryhodnosti.

Štandard je v čase zverejnenia tejto analýzy významným aktérom na slovenskom mediálnom trhu. Rozrastá sa jeho redakcia a možno pozorovať aj trend rastúcej čítanosti, pričom v novembri 2023 podľa IAB monitoru dosiahol rekord 1 142 112 reálnych používateľov mesačne.

Aký je Štandard

Denník Štandard sa netají svojou konzervatívnou orientáciou, čo je v západnom mediálnom prostredí bežné. Spomenúť možno médiá ako The Telegraph, Fox News, The Spectator či The Critic. Redakcia média je však pluralitným kolektívom ľudí rôznych svetonázorov.

Napriek konzervatívnej orientácii pritom Štandard poskytuje priestor pre široké spektrum názorov, či už priamo v autorských článkoch, ale aj v rámci rubriky Hyde park alebo pri možnosti reakcie dotknutej strany. Štandard od svojich začiatkov víta polemiku, pričom niekoľkokrát zverejnil kritické články smerom k jeho koreňovým redaktorom.

Štandard cituje dôveryhodné zdroje. Relevantným a serióznym záujemcom vie Štandard ukázať internú analýzu za roky 2022 a 2023, podľa ktorej Štandard zo slovenských médií najviac cituje Denník N, Postoj, Sme, Aktuality a Markízu v tomto poradí. Ostatné médiá sú v citovaní zastúpené v menšej miere, konšpiračné médiá Štandard necituje vôbec.

Počet článkov odkazujúcich na jednotlivé slovenské zdroje od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

Z českých médií je suverénne najcitovanejší web Echo24.cz, s ktorým Štandard uzavrel formálnu spoluprácu.

Mimo česko-slovenského prostredia sú desiatimi najcitovanejšími zahraničnými médiami The New York Times, The Guardian, Politico, Financial Times, BBC, Bloomberg, CNN, The Wall Street Journal, The Washington Post a Fox News v tomto poradí.

Počet článkov odkazujúcich na zdroje mimo Slovenska a Česka od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

Štandard ako prvý prináša exkluzívne informácie. Ako prvý informoval, že Zuzana Čaputová sa nebude opätovne uchádzať o funkciu prezidentky, že premiérom úradníckej vlády bude Ľudovít Ódor, o teroristickom útoku na Zámockej ulici, o úmrtiach Vladimíra Krčméryho a Márie Kráľovičovej či o tragédii na gymnáziu na Skalickej ulici. Štandard tiež ako prvý priniesol informáciu o budúcom zložení štvrtej vlády Roberta Fica.

Investigatíva Štandardu poukázala na vyhrážky novinárom, pochybenia polície a prokuratúry, pozadie oligarchov, zákulisie mafiánov, extrémistické činy a posunula iné známe kauzy.

Štandard zároveň upozorňoval na zhubný vplyv konšpiračných teórií a hoaxov ako takých. Či už išlo o pseudonáboženské spoločnosti, pseudohistorické teórie, vplyv pochybných influencerov a združení, ale aj na hoaxy a nepravdy tých, ktorí sa označujú za overovateľov faktov.

Nikto vrátane Štandardu, samozrejme, nie je neomylný. Pokiaľ bol Štandard upozornený na vydanie nesprávnej informácie, zverejnil opravu a ospravedlnil sa. Urobil tak vo viacerých prípadoch.

Aký Štandard nie je

Dňa 24. 10. 2023 advokátska kancelária Baker McKenzie zastupujúca Štandard zaslala výzvu združeniu Konšpirátori.sk na odstránenie denníka z takzvanej „šedej zóny“, čo je podľa Konšpirátorov akýsi medzistupeň medzi spornými a overenými zdrojmi. Na vyjadrenie im dala dva týždne.

Dňa 7. 11. 2023 Konšpirátori.sk v reakcii na list advokátov zaradili Štandard na zoznam stránok so sporným obsahom. Ide o zoznam webov a kanálov, na ktorých Konšpirátori.sk neodporúčajú inzerovať a zároveň na ne neodporúčajú ani odkazovať. Konšpirátori.sk tvrdia, že zoznam webov bol zostavený členmi komisie na základe odborného posúdenia a podľa jasne stanovených kritérií.

Konšpirátori.sk pritom zverejnili posudok člena svojej hodnotiacej komisie, politológa Komenského univerzity Pavla Hardoša. Tento politológ na svojom facebookovom profile uviedol, že posudok začal písať na prelome augusta a septembra.

Necháme na posúdení čitateľa, či kvalita posudku dáva kredibilitu tomuto tvrdeniu alebo, naopak, vyvoláva dojem, že bol vyhotovený narýchlo v reakcii na výzvu denníka Štandard na stiahnutie zo šedej zóny.

Konšpirátori.sk ohľadom Štandardu pritom konštatujú nasledovné zistenia:

●       „Stránka obsahuje klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu, čiže tvrdenia, ktoré sú v rozpore s faktami, napríklad fotografie a videá použité v inom, zavádzajúcom kontexte, vymyslené alebo závažne prekrútené udalosti a tak ďalej. Netýka sa jasne prezentovaných názorových článkov."

●       „Stránka obsahuje konšpiračné teórie a ‚bludy‘, ktoré môžu mať vážnejšie politické, ekonomické, zdravotné dôsledky, bez ich kritického zhodnotenia. Nevzťahuje sa na zaujímavosti, záhady, jasne označené špekulácie.“

Ako si však ukážeme nižšie, toto hodnotenie nie je združenie schopné podložiť. V takmer 40-tisíc doposiaľ na Štandarde vydaných článkoch projekt nebol schopný poukázať na jediné klamlivé alebo inak nepravdivé tvrdenie. Čo je však dôležitejšie, naprieč posudkom Konšpirátorov k Štandardu sa tiahne šnúra evidentných neprávd, selektívneho vyberania faktov a hrubej dezinterpretácie obsahu a jeho redakčného nastavenia.

Vlastnícka štruktúra a redakcia

Takto posudok postupuje už v úvodnom popise investorského pozadia, keď ohýba realitu slovami, že „povaha a rozsah tejto investície, ktorá sa svojou štedrosťou a nejasným pozadím financií vymyká štandardom slovenského mediálneho trhu, vyvolali rad otázok a pochýb, na ktoré reagoval šéfredaktor Daniška vyhrážkami žalobou“.

Nie je to pravda.

Ako bolo uvedené vyššie, Štandard od svojho počiatku transparentne informoval o svojom majiteľskom pozadí a blízkom vzťahu Saidler & Co k Slovensku. Otázky a ani odôvodnené pochybnosti Štandardu neprekážali, pričom jeho majitelia bez problémov odpovedali na otázky novinárov. Právne kroky Štandard vtedy avizoval len pri extrémnych prípadoch ohovárania, ktoré označovali spoločnosť Saidler & Co za bieleho koňa a podobne.

Posudok cituje aj článok Denníka N, ktorý problematizoval tému dizajnu Štandardu a jeho podobnosť so švajčiarskym denníkom Neue Zürcher Zeitung (NZZ). Ako však vtedy konštatoval spolumajiteľ Peter Núñez, Štandard sa NZZ inšpiroval, pričom inšpiráciu hľadal aj v The New York Times a The Wall Street Journal. Štandard svoj dizajn postupne rozvíjal, pričom dnes vyzerá Štandard výrazne inak než NZZ.

Dezinterpretačne posudok Konšpirátori.sk postupuje v popise zloženia redakcie, keď sa snaží navodiť dojem jej nízkej dôveryhodnosti na základe selektívnej kritiky troch súčasných a jedného bývalého redaktora. Robí tak bez toho, aby túto kritiku zasadil do kontextu širokej prispievateľskej základne, ktorej skutočný rozsah s počtom desiatok redaktorov a stoviek prispievateľov sme si ukázali na začiatku textu.

Naznačená je problematickosť Daga Daniša, dlhoročného novinára, ktorý v minulosti pôsobil v Postoji, Pravde, Hospodárskych novinách a v čase zavraždenia Jána Kuciaka aj v portáli Aktuality.sk. Problematickosť má spočívať v jeho názorových príspevkoch, ktoré len konštatujú správnosť postupu štátnych orgánov ohľadom odblokovania problémových webov alebo vyjadrujú postoj k pozadiu vojny na Ukrajine. V druhom prípade sa pritom Daniš len drží svojej argumentačnej línie, ktorú prezentoval aj v iných redakciách, napríklad už v roku 2015 v Hospodárskych novinách. Za zmienku pritom stojí, že už v úvode posudku Konšpirátori.sk tvrdia, že sa takýmito názorovými článkami nezaoberajú.

