Ideálny relax českého režiséra Jana Hřebejka: Žiť život a aj hovoriť o ňom

Ak sa rozprávate s českým filmovým televíznym i divadelným režisérom, už po chvíli sa v jeho prítomnosti cítite dobre. Nesie totiž v sebe akúsi domácku pohodu, bezkonfliktnú priateľskosť, dobrosrdečnú priamosť a je jasné, že tento človek vie rovnako tak zmysluplne a otvorene rozprávať ako veľmi pozorne počúvať.

To sa napokon odzrkadľuje aj v jeho filmoch, z ktorých vanie často až starosvetský duch domova a núti vás nenásilne uveriť, že náš život je dobrý. A má aj jasný cieľ a zmysel. Nech je chvíľami akokoľvek boľavý a plný prekážok a podlostí.

Český filmový tvorca patrí k tým vzácnym mužom, ktorí o svojej práci dlho premýšľajú, no aj tak sú plní pochybností, keďže vidia v nej nielen originálnu zábavu, ale vždy aj hlbší zmysel. Možno všeľudský rozmer, ktorý robí z filmu univerzálnu obrazovú reč umenia, akou sa učíme byť lepší a stáť na strane svetla. Tento významný český tvorca oslávi 27. júna 2024 svoje 57. narodeniny.

Ste dnes rešpektovaným režisérom, ktorý má za sebou vyše 20 celovečerných filmov, viacero úspešných seriálov, dokumenty, divadelné réžie… Čo bolo predtým, kým  ste začali točiť? Vyzerá to akoby bol film vaším osudom a predurčením alebo sa mýlim?

Ešte ako dieťa som chodil do Ľudovej školy umenia na kreslenie a aj neskôr do kurzov pre tých, čo sa chceli prihlásiť do Akadémie na maľbu. No videl som, že iní boli lepší, tak z maľovania zišlo. Bolo nás sedem kamarátov z gymnázia a mali sme asi 16, keď sme išli do kina na klasický romantický film Otakara Vávru – Romanca pre krídlovku, z roku 1967.

Troch z nás film natoľko nadchol, že sme sa  vzájomne „vyhecovali“ a išli na FAMU. Dokončili sme ju a dodnes tú prácu robíme a milujeme. Minulý rok som pracoval na Slovensku, mal som práve 56. narodeniny, teda 40 rokov po tom, ako som videl spomínaný film a natáčal som s pani Zuzanou Cigánovou, ktorá v tomto filme hrá hlavnú dievčenskú úlohu. Osud ti občas dáva dary, o ktorých ani netušíš.

Do  kinematografie ste vstúpili v 90. rokoch ako kométa filmami Pelíšky, Šakalí léta, Musíme si pomáhat, Pupendo. Všetko snímky, ktoré vo svojej dobe zarezonovali a povedzme mňa, ako človeka, ktorého film zaujímal od školských lavíc pritiahli k tomu, aby som vašu tvorbu pozorne sledoval. No v tom som asi nebol vôbec sám. Je taký veľký počiatočný úspech pre tvorcu záväzkom a nezväzuje mu tak trošku ruky pri výbere ďalších tém, keďže by asi nechcel nikoho sklamať?

Dá sa to vnímať aj tak, že na váš film povedzme vyjde päť pochvalných recenzií, ale vy samozrejme zareagujete najsilnejšie na tú zlú. Dostanete Českého leva a hovoríte si, no tak dostali sme cenu, ale nedostali sme sa na Oscara. Potom ste na Oscara nominovaní a poviete si, no ale veď sme ho aj tak nedostali. A prehrali sme.

Minule som sa dočítal o niečom, čo sa odborne volá impostor syndrom (syndróm podvodníka). Ja som v živote stretol pár skutočne veľmi slávnych a úspešných ľudí a aj takým sa stáva, že čímsi podobným trpia. Pre upresnenie, ide o psychologický jav, pri ktorom človek pochybuje o svojich schopnostiach, talente alebo úspechoch a má pretrvávajúci vnútorný strach z toho, že bude odhalený ako podvodník.

Navzdory jasným dôkazom o ich kompetencii, tí, ktorí tento syndróm zažívajú neveria, že si zaslúžia svoj úspech alebo šťastie. Veria, že je nezaslúžený a že ho dosiahli len vďaka tomu, že boli v správny čas na správnom mieste alebo mali šťastie. Pre ľudí, čo trpia týmto syndrómom, nie je ich úspech teda nikdy naplňujúci. A to som ja nikdy takto slávny určite nebol!

A nie ste teraz až príliš skromný?

Ale ani nie! Považujem za svoje veľké šťastie, že som osobne stretol v živote ľudí, ktorí boli mojimi umeleckými vzormi, ako boli režiséri Miloš Forman, Jiří Menzel, Věra Chytilová a ešte by sa ich pár našlo. A keď si potom čítate ich životopisy, zistíte jednu obecnú vec. Veľký úspech vždy niečo opačné vyrovnáva, a tak musíte byť stále v strehu, lebo čosi nedobré možno ešte len príde. Ale možno aj nie.