Zároveň posudok vypichuje meno redaktora Petra Števkova, pri ktorom spomína jeho pôsobenie v Denníku S/Denníku Slovensko a v ParlamentnéListy.sk. Sám posudok Konšpirátorov však priznáva, že aj na základe ich vlastných hodnotení Denník Slovensko z problémového zoznamu vypadol. Nespomína už však, že ParlamentnéListy.sk aj projekt Konšpirátori.sk eviduje medzi overenými webmi. Navyše je Peter Števkov autorom viacerých akademických článkov a spoluautorom publikácie Masarykovej univerzity o hrozbe hybridnej vojny, o ktorej písali české médiá. V neposlednom rade nespomína ani to, že Števkov bol v rokoch 2016 až 2017, teda v čase pôsobenia v ParlamentnýchListoch.sk, členom projektu Antipropaganda.sk v Slovenskom inštitúte pre bezpečnostnú politiku (SSPI).

Ako sa píše aj v posudku, Juraj Orolín už rok a pol nie je členom redakcie. Pochybné zoskupenie Slovenskí branci však opustil štyri roky predtým, ako sa stal súčasťou Štandardu. Bolo to vo veku 21 rokov, pričom podľa jeho slov išlo o mladícku nerozvážnosť. Stojí však za zmienku, že vo svojich článkoch na Štandarde sa venoval ruskej propagande, kremeľskej cenzúre alebo pseudohistorickým teóriám.

Je pravdou, že kolega Tomáš Dugovič ako študent vysokej školy napísal niekoľko článkov pre časopis Zem a Vek. Toto konanie dnes označuje za chybu a aj v Štandarde upozorňuje na konšpirácie najrôznejšieho druhu, napríklad v súvislosti s pandémiou, s vplyvom bizarnej proputinovskej sekty, obskúrnej skupiny Občiansky tribunál či iných extrémistov.

Pri mladíckej nerozvážnosti by pritom nestranný pozorovateľ u autora posudku Pavla Hardoša očakával viac porozumenia, keďže sám pre časopis .týždeň priznal, že ako mladý inklinoval k radikálnym postojom.

Cieľom tejto analýzy nie je hodnotiť a kritizovať iných novinárov, v kontexte zoznamov problémových a overených médií na Konšpirátori.sk je však potrebné zmieniť, že spomenuté prípady mladíckej nerozvážnosti dvoch redaktorov sa udiali pred vznikom Štandardu. Pri iných slovenských médiách sa však možno dočítať o takých kauzách, ako sú odsúdení alebo trestne stíhaní bývalí majitelia a ľudia z minulého vedenia, podozrenia z nadpráce pre mafiánov a organizovaný zločin, nenávistné statusy redaktorov na sociálnych sieťach, obvinenia zo sexuálneho obťažovania alebo redaktori ohrozujúci životy jazdou automobilom pod vplyvom alkoholu. Mnohé médiá s takýmito kauzami sa však na problémovom zozname Konšpirátori.sk nenachádzajú.

Východiská objektívneho informovania v Štandarde a východiská Konšpirátorov

Posudok združenia Konšpirátori.sk zároveň tvrdí, že niektoré články Štandardu „normalizujú myšlienky a postavy európskej a svetovej krajnej pravice a môžu byť pre čitateľa zavádzajúce a emocionálne manipulatívne“.

Nie je to pravda.

Na úvod treba zdôrazniť, že Štandard sa pri opise straníckej ideológie vo vlastných spravodajských textoch snaží vyhýbať nálepkám, pričom politické subjekty preferuje opisovať tak, ako opisujú samé seba. Označenia krajne pravicové, krajne ľavicové, radikálne či extrémistické Štandard používa najmä v prípade násilných politických zoskupení alebo pri tých, ktoré chcú zrušiť alebo oklieštiť demokratický systém.

Štandard preto exprezidenta USA Donalda Trumpa alebo taliansku premiérku Giorgiu Meloniovú v spravodajských textoch neoznačuje ako krajne pravicových politikov, ale rovnako nemeckú stranu Die Linke alebo americkú poslankyňu Ilhan Omarovú neoznačuje za krajne ľavicové. Iné, nielen konzervatívne médiá, to pritom robia.

Nejde teda o klamlivý, ale, naopak, o férový prístup, ktorý sa pri informovaní o realite snaží minimalizovať vplyv subjektívnej interpretácie. Napríklad spomínanú Meloniovú pred talianskymi parlamentnými voľbami ako krajne pravicovú označovali mnohé médiá, no dnes sa v mienkotvorných médiách toto označenie čoraz častejšie spochybňuje.

Rovnaký prístup Štandard sleduje aj pri informovaní o domácom politickom dianí. Napriek tomu, že pri hnutí Progresívne Slovensko patrí k jedným z najviac kritických médií, nepoužíva vo všeobecnosti v spravodajských článkoch pri tomto hnutí žiadne pejoratívne označenia či nálepky.

Relevantné je na tomto mieste spomenúť, že autor posudku Pavol Hardoš je podľa svojich slov voličom Progresívneho Slovenska. „Som zaujatý. Budem voliť kandidátku Progresívne Slovensko,“ vyjadril sa v minulosti Hardoš.

Pre posudok je tiež relevantné, že okrem svojej preferovanej strany pritom krajne pravicové prvky identifikuje takmer vo všetkých slovenských parlamentných stranách, vrátane Smeru, SNS, KDH a Kresťanskej únie, ktorá je súčasťou poslaneckého klubu hnutia Slovensko. Krajnú pravicu v minulosti Hardoš identifikoval aj pri predsedovi SaS Richardovi Sulíkovi, o ktorom sa na sociálnej sieti vyjadril, že je „rasistický kok“, ktorý vedie „fašistické reči“. Dôvodom bola Sulíkova kritika islamu ako ideológie.

Selektívne vyberanie faktov pripomína paródiu

Posudok Konšpirátorov.sk snahu Štandardu o objektivitu pri nepoužívaní nálepiek neoceňuje, ale naopak penalizuje.

V úvode časti o údajnom normalizovaní krajnej pravice posudku prekáža, že Dánsku ľudovú stranu (DF) označuje Štandard ako národno-konzervatívnu. Podľa posudku je to nesprávne a stranu mal Štandard označiť ako „krajne pravicovú“. Wikipédia, na ktorú sa Hardoš často v posudku odvoláva, však pri DF spomína označenie „krajne pravicová“ len ako jedno z viacerých označení spoločne s prívlastkami ako národne-konzervatívna, sociálne-konzervatívna, nacionalistická či populistická.

Problém nie je v tom, že by Štandard namietal správnosť „krajne pravicového“ označenia strany DF. Hardoš alebo iní politológovia majú na takéto hodnotenie právo. Nemožno však za serióznu a objektívnu považovať metódu kritiky článkov, ktorá spočíva v problematizovaní zdrojov a respondentov na základe toho, že sa z plejády označení vždy vyberú len tie, ktoré sú najviac negatívne zafarbené. Obzvlášť, keď sa nespomenie, že Štandard rovnaký neutrálny prístup volí aj pri opise politikov ľavicového a liberálneho politického spektra.

Posudok však touto (dez)interpretačnou metódou postupuje naprieč celým textom. Metóda spočíva v spochybnení zdroja selektívnym vyberaním len kritických hodnotení (napríklad zo spomínanej Wikipédie) a ignorovaním tých pozitívnych.

Pozoruhodné je napríklad, ako posudok vypichuje, že Štandard sa v článku o problematickosti masovej migrácie odvoláva na novinárku švajčiarskeho denníka Neue Zürcher Zeitung (NZZ). Hardoš píše, že NZZ sa pod novým redakčným vedením od roku 2015 stal explicitne konzervatívnym a redakčnou líniou sa približuje ku krajne pravicovej AfD.

V jeho priloženom odkaze na Wikipédiu sa pritom dočítame množstvo názorov odporujúcich tomuto tvrdeniu, pričom aj Wikipédia píše, že médium má liberálnu orientáciu. Ide totiž o noviny s 243-ročnou históriou, ktoré majú aj dnes najbližšie k švajčiarskej liberálnej strane FDP. NZZ dokonca od straníckej nadácie FDP v roku 2016 (teda rok po tom, ako sa podľa autora posudku stali explicitne konzervatívnymi) dostali ocenenie za „konzistentnú obhajobu liberalizmu a autonómie jednotlivca, liberálnych občianskych práv a názorového pluralizmu". Ako píše šéfredaktor Postoja Martin Hanus, NZZ sú „azda najkvalitnejší denník na kontinente“. Nielen preto Hanus konštatuje, že posudok Konšpirátorov.sk pripomína paródiu.

Stojí pritom za zmienku, že skutočne konzervatívne alebo aj čiastočne konzervatívne médiá tvoria iba malú časť citovaných zdrojov v Štandarde. Väčšinu citácií z domáceho prostredia za roky 2023 a 2022 tvoria liberálne orientované médiá ako Denník N (353 citácií), Aktuality.sk (222 citácií), Sme (212 citácii) a portál TvNoviny.sk patriaci pod televíziu Markíza (187 citácií), pri ktorých je konzervatívny denník Postoj s 238 citáciami na Štandarde v jasnej menšine.

Počet článkov odkazujúcich na jednotlivé slovenské zdroje od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

Mimo česko-slovenského prostredia v desiatich najcitovanejších zdrojoch taktiež dominujú liberálne orientované médiá ako The New York Times (503 citácií), The Guardian (251 citácií) či Politico (240 citácií). Najviac citované explicitne konzervatívne médium v Štandarde je Fox News, ktorému patrí až desiata priečka.

Počet článkov odkazujúcich na zdroje mimo Slovenska a Česka od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

Je Izrael podľa Konšpirátorov.sk antisemitský?

Posudok naznačuje akési skryté motívy článkov, ktoré vraj využívajú antisemitské naratívy. Problematické majú byť niektoré kritické články o aktivitách finančníka Georga Sorosa. Odkazuje pritom na publikáciu, ktorá spomína konkrétne prípady využitia Sorosa ako zástupného symbolu pre „antisemitské konšpirácie o svetovom židovskom sprisahaní“.

Vynechajme, že Štandard židovský pôvod Sorosa v predmetných článkoch nespomína a že za hrozbu ho označila aj izraelská vláda, ktorú asi ťažko obviníme z antisemitizmu. Pokiaľ by sme chceli vykonať korektnú obsahovú analýzu Štandardu na tému antisemitizmu, museli by sme zmieniť skutočnosti, že nie viac ako mesiac pred zaradením na zoznam Konšpirátori.sk Štandard vydal pozitívne ladené rozhovory s izraelským veľvyslancom Eitanom Levonom, s predsedom Židovskej náboženskej obce v Bratislave Pavlom Millerom (dokonca dva rozhovory za štvrťrok) či s bývalým vojakom izraelskej armády Tomášom Alnerom. Rovnako by takáto analýza musela obsahovať zmienku o tom, že spolumajiteľ Štandardu má blízke prepojenie na Izrael, kde sa podieľa na výstavbe národnej knižnice. Absurditu postupu Konšpirátori.sk už len dokresľuje fakt, že v deň zaradenia na predmetný zoznam Štandard publikoval komentár intelektuála židovského pôvodu Fedora Gála.

Štandard pritom nenamieta, že Soros môže byť v antisemitských konšpiráciách ako symbol využívaný a vtedy na to treba poukazovať. Ako sme však ukázali, obviňovať z takýchto motívov Štandard je podobne absurdné ako pri Izraeli.

S kým naozaj Štandard robí rozhovory

Posudok Konšpirátori.sk ďalej tvrdí, že Štandard propaguje ľudí z okraja politického spektra ako relevantných a všedných konzervatívcov. „Typickým je tu výber respondentov pre rozhovory, preberanie rozhovorov z pochybných zahraničných zdrojov alebo využitie krajne pravicových postáv ako citovaných autorít,“ píše Hardoš.

Ako si ukážeme nižšie, ani to nie je pravda.

Hardoš uznáva, že každé médium prirodzene vyberá, koho osloví a na aké témy píše. Dodáva však, že pre Štandard je význačné práve to, že si „vyberá podľa krajne pravicového, radikálneho kľúča spochybňujúceho demokraciu a ľudské práva“.

Rýchla obsahová analýza zoznamu rozhovorov Štandardu ukazuje, že Hardošovo hodnotenie nemá nič spoločné s realitou. Pozrime sa napríklad na štvrťrok, ktorý predchádzal umiestneniu Štandardu na zoznam Konšpirátori.sk a ktorý sa prelínal s obdobím predvolebnej kampane. Od 7. augusta do 7. novembra médium zverejnilo 44 rozhovorov. Z toho bol len jeden vedený s predstaviteľkou zahraničného konzervativizmu (Janou Jochovou z českej Aliancie za rodinu), pokiaľ nerátame ešte jedného amerického kňaza a jedného poľského biskupa. Medzi rozhovormi však nájdete aj dvefeministky, veľvyslancov Izraela a Česka, tureckého profesora, izraelského vojaka, britského vojenského analytika či predstaviteľa židovskej obce.

Slovenskí politici majú podľa politickej príslušnosti v rozhovoroch za toto obdobie vyrovnané zastúpenie: Hlas-SD (2), OĽaNO (2), KDH (2), SNS (2), SaS (1), Aliancia (1), Smer (0), PS (0), Republika (0), Sme rodina (0).

Politická príslušnosť politikov v rozhovoroch Štandardu od 7. augusta 2023 do 7. novembra 2023. Zdroj: Štandard

Veľká časť rozhovorov však má apolitický charakter, pričom ide o spisovateľov, umelcov, podnikateľov a podobne.

Takto teda naozaj vyzerá „krajne pravicový, radikálny kľúč“, o ktorom hovorí posudok.

Pripomeňme, že posudok nesleduje len jasne vymedzené obdobie niekoľkých mesiacov, ale články Štandardu od svojho vzniku. V rámci tohto obdobia vytýka v rámci rozhovorov štyroch konkrétnych respondentov.

Pozrieme sa na tieto rozhovory separátne, zdôraznime však, že z dlhodobého hľadiska je nepravdivosť Hardošovho tvrdenia o „krajne pravicovom kľúči“ ešte očividnejšia.

Štandard za svoju existenciu zverejnil množstvo rozhovorov s predstaviteľmi slovenského a zahraničného liberalizmu vrátane Francisa Fukuyamu, Richarda Sulíka, Jany Bittó-Cigánikovej, Andreja Stančíka, Bélu Bugára či Daniela Krajcera. Rovnako Štandard zverejnil rozhovory s predstaviteľmi národnostných a náboženských menšín alebo s ľuďmi, ktorí upozorňujú na zhubný vplyv dezinformácií.

Posudok Konšpirátorov.sk tento fakt, samozrejme, nereflektuje, pričom v rámci rozhovorov kriticky vypichuje štyri konkrétne osoby. Lenže aj pri analýze týchto výstupov Pavol Hardoš postupuje nepoctivo.

Sú Le Figaro, The Critic a Echo24.cz konšpirátori?

Posudok problematizuje rozhovor s Grégorom Puppinckom, riaditeľom z mimovládnej organizácie Európske centrum pre právo a spravodlivosť (ECLJ), ktorého nazýva krajne pravicovým aktivistom. Krátkych päť minút na vyhľadávači Google pritom ukáže, že tohto člena Panelu odborníkov na slobodu náboženského vyznania a viery Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) za krajného pravičiara označuje málokto. ECLJ je napríklad Wikipédiou opísaná ako kresťanská a konzervatívna organizácia. Zároveň ide o organizáciu, ktorá pracuje v rámcoch inštitúcií, ako sú Medzinárodný súdny dvor, OBSE alebo OSN. Hardošova charakterizácia Puppincka ako krajného pravičiara je teda v mediálnom priestore úplne okrajová.

Ďalej menuje rozhovory s filozofom Davidom Engelsom a bývalým šéfom nemeckej tajnej služby Hansom-Georgom Maassenom. Oba tieto rozhovory boli prebraté z českého portálu Echo24.cz a ako bolo uvedené vyššie, Echo24.cz si v najnovšej verzii MediaRatingu Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky udržalo najlepšie možné hodnotenie.

Rozhovor s Hansom-Georgom Maassenom sa Štandard rozhodol prebrať z dvoch jednoduchých dôvodov. Po prvé – je to bývalý šéf nemeckej tajnej služby, ktorý kandidoval len za stranu CDU. Po druhé – Echo24.cz je podľa všetkých dostupných kritérií overený a dôveryhodný zdroj.

Navyše, nemecké mienkotvorné médiá Maassenovi v roku 2023 tiež dávali priestor. Postup Štandardu bol teda pri Maassenovi štandardný a nijako nevybočoval z bežnej mediálnej normy.

Rovnako prebral Štandard rozhovory Echo24.cz s inými respondentmi z bezpečnostného prostredia, ako napríklad s bývalým veliteľom armády USA v Európe Benom Hodgesom, britským vicemaršálom Kráľovského letectva vo výslužbe Seanom Bellom, bývalým českým náčelníkom generálneho štábu Jiřím Šedivým, prominentným expertom na ruské bezpečnostné reálie Markom Galeottim a mnohými ďalšími. Neprihliadnuť na túto skutočnosť a hovoriť v súvislosti s rozhovorom s politikom CDU Maassenom o nejakom krajne pravicovom kľúči je preto hrubé zavádzanie.

Pokiaľ ide o Engelsa, s týmto historikom spravil Štandard aj vlastný rozhovor. Posudok pri jeho osobe cituje kritiku, podľa ktorej ide o „apologéta antipluralistického a antidemokratického politického usporiadania“.

Takéto kritické ohlasy voči Engelsovi existujú, zároveň však platí, že jeho knihy zožali pozitívne ohlasy v nemeckých a francúzskych mienkotvorných médiách, ako sú Süddeutsche Zeitung a Le Monde. Keďže jeho myšlienkam v posledných rokoch dali priestor aj rešpektované médiá ako francúzsky denník Le Figaro či britský magazín The Critic, Štandard sa pri Engelsovi opäť len zachoval štandardne.

Zdôraznime však, že Štandard nepreberá z webu Echo24.cz len rozhovory bezpečnostných expertov a politických mysliteľov. Veľká časť rozhovorov má iný charakter, pričom často ide o podnikateľov, spisovateľov, umelcov a podobne.

Nakoniec ešte posudok zmieňuje rozhovor Alaina de Benoista s Patrickom Buissonom. Zatiaľ čo druhého menovaného nehodnotí, de Benoist je podľa Hardoša jedným z najvplyvnejším súčasných mysliteľov európskej krajnej pravice.

Štandard nemá dôvod sa v tejto otázke sporiť, keďže de Benoist je na rozdiel od Engelsa a Maassena už desaťročia považovaný za krajného pravičiara. Hardošovo hodnotenie však dezinterpretuje zmysel článku.

Nejde totiž o samoúčelné predstavenie Alaina de Benoista. Naopak, rozhovor nie je o de Benoistovi, ale ide o diskusiu de Benoista s Patrickom Buissonom, bývalým kľúčovým poradcom francúzskeho exprezidenta Nicolasa Sarkozyho, o jeho novej knihe. Ide tiež o intelektuálne stretnutie katolíka (Buissona) a samoidentifikovaného neopohana (de Benoista). Navyše ho Štandardu sprostredkoval, ako je uvedené v texte, bývalý veľvyslanec Českej republiky vo Francúzsku, Petr Drulák. Tieto skutočnosti teda rozhovoru dodávajú úplne iný rozmer a relevanciu, ktorú posudok Konšpirátori.sk zamlčuje.

Upozornime na závažnú skutočnosť, ktorá evidentne ukazuje, že Pavol Hardoš denník Štandard naštudovaný buď nemá, alebo obsah média úmyselne dezinterpretuje. V posudku tvrdí, že pre Štandard je typickým „preberanie rozhovorov z pochybných zahraničných zdrojov“. Štandard však za celý rok 2023 zverejnil len vlastné rozhovory alebo rozhovory prebraté z dôveryhodného českého webu Echo24.cz a z amerického denníka The New York Times. Preberanie rozhovorov z iných zdrojov nie je typické, ale ojedinelé a v podstate to už Štandard ani nerobí. Aj Hardošom spomenuté prípady (Gregor Puppinck a diskusia Alaina de Benoista s Patrickom Buissonom) sú z roku 2021.

Dokonca aj keby kritika voči týmto ojedinelým rozhovorom bola oprávnená, Štandard by v hodnotení Konšpirátorov mal dopadnúť lepšie ako v hodnotení predchádzajúcom. A to už len na základe ich vlastných kritérií, keďže podľa vlastného redakčného nastavenia dlhodobo preberá rozhovory len z Echo24.cz a The New York Times.

Zopakujme, že je možné mať výhradu k jednotlivým respondentom Štandardu. Redaktori a spolupracovníci média bežne robia rozhovory s ľuďmi, s ktorými nesúhlasia. Konzervatívni a pravicoví („right-wing“ v zmysle anglickej terminológie) politici, publicisti, myslitelia a aktivisti, o ktorých posudok hovorí, pritom dokázateľne tvoria malú časť množiny rozhovorov Štandardu. Tvrdenie Pavla Hardoša o „krajne-pravicovom kľúči“ je jednoducho evidentná nepravda.

Navyše, pokiaľ by sme však prijali logiku posudku a odmietali by sme robiť rozhovory s respondentmi, ktorí boli v slovenskom mediálnom a akademickom priestore označení ako krajne pravicoví, všetky slovenské mienkotvorné médiá by museli zastaviť doterajšiu prax oslovovania väčšiny slovenskej politickej reprezentácie v parlamente. Ako bolo totiž zmienené vyššie, okrem Progresívneho Slovenska a (možno) strany Hlas-SD, sa dá nájsť na všetky parlamentné strany hodnotenie, podľa ktorého sú krajne pravicové alebo majú krajne-pravicové charakteristiky. Stačilo by citovať politológa Komenského univerzity Pavla Hardoša.

Súdy ani médiá s Hardošom nesúhlasia

Posudok ďalej tvrdí, že „v článku ‚Zapamätám si vaše tváre, vyhrážala sa porote obhajkyňa Antifa počas súdu v USA‘“ z 10. 8. 2023 sa redaktorka Dana Vitálošová explicitne opiera o nedôveryhodné a krajne pravicové zdroje, ktoré prezentuje ako dôveryhodné a relevantné. V úvode kritiky ako prvý takýto zdroj uvádza aktivistu Jacka Posobieca.

Jack Posobiec bol ako zdroj použitý len v prípade jedného tvrdenia – o tom, že sa novinárke Katie Daviscourtovej vyhrážali ľudia spojení s Antifa počas súdneho procesu s útočníkmi na novinára Andyho Nga. Išlo o pravdivú, ale nie o nosnú informáciu článku, pričom rovnakú informáciu na Twitteri uviedla aj Katie Daviscourtová.

Možno uznať, že z celého posudku Pavla Hardoša ide pri Jackovi Posobiecovi o jedno jediné relevantné upozornenie. Posobieca pre jeho minulosť totiž možno považovať za zdroj nízkej kvality. Faktografická stránka informácie však bola korektná. Štandard odkaz na Posobieca nahradil odkazom na Daviscourtovú, pričom po faktografickej rovine to pôvodné znenie článku nijako neovplyvnilo.

Hardošovi ďalej prekáža, že článok označuje Andyho Nga za konzervatívneho novinára. Posudok konštatuje, že Ngo je „kontroverzná osobnosť bez žurnalistickej kredibility: podľa Columbia Journalism Review je ‚zdiskreditovaným provokatérom‘“. Pripojený je odkaz na Wikipédiu.

Už sa však z riadkov posudku nedozvieme, že tento odkaz Wikipédie znova cituje názory, ktoré Hardošovmu hodnoteniu protirečia. Napríklad názor experta na extrémizmus Briana Levina, ktorý tvrdí, že nikdy nevidel Andyho Nga konflikty začínať.

Čo je však dôležitejšie, v Hardošovom hodnotení chýba zmienka o tom, že Ngo prispieval do roku 2019 do The Wall Street Journal a v čase písania posudku bol častým hosťom vo Fox News a prispievateľom do New York Post. Vo všetkých prípadoch ide o zdroje, ktoré na Slovensku bežne citujú všetky médiá. Tento fakt sám o sebe dáva Ngovi žurnalistickú kredibilitu a ukazuje, že Hardoš znova nepíše pravdu.

Zarážajúce je však najmä Hardošovo tvrdenie, že Andy Ngo je zdiskreditovaným provokatérom.

Dajme aj v tomto prípade veci na pravú mieru. Andy Ngo obvinil viaceré osoby spojené s Antifa z fyzických útokov proti nemu. Ako uvádza Štandard v článku, súd v rámci súdneho procesu Ngo proti Rose City (Portland) Antifa uznal troch obžalovaných za vinných. Súd rozhodol, že vinníci musia Ngovi zaplatiť dohromady odškodné vo výške 300-tisíc dolárov. Keďže súd potvrdil, že Ngo bol obeťou útoku, ako môže byť „zdiskreditovaným provokatérom“, ako tvrdí Hardoš?

Hardošovi tiež prekáža, že sa v článku Štandard opiera o materiál média Post Millennial, pričom tvrdí, že „Post Millennial je konzervatívne médium s nejasným financovaním, ktoré je známe publikovaním viacerých nepravdivých a zavádzajúcich správ“.

Štandard však Post Millennial citoval zo zrejmého dôvodu, že jeho šéfredaktorom je práve Ngo a médium bolo v centre predmetného medializovaného sporu, v ktorom, ako sme uviedli vyššie, súd dal Ngovi za pravdu.

Post Millennial je pritom pre Štandard okrajové médium, ktoré za svoju existenciu citoval len v troch špecifických prípadoch podobných tomuto. Štandard nespochybňuje, že tento web spravil chyby, rovnako ako ich spravili BBC, Washington Post či Politico (stačí sa na ich stránkach na Wikipédii pozrieť do sekcie kontroverzie). Tieto médiá však Štandard na rozdiel od Post Millennial dokázateľne citoval v stovkách prípadov. Prezentovať preto článok o súdnom spore Andyho Nga ako pre Štandard typický je opäť jasnou dezinterpretáciou redakčného nastavenia.

Nakoniec ešte Hardoš píše: „Ani v Post Millennial však nenájdeme oporu pre zavádzajúci nadpis Štandardu, ktorý prejav obhajkyne opisuje ako ‚vyhrážanie sa‘“.

Ako je však uvedené v článku, obhajkyňa ľudí spojených s Antifa na súde vyhlásila: „Ja som Antifa“. Dodala, že si tento nápis dá na tričko. Keďže ľudia spojení s Antifa dokázateľne a cielene zaútočili na Andyho Nga, výrok „zapamätám si vaše tváre“ je možné interpretovať ako vyhrážku.

Monitoring dôveryhodných zdrojov má byť problém

Hardoš v ďalšej časti píše, že Štandard „predkladá a snaží sa popularizovať aj dezinformačné naratívy z amerických kultúrnych vojen“. Ako ukážku tohto postupu uvádza článok Počet Američanov, ktorí podporujú použitie násilia na obnovenie práva na potrat sa zvyšuje, ktorý informuje o tom, že podľa prieskumu Chicagskej univerzity vzrástol podiel Američanov, ktorí „podporujú použitie násilia ako prostriedku na obnovenie ‚práva na potrat‘“.

Hardoš píše, že „text má formu spravodajského článku a čitateľ môže nadobudnúť dojem, že pro-life aktivisti sú v ohrození, čo má dokazovať aj výskum Chicagskej univerzity. Text Michala Čopa opomína skutočnosť, že pôvodný prieskum upozorňuje najmä na reálnu hrozbu krajne pravicového násilia“.

Článok je pritom len krátkym korektným monitorom článku etablovanej Katolíckej spravodajskej agentúry (Catholic News Agency – CNA), ktorú bežne citujú prestížne mienkotvorné médiá. Pavol Hardoš by sa to dozvedel, keby si v článku priložený odkaz otvoril. CNA pritom v článku taktiež postupuje korektne, keďže je bežnou novinárskou praxou, že sa článok zameria na niektoré čiastkové zistenia prieskumu.

Hardošovo tvrdenie, že prieskum „upozorňuje najmä na reálnu hrozbu krajne pravicového násilia“ je tiež sporné. Ako ukazujú priložené otázky (strana 18 až 25), prieskum zisťoval akceptáciu násilia pri rôznych politicko-spoločenských problémoch (práva menšín, kritická rasová teória, interrupcie, dosadenie/odstránenie Donalda Trumpa ako prezidenta) a naprieč politickým spektrom. Až v zisteniach sa prieskum o niečo viac venuje krajne pravicovému násiliu, keď konštatuje, že narastá „násilná podpora“ voči Trumpovi. Hovorí ale tiež, že najväčší nárast schvaľovania násilia voči členom Kongresu zaznamenal medzi voličmi demokratov. Spomína aj vyššie zmienené schvaľovanie násilia proti pro-life aktivistom medzi demokratmi. Dalo by sa možno konštatovať, že prieskum upozorňuje skôr na hrozbu krajne pravicového násilia, ale nie, že upozorňuje najmä naň.

Čo Štandard naozaj píše o migrácii

Hardoš na denníku Štandard problematizuje aj také veci, ako použitie údajne nesprávnych slovies. Hardoš doslovne píše: „V texte Vymierate a túto krajinu zdedia migranti, teší sa autor s iránskym pôvodom v nemeckých novinách z 24. 1. 2023 autor Tomáš Dugovič tvrdí, že ‚publicista s iránskym pôvodom Behzad Karim Khani vo veľkých nemeckých novinách Berliner Zeitung oslávil skutočnosť, že etnickí Nemci vymierajú a ich krajinu zdedia prisťahovalci. Textom reagoval na debatu o silvestrovských násilnostiach migrantov‘“.

A na margo toho dodáva, že Khani v texte nikde nespomína, že by sa tešil alebo oslavoval skutočnosť, že etnickí Nemci vymierajú. Podľa Hardoša ide o „fabuláciu“ zmieneného autora.

Celým textom Khaniho sa pritom nesie citeľná atmosféra škodoradosti, ktorá použitie zvolených slovies ako „tešiť sa“ a „oslavovať“ v dostatočnej miere ospravedlňuje. Khani napríklad tvrdí:

„Sme tu – nielen pre vaše penzijné fondy, ale aj preto, že sa postaráme o to, aby sa árijská nočná mora v tejto krajine nikdy nestala realitou.“

„Možno by sme si mali uvedomiť, že ak začnete svetovú vojnu za myšlienku rasovej čistoty, možno budete nútení stať sa imigračnou krajinou po jej porážke“.

„Myslím si, že teraz sme v bode, keď sa máme úprimne pozrieť na situáciu. Začnime jednoduchým vyhlásením, že my – migranti, cudzinci, ľudia s… nazvite nás, ako chcete – len tak ľahko neodídeme. A ani vy, milí etnickí Nemci, hoci demograficky určite odchádzate preč. Vymierate a vaša krajina potrebuje približne 400-tisíc nových pracovníkov (každý rok) počas nasledujúcich 15 rokov, čo je asi milión imigrantov ročne. My migranti zrejme zdedíme túto krajinu. Takže by sme tu mohli hrať o čas, ktorý nemáte“.

Hardoš má popritom problém s Dugovičovým tvrdením, že Khani svojím textom podporuje teóriu veľkej výmeny obyvateľstva, ktorá je v mienkotvorných médiách označovaná za konšpiračnú.

Hardoš dodáva, že konšpiračná teória Veľkej výmeny hovorí o sprisahaní elít, ktorej snahou má byť nahradenie európskeho obyvateľstva neeurópskym prostredníctvom masovej migrácie. Namieta, že Khani nehovorí o riadenom procese migrácie, ale o povojnovom demografickom vývoji. Hardoš potom pripája odkaz na Wikipédiu.

V odkaze sa však dočítame, že táto teória je na prvý pohľad absurdná a je nepravdivá aj preto, lebo výmena obyvateľstva sa nedeje. Dôvodom má byť nízka moslimská populácia v európskych krajinách ako je Francúzsko a celkové zveličovanie imigračných štatistík.

Pokiaľ však Khani tvrdí, že tento základný protiargument neplatí, logicky teórii masovej výmeny dáva podporné argumenty. Obzvlášť, keď okrem starnutia obyvateľstva sám zmieňuje aj politický motív, ktorým má byť postarať sa o to, „aby sa árijská nočná mora v tejto krajine nikdy nestala realitou“.

V skratke, Štandard pri Khanim len upozornil na radikálny text.

Nekvalitný zber dát a absencia obsahovej analýzy

Posudok následne konštatuje, že Dugovič sa venuje migrácii vo viacerých svojich textoch, ktoré informujú o násilných trestných činoch alebo podvodoch spáchaných migrantmi. „Ide o udalosti, ktoré sa skutočne stali, avšak pri ich opise poskytuje jednostranný pohľad na migráciu,“ píše posudok s tým, že Štandard vykresľuje migráciu ako hrozbu.

Štandard ani Dugovič však nevykresľujú migráciu ako hrozbu. Štandard napríklad zverejnil článok o tom, ako kvalifikovaná migrácia podporuje rozvoj, varovanie predsedu Európskej ľudovej strany, že nezvládnutie migrácie posilní krajnú pravicu a tiež sa vo viacerých článkoch venoval potrebe prilákania zahraničných zdravotníkov. Ako ukazuje Dugovičov autorský zoznam, autor sa venuje otázkam migrácie len v malej časti tvorby a tiež nie jednostranne. Prijímanie ukrajinských utečencov napríklad označil za „základnú morálnu povinnosť“.

Štandard v skutočnosti len v súlade s bežnou novinárskou praxou v niektorých svojich článkov poukazuje na mnohé nezvládnuté aspekty masovej migrácie. Opäť ide o štandardný postup, ktorý môžeme vidieť aj v rešpektovaných zahraničných médiách.

Posudok Konšpirátorov.sk má teda aj na tomto mieste problém so základnými dátami.

Síce to nie je vyslovené, ale v časti o migrácii je v posudku pripojený aj printscreen článku s názvom Horor vo Francúzsku: Sýrsky migrant pobodal v parku štyri trojročné deti. Dve bojujú o život. Ten má zrejme navodiť dojem onej údajnej selektívnosti informovania Štandardu. V skutočnosti však išlo o tému dňa, ktorú s podobnými titulkami zaznamenali aj denníky Pravda, Pluska či televízia TA3.

V článku Tomáša Dugoviča z 19. júla 2023 s názvom Migrácia? Za násilie na kúpaliskách v Nemecku môžu drahšie hranolčeky, píše známy týždenník Hardošovi zase prekáža, že v ňom popri iných politikoch z nemeckej strany CDU, ako je berlínsky starosta Kai Wegner či generálny tajomník Carsten Linnemann, cituje aj líderku AfD Alice Weidelovú. Zástupkyňa AfD je pritom len jedna z viacerých citovaných politikov.

Hardoš namieta aj to, že text cituje autorku švajčiarskych novín Neue Zürcher Zeitung (NZZ) Beatrice Achterbergovú. Ako zásadne dezinterpretuje redakčné nastavenie tohto média, sme si už ukázali vyššie.

Pri izraelskom psychológovi, publicistovi a expertovi na islamistický extrémizmus Ahmadovi Mansourovi zase Hardoš uvádza, že ide o „konzervatívneho aktivistu“. Takto však mienkotvorné médiá ako nemecký Welt alebo izraelský Haaretz Mansoura neoznačujú a nerobí to ani Hardošom tak často citovaná Wikipédia. Nejde o to, že by sa takýto prívlastok pri Mansourovi nedal nájsť, ale je zriedkavý, v jeho rodnej krajine ho napríklad považujú za ľavičiara. Hardoš touto taktikou však navodzuje dojem, že Štandard sa opiera o selektívne zdrojovanie konzervatívnych autorít.

„Hoci existuje len málo reprezentatívnych čísel o fenoméne údajného nárastu násilia v nemeckých otvorených bazénoch, neoficiálne dôkazy, správy od plavčíkov a množstvo fotografií a videí na sociálnych sieťach ukazujú znepokojujúci vývoj. Mladí muži s migračným pozadím prinášajú na kúpaliská hrubú silu a archaický obraz žien,“ cituje článok Achterbergovú.

Ďalej cituje spomínaného Mansoura, ktorý v tejto súvislosti hovorí o ľuďoch s migračným pozadím a list zamestnancov vonkajšieho kúpaliska Columbiabad v Berlíne v mienkotvornom denníku Tagesspiegel, ktorí sa sťažovali na páchateľov, ktorých opisovali ako „najmä arabských migrantov a Čečencov“. Tí si vraj neraz vyberajú obete ako sú ženy či príslušníci LGBT komunity. Na základe týchto relevantných zdrojov preto článok komunikoval korektnú tézu, že nárast násilia na kúpaliskách zrejme súvisí s multikulturalizmom. Tézu, ktorá ani v nemeckých médiách nie je tabu.

Štandard+LGBT+iné

Posudok podtitulkom „Nenávisť voči LGBTI+ ľuďom“ navodzuje dojem, že ju šíri aj Štandard. Pripomeňme preto, že Štandard ako prvé slovenské médium označil útok spred podniku Tepláreň za teroristický čin namierený proti LGBT ľuďom a nasledujúci deň po útoku zverejnil výzvu proti šíreniu nenávisti. Keď sa objavili vyjadrenia znevažujúce pamiatku obetí, Štandard ich kritizoval.

Pri téme LGBT Hardoš ako prvý článok vypichuje komentár Vladimíra Palka o manifeste teroristu spred Teplárne. Hardoš má problém s tým, že Palko za lož označuje tvrdenie, že „vražda na Zámockej je dôkazom, že predmetom nezaslúženej nenávisti sú najmä homosexuáli“. Palko totiž poukazuje na skutočnosť, že strelec sa v manifeste zameriaval najmä na Židov. To zároveň len znova potvrdzuje bezpredmetnosť Hardošových obvinení Štandardu zo šírenia antisemitských naratívov.

V posudku Hardoš rozvádza myšlienku, že vrahov manifest bol namierený aj na homosexuálov, ktorých označil za „ochotný nástroj Židov“. Toto však Palkovu argumentáciu nijako nespochybňuje. Palko predsa v článku uviedol, že homosexuáli boli podľa manifestu vraha terč, len nie prvoradý.

Hardoš tiež nehovorí pravdu, keď tvrdí, že Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú explicitne označuje transrodových ľudí ako „baranidlo rodovej ideológie“ (Palko, 2019, strana 434). Palko na tejto strane v skutočnosti píše, že rodová dysfória v malom počte ľudí existuje. Ako baranidlo rodovej ideológie neoznačuje Palko ľudí, ale „pojem transgender“. Pripomeňme, že Levy prichádzajú nie je nejakou okrajovou publikáciou, ale úspešnou knihou preloženou do viacerých jazykov, za ktorú dostal Palko ďakovný list od pápeža Benedikta XVI.

Hardoš ďalej píše, že „redaktorka Dana Vitálošová publikovala v denníku Štandard množstvo článkov zameraných na transrodových ľudí, ktorých systematicky vykresľuje buď ako hrozbu, extrém alebo ideologický úlet“. Dodáva, že „len v júli a auguste 2023 publikovala Vitálošová v Štandarde 22 textov, z toho dokopy 17 textov sa explicitne venuje LGBTI+ tematike a polovica textov je o transrodových ľuďoch“.

Na konci posudku sa teda dozvedáme, že sociálny vedec Pavol Hardoš predsa len vie robiť základy obsahovej analýzy a počítať reprezentáciu tém medzi množinou textov. Je však potom otázkou, prečo to nerobil pri ostatných témach, autoroch či žánroch, pri ktorých dokázateľne nesprávne tvrdil, že je pre Štandard niečo „typické“.

Dana Vitálošová sa téme LGBTI+ a transrodových ľudí venuje z prozaického dôvodu, že vychádza z tohto prostredia, pričom v minulosti bola intersekcionálnou feministkou. Dana Vitálošová sa pritom na otázky LGBT+ a transrodových ľudí špecializuje, kritizovať ju za prevahu takýchto textov je podobné, ako kritizovať za prevahu ekonomických textov ekonomického redaktora. S ľuďmi liberálneho prostredia, ako je zakladateľ najväčšej LGBT organizácie v Európe Simon Fanshawe alebo známy americký liberálny komentátor Bill Maher, pritom Vitálošová nie je v kritike aspektov transgender fenoménu osamotená.

Vitálošová upozorňuje na nebezpečenstvá tejto problematiky, ako je napríklad málo preskúmaný, no v mienkotvorných médiách postupne čoraz viac problematizovaný fenomén detranzície. Preto sprostredkovala aj príbehy LGBT mužov, ktorí si prešli tranzíciou, no následne ju oľutovali a dnes trpia celoživotnými zdravotnými následkami. Dnes hovoria, že boli zmanipulovaní. Takýchto ľudí Štandard nevykresľuje ani ako „hrozbu, extrém alebo ideologický úlet“, ako tvrdí Hardoš, ale prezentuje ich pravdivo ako obete.

Na úplný záver posudku ešte Hardoš problematizuje články Štandardu o americkom konzervatívnom komentátorovi Tuckerovi Carlsonovi. Afinita k niektorým, no nie k všetkým Carlsonovým názorom, je zo strany konzervatívne orientovaného Štandardu prirodzená. Hlavný dôvod, prečo Štandard napísal niekoľko článkov o Carlsonovi, je však ten, že jeho relácia bola ešte vo Fox News najsledovanejšou televíznou reláciou v USA a po prechode na Twitter mali jeho relácie desiatky miliónov videní. Pre rovnaký dôvod o ňom stále bez nálepiek informujú mnohé, nielen konzervatívne mienkotvorné médiá. Komentáre o Carlsonovi sú zo strany autorov Štandardu ojedinelé a rovnako legitímne ako kritické komentáre zo strany kritikov.

Zistenia a záver

1. Posudok nehovorí pravdu, keď píše o nejasnom pozadí financií Štandardu. Ako sme ukázali, Štandard pravidelne transparentne informuje o zmenách vo vlastníckej štruktúre Štandardu a vlastnícke pozadie má zverejnené na stránke.

2. Posudok tiež dezinterpretuje postup Štandardu po tom, ako médium obdržalo investíciu od švajčiarskej investičnej spoločnosti Saidler & Co. Posudok tvrdí, že šéfredaktor Jaroslav Daniška na otázky a pochyby reagoval žalobou. Ako sme ukázali, Štandard nemal problém odpovedať na otázky a právnymi krokmi pohrozil len v prípade extrémneho ohovárania, napríklad keď bola spoločnosť Saidler & Co označená za bieleho koňa.

3. Posudok dezinterpretuje stav zloženia redakcie. Posudok kritizuje prácu vybraných troch redaktorov pred ich nástupom do Štandardu. Zamlčuje, že jej súčasťou je takmer 80 ľudí, ktorí pracovali takmer vo všetkých slovenských mienkotvorných médiách, pričom niektorí z nich dostali za svoju prácu ocenenia.

4. Posudok selektívne zmieňuje kritiku názorových textov Daga Daniša bez toho, aby spomenul, že ide o bývalého dlhoročného komentátora v Aktuality.sk, Hospodárskych novinách a v Pravde. Selektívne tiež poukazuje na minulé pôsobisko Petra Števkova v Denníku S/Denníku Slovensko a v Parlamentných listoch bez toho, aby zmienil, že Števkov v čase prispievania do Parlamentných listov pôsobil aj v projekte Antipropaganda.sk a počas pôsobenia na Masarykovej univerzite publikoval o hybridných hrozbách. Denník Slovensko ani Parlamentné listy sa pritom na problémovom zozname Konšpirátori.sk nenachádzajú.

5. Autor posudku v minulosti priznal, že ako mladý inklinoval k radikálnym postojom. Napriek tomu však v posudku vypichuje prispievanie redaktora Tomáša Dugoviča do Zem a Veku a jeho spravovanie niektorých facebookových stránok a členstvo Juraja Orolína v pochybnom zoskupení Slovenskí branci, aj keď Orolín už pre Štandard neprispieva a obaja redaktori tieto činnosti ukončili ešte počas vysokej školy a niekoľko rokov pred vznikom Štandardu. Zároveň pri ich menách Hardoš zamlčuje pre posudok relevantné skutočnosti, že sa v Štandarde venovali aj poukazovaniu na dezinformácie a extrémizmus.

6. Pri autorovi posudku existuje predpoklad vysokej zaujatosti voči Štandardu. Autor je totiž hlasným podporovateľom a podľa vlastných slov voličom Progresívneho Slovenska, voči ktorému je Štandard kritickejší ako väčšina médií. „Som zaujatý. Budem voliť kandidátku Progresívne Slovensko,“ vyjadril sa v minulosti Hardoš. Relevantná je v tomto ohľade skutočnosť, že Hardoš krajne pravicové charakteristiky identifikoval vo väčšine súčasných strán v NR SR okrem Progresívneho Slovenska a Hlasu-SD.

7. Posudok dezinterpretuje zverejnený obsah Štandardu, keď selektívne vypichuje články, ktoré sa odvolávajú na konzervatívne a pravicové zdroje. Analýza citácií Štandardu pritom ukazuje, že v domácich aj zahraničných zdrojoch Štandardu veľkou väčšinou prevažujú médiá s liberálnou orientáciou.

8. Posudok ignoruje legitímne redakčné nastavenie Štandardu vyhýbať sa označeniam krajná pravica a krajná ľavica s výnimkou aktérov, ktorí sú násilní alebo vyzývajú na odstránenie demokratického systému. Hardoš tvrdí, že Štandard nesprávne opisuje Dánsku ľudovú stranu (DF) ako národno-konzervatívnu, pričom za správne označenie považuje krajne-pravicová. DF je však bežne opisovaná aj ako národne-konzervatívna, sociálne-konzervatívna, nacionalistická či populistická. Hardoš túto kritiku vyjadruje bez zasadenia do kontextu, že Štandard má rovnaký prístup aj k liberálnym a ľavicovým politikom, pričom napríklad nemeckú stranu Die Linke a americkú poslankyňu Ilhan Omarovú neoznačuje za krajne ľavicové, čo iné, nielen konzervatívne médiá, robia.

9. Posudok dezinterpretuje povahu niektorých článkov Štandardu kritických k Georgovi Sorosovi ako šíriacich antisemitské naratívy. Ignoruje pritom, že tieto články Sorosov pôvod nespomínajú a že zároveň Štandard poskytuje rozsiahly priestor ľuďom so židovským pôvodom. Spoločne so zamlčovaním úzkeho prepojenia spolumajiteľa Štandardu na Izrael je takéto obvinenie podobne relevantné, ako by bolo voči Izraelu, ktorého vláda Sorosa označila za hrozbu.

10. Posudok nepravdivo tvrdí, že typickým pre Štandard je „výber respondentov pre rozhovory, preberanie rozhovorov z pochybných zahraničných zdrojov, alebo využitie krajne pravicových postáv ako citovaných autorít“. Obsahová analýza rozhovorov Štandardu za štvrťrok spred umiestnenia na zoznam problémových webov Konšpirátori.sk ukázala, že len jeden zo 43 rozhovorov bol s predstaviteľkou zahraničného konzervativizmu, pokiaľ nerátame dvoch predstaviteľov zahraničného kléru. Medzi respondentmi boli dve feministky, veľvyslanci Izraela a Česka, predstaviteľ židovskej obce alebo experti z Turecka, Izraelu, či Veľkej Británie. Slovenskí politici majú podľa politickej príslušnosti v rozhovoroch za toto obdobie vyrovnané zastúpenie: Hlas-SD (2), OĽaNO (2), KDH (2), SNS (2), SaS (1), Aliancia (1), Smer-SSD (0), PS (0), Republika (0), Sme rodina (0).

Politická príslušnosť politikov v rozhovoroch Štandardu od 7. augusta 2023 do 7. novembra 2023. Zdroj: Štandard

Počet článkov odkazujúcich na jednotlivé slovenské zdroje od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

Počet článkov odkazujúcich na zdroje mimo Slovenska a Česka od 1. 1. 2022 po 24. 11. 2023. Zdroj: Štandard

11. Pri pohľade na zverejnené rozhovory za celú existenciu Štandardu je nepravdivosť Hardošovho vyjadrenia o akomsi „krajne pravicovom kľúči“ ešte viditeľnejšia. Štandard totižto zverejnil množstvo rozhovorov s predstaviteľmi slovenského a zahraničného liberalizmu, vrátane Francisa Fukuyamu, Richarda Sulíka, Jany Bittó-Cigánikovej, Andreja Stančíka, Bélu Bugára či Daniela Krajcera. Rovnako Štandard zverejnil rozhovory s predstaviteľmi národnostných a náboženských menšín alebo s ľuďmi, ktorí upozorňujú na zhubný vplyv dezinformácií.

12. Posudok kritizuje prebratie rozhovorov s historikom Davidom Engelsom a bývalým šéfom nemeckej tajnej služby Hansom-Georgom Maassenom z českého portálu Echo24.cz, ktorých označuje za krajne pravicových. Web Echo24.cz pritom podľa MediaRatingu Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky patrí medzi najlepšie hodnotené české weby z pohľadu dôveryhodnosti. Autor posudku zamlčuje skutočnosť, že z Echa24.cz Štandard preberá množstvo materiálov s prominentnými respondentmi najrôznejších pozadí a svetonázorov.

13. Pri Hansovi-Georgovi Maassenovi posudok zamlčuje, že priestor mu v roku 2023 dávali aj nemecké mienkotvorné médiá. Pri Davidovi Engelsovi zase zamlčuje, že jeho knihy zožali pozitívne ohlasy v denníkoch Süddeutsche Zeitung a Le Monde a priestor mu v posledných rokoch poskytli prominentné médiá ako francúzsky denník Le Figaro či britský magazín The Critic.

14. Posudok nepravdivo tvrdí, že pre Štandard je typické preberanie rozhovorov z pochybných zahraničných zdrojov. Štandard za celý rok 2023 neprebral jediný rozhovor z iných médií, ako sú dôveryhodné Echo24.cz a The New York Times, s ktorými má uzavretú spoluprácu. Iné, posudkom vypichnuté zdroje, sa týkajú rozhovorov zverejnených v roku 2021.

15. Pri kritike prebratého rozhovoru Alaina de Benoista s Patrickom Buissonom z roku 2021 posudok zamlčuje dôležitú skutočnosť, že rozhovor nie je o krajnom pravičiarovi de Benoistovi, ale o knihe Patricka Buissona, ktorý bol kľúčovým poradcom francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Zamlčuje tiež, že rozhovor spracoval a upozornil naň bývalý český veľvyslanec vo Francúzsku Petr Drulák, čo dáva relevancii zverejneného materiálu dôležitý rozmer.

16. Hardoš naprieč posudkom respondentom a zdrojom selektívne vybraných článkov Štandardu pripisuje v mainstreame okrajové a zriedkavo používané označenia. Napríklad konzervatívneho právnika Gregora Puppincka označuje ako krajne pravicového, politicky neutrálneho psychológa Ahmada Mansoura za konzervatívneho a prestížny liberálny švajčiarsky denník NZZ blízky k liberálnej strane FDP dokonca opisuje ako explicitne konzervatívny s tým, že sa blíži k strane AfD.

17. Hardoš v posudku komplexne dezinterpretuje povahu článku Zapamätám si vaše tváre, vyhrážala sa porote obhajkyňa Antifa počas súdu v USA z 10. 8. 2023. Hardoš označuje novinára Andyho Nga za osobnosť bez žurnalistickej kredibility. Robí tak napriek tomu, že Ngo prispieva alebo prispieval do The Wall Street Journal, Fox News a New York Post, ktoré bežne citujú slovenské mienkotvorné médiá, čo samé o sebe dáva Ngovi žurnalistickú kredibilitu.

18. Hardoš selektívne cituje tvrdenie Columbia Journalism Review, podľa ktorého je Ngo „zdiskreditovaným provokatérom“, napriek tomu, že toto tvrdenie popierajú aj zdroje v Hardošom priloženom odkaze na Wikipédiu. Robí tak tiež napriek rozhodnutiu súdu, ktorý dal Ngovi za pravdu a rozhodol, že útočníci z protestu, ktorý monitoroval, mu musia zaplatiť dohromady odškodné vo výške 300-tisíc dolárov.

19. Hardoš v posudku kritizuje takmer ojedinelé použitie média Post Millennial (PM) ako zdroja. Robí tak napriek tomu, že Ngo je šéfredaktorom tohto média a PM bol v centre kauzy opísanej v článku, pričom súd dal v konečnom dôsledku Ngovi za pravdu.

20. Kritika použitia novinára Jacka Posobieca ako zdroja opomína dôležitý fakt, že Posobiec bol ako zdroj použitý len v prípade jedného tvrdenia, ktoré nebolo pre článok nosné. Išlo o informáciu, že sa novinárke Katie Daviscourtovej vyhrážali ľudia spojení s Antifa počas súdneho procesu s útočníkmi na novinára Andyho Nga. Rovnakú informáciu na Twitteri uviedla aj Katie Daviscourtová. Štandard po upozornení zdroj vymenil práve za Daviscourtovú, pričom po faktografickej rovine to pôvodné znenie článku nijako neovplyvnilo.

21. Posudok nesprávne vyhodnocuje nadpis článku, keď tvrdí, že „nenájdeme oporu pre zavádzajúci nadpis Štandardu, ktorý prejav obhajkyne opisuje ako ‚vyhrážanie sa‘“. Ako je však v článku uvedené, obhajkyňa ľudí spojených s Antifa na súde vyhlásila: „Ja som Antifa“. Dodala, že si tento nápis dá na tričko. Keďže ľudia spojení s Antifa dokázateľne a cielene zaútočili na Andyho Nga, výrok „zapamätám si vaše tváre“ je možné interpretovať ako vyhrážku.

22. Posudok nehovorí pravdu, keď tvrdí, že Štandard „predkladá a snaží sa popularizovať aj dezinformačné naratívy z amerických kultúrnych vojen“. Ako dôkaz tohto tvrdenia navyše používa chybný príklad článku Počet Američanov, ktorí podporujú použitie násilia na obnovenie práva na potrat sa zvyšuje. Článok je pritom len krátkym korektným monitorom článku etablovanej Katolíckej spravodajskej agentúry (Catholic News Agency – CNA), ktorú bežne citujú prestížne mienkotvorné médiá. CNA pritom v článku taktiež postupuje korektne, keďže je bežnou novinárskou praxou, že sa článok zameria na niektoré čiastkové zistenia prieskumu. Tento, ako aj ďalšie príklady, vytvárajú predpoklad, že autor posudku ním spomenuté články a ich odkazy nepreštudoval alebo úmyselne dezinterpretoval.

23. Posudok komplexne dezinterpretuje povahu článku Vymierate a túto krajinu zdedia migranti, teší sa autor s iránskym pôvodom v nemeckých novinách, pri ktorom konštatuje, že jeho autor Behzad Karim Khani v texte nikde nespomína, že by sa tešil alebo oslavoval skutočnosť, že etnickí Nemci vymierajú. Podľa posudku ide o „fabuláciu“ autora článku Štandardu Tomáša Dugoviča. Celým textom Khaniho sa pritom nesie citeľná atmosféra škodoradosti, ktorá použitie zvolených slovies ako „tešiť sa“ a „oslavovať“ v dostatočnej miere ospravedlňuje.

24. Posudok ukazuje neschopnosť autora zhromaždiť o Štandarde základné relevantné dáta, keď tvrdí, že Štandard vykresľuje migráciu ako hrozbu a redaktor Tomáš Dugovič vo svojej tvorbe poskytuje jednostranný pohľad na migráciu. Štandard dokázateľne informuje o migrácii pluralitným spôsobom, pričom zverejnil článok o tom, ako kvalifikovaná migrácia podporuje rozvoj, varovanie predsedu Európskej ľudovej strany, že nezvládnutie migrácie posilní krajnú pravicu a tiež sa vo viacerých článkoch venoval potrebe prilákania zahraničných zdravotníkov. Ako ukazuje Dugovičov autorský zoznam, autor sa venuje otázkam migrácie len v malej časti tvorby a tiež nie jednostranne. Prijímanie ukrajinských utečencov napríklad označil za „základnú morálnu povinnosť“.

25. Posudok priloženou snímkou obrazovky naznačuje problematickosť článku Horor vo Francúzsku: Sýrsky migrant pobodal v parku štyri trojročné deti. Dve bojujú o život. V skutočnosti však išlo o tému dňa, ktorú s podobnými titulkami zaznamenali aj denníky Pravda, Pluska či televízia TA3.

26. Posudok komplexne dezinterpretuje povahu článku Migrácia? Za násilie na kúpaliskách v Nemecku môžu drahšie hranolčeky, píše známy týždenník. Štandard v ňom na základe relevantných zdrojov komunikoval tézu, že nárast násilia na kúpaliskách súvisí s multikulturalizmom, čo nie je tabu ani v nemeckých médiách. Hardoš zdroje článku Štandardu opisuje nesprávne alebo pri nich využíva okrajovo používané označenia (NZZ, Ahmad Mansour) a iné zdroje ignoruje (Der Tagesspiegel). Selektívne pritom poukazuje na citovanie političky AfD Alice Weidlovej napriek tomu, že je v článku spomenutá popri iných politikoch z nemeckej strany CDU.

27. Posudok podtitulkom nepravdivo naznačuje, že Štandard šíri „Nenávisť voči LGBTI+ ľuďom“. Zamlčiava, že Štandard ako prvé slovenské médium označil útok spred podniku Tepláreň za teroristický čin namierený proti LGBT ľuďom a nasledujúci deň zverejnil výzvu proti šíreniu nenávisti. Keď sa objavili vyjadrenia znevažujúce pamiatku obetí, Štandard ich kritizoval.

28. Posudok komplexne dezinterpretuje komentár Vladimíra Palka o manifeste teroristu spred Teplárne. Posudok má problém s tým, že Palko za lož označuje tvrdenie, že „vražda na Zámockej je dôkazom, že predmetom nezaslúženej nenávisti sú najmä homosexuáli“. Palko totiž poukazuje na skutočnosť, že strelec sa v manifeste zameriaval najmä na Židov. V posudku Hardoš rozvádza myšlienku, že vrahov manifest bol namierený aj na homosexuálov, ktorých označil za „ochotný nástroj Židov“. Toto však Palkovu argumentáciu nijako nespochybňuje, keďže Palko v článku uviedol, že homosexuáli boli podľa manifestu vraha terč, len nie prvoradý.

29. Posudok tiež nehovorí pravdu, keď tvrdí, že Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú, za ktorú dostal ďakovný list od pápeža, explicitne označuje transrodových ľudí za „baranidlo rodovej ideológie“ (Palko, 2019, strana 434). Palko ako baranindlo rodovej ideológie neoznačuje ľudí, ale „pojem transgender“.

30. Posudok dezinterpretuje tvorbu redaktorky Dany Vitálošovej, ktorá upozorňuje na aspekty transgender problematiky, ako je napríklad málo preskúmaný, no v mienkotvorných médiách postupne čoraz viac problematizovaný fenomén detranzície. Vitálošová sprostredkovala napríklad príbehy LGBT mužov, ktorí si prešli tranzíciou, no následne ju oľutovali a dnes trpia celoživotnými zdravotnými následkami. Takýchto ľudí Štandard nevykresľuje ani ako „hrozbu, extrém alebo ideologický úlet“, ako tvrdí posudok, ale prezentuje ich pravdivo ako obete. Zároveň je bezpredmetná kritika, že Vitálošová sa vo väčšej miere venuje LGBT témam, keďže ide o redaktorku, ktorá ako bývalá intersekcionálna feministka z tohto prostredia vychádza, má k nemu blízko a teda sa mu prirodzene aj venuje.

31. Posudok kritizuje aj skutočnosť, že Štandard napísal niekoľko článkov o americkom konzervatívnom komentátorovi Tuckerovi Carlsonovi. Predovšetkým išlo o spravodajské, iba ojedinele o názorové, výstupy. Štandard tak spravil z legitímneho dôvodu Carlsonovej popularity, ktorou dlhodobo poráža ostatných amerických komentátorov. Pre rovnaký dôvod o ňom stále bez nálepiek informujú mnohé, nielen konzervatívne mienkotvorné médiá.

Konšpirátori.sk sa prezentujú ako autorita v oblasti overovania informácií. Záverom však možno konštatovať, že ich posudok Štandardu obsahuje nepravdy, polopravdy, selektívne vybrané zdroje, často z Wikipédie, zamlčuje relevantné fakty a celkovo dezinterpretuje redakčné nastavenie Štandardu a ním zverejnený obsah.

Nízka kvalita posudku hovorí viac o povahe projektu Konšpirátori.sk než o Štandarde. Nielenže mu chýba korektná obsahová analýza vykonaná na relevantných dátach, ale naopak prezentuje zriedkavé typy zdrojov a respondentov ako typické a komplexne dezinterpretuje povahu kritizovaných článkov.

Posudok preto nezodpovedá realite a jeho závery, ako aj závery komisie, sú v plnej miere neodôvodnené. Tieto skutočnosti vytvárajú vážne pochybnosti o kredibilite projektu Konšpirátori.sk.