Vo vašich filmoch ste riešili často vážne témy a najmä medziľudské vzťahy v rodine, poznačené povedzme predošlým režimom. Chcete, aby sa vaši fanúšikovia vracali k tomu, čo ako ľudia nemáme vo vlastnej osobnej histórii ešte dostatočne vyriešené a najmä pomenované? Alebo vám ide o to, prerozprávať zaujímavý príbeh, ktorý má silné posolstvo?

Moje najúspešnejšie filmy sú spojené s prácou Petra Jarchovského a Petra Šabacha, teda mojich priateľov a ľudí, ktorých poznám už roky. Povedzme Petr Šabach nám viaceré z jeho neskorších knižiek, paralelne ako ich písal prerozprával, a tak sme s nimi žili už skôr. Poznali sme ich tak, ako sme poznali jeho a ďalej sme jeho príbehy voľne interpretovali. A Jarchovský ich pre filmy ešte obohacoval o svoje skúsenosti z rodinnej histórie.

Čiže tento žáner trochu nostalgickej tragikomédie bol spojený jednak s našimi spomienkami, ale aj s námetmi, ktoré sme našli ako: Učiteľka, Kawasakiho růže, trilógia Záhradníctvo, kde Jarchovský spracovával námety, ktoré boli zasa v jeho rodine. Základ scenára filmu Učiteľka mi rozprával Peter Jarchovský ako 14-ročný, pretože čosi podobné zažil na vlastnej koži!

V Pelíškoch zasa vystupujú jeho prarodičia, ale vynechal tam zámerne svoju mamu, ktorá je potom zobrazená v trilógii Záhradníctvo. Ja som síce s rovnakou chuťou robil aj príbehy, ktoré boli čisto súčasné, ale je tiež pravdou, že aj v iných mojich filmoch minulosť hrá dôležitú úlohu. Hoci je to „len“ individuálna minulosť tej ktorej postavy.

Film Pelíšky je roky fenoménom, v tom sa zhodneme. Pritom pripomína časy neslobody a následného rozbitia Pražskej jari a predzvesť normalizácie. Myslíte si, že jeho úspech spočíva aj v tom, že nás nostalgicky vracia do čias, keď jediným prístavom slobody mohli byť rodina, priateľstvo či láska, ak to takto veľmi zjednoduším?

Za popularitou filmu Pelíšky stojí šťastná súhra náhod, že sa tam zišla skvelá predloha, výborný herecký a tvorivý kolektív, ale sú to tiež nejaké konkrétne, zdieľané dejiny. Hoci ja som ročník 1967, a tak som bol ešte len dieťa, tá celospoločenská trauma z okupácie v spoločnosti žila ešte o dosť dlhšie. Ľudia sa radi vracali k hudobným legendám tej doby a keď zaznel Mišíkov – Slnečný hrob, či Neckář, ľudia sa preniesli zrazu akoby zázrakom do tej doby.

Samozrejme, že sa s týmto filmom spája aj istá nostalgia, ale to nie je nostalgia za obdobím komunizmu. Tam sa ľudia naozaj nechcú vrátiť. No keďže v Pelíškoch sú skvele napísané jednotlivé postavy v rodinách, ktoré si síce aj občas poriadne ubližujú, stále je vidno, ako veľmi sa majú radi. A čosi podobné mohlo zažiť veľa ľudí a práve preto sa vo filme vidia a radi si ho pozrú na Vianoce zas a znova.

Musí mať režisér nejakú zásadnú ústrednú tému, ktorú by chcel pomôcť riešiť svojimi filmami a mení sa tento prístup povedzme vekom?

Toto je otázka skôr na niekoho zvonku a nie zvnútra kinematografie. Pokiaľ si dobre spomínam, tak keď sme mali za sebou len zopár filmov, ktosi ich zhrnul tematicky pod niečo, čo pomenoval hľadanie dôstojnosti. Ale ja neviem, či je to presné a správne pomenovanie.

No zase viem, že hoci sme s Petrom Jarchovským každý iný, to, čo nás spája, je tak trochu láskavý a aj nostalgický pohľad na odchádzajúci čas. Čo občas prenášame aj do námetov zo súčasnosti. Hoci v tých našich „raných“ dobových filmoch je to jasnejšie odčitateľné. Ale zároveň si myslím, že do všetkých, aj do tých najvážnejších filmov sme nejako chceli dostať humor. A väčšinou sa nám to, našťastie, aj podarilo.

Dosť často si vyberáte do filmov rovnakých hercov, čo súvisí s tým, že máte konkrétnu predstavu o postave v scenári, mnohých účinkujúcich skvele poznáte a tak im plne dôverujete a viete, ako sú flexibilní. Film si teda môžete obsadiť sčasti dopredu a celkom sám. Akú úlohu má potom ešte casting?

Tak to dnes už nie je vôbec pravda! V posledných veciach ako boli slovenské projekty film Učiteľka alebo seriál Iveta sme hľadali hercov úplne od začiatku a ja som sa musel spoliehať na castingovú režisérku Ingrid Hodálovú. Ja keď si obľúbim nejakého herca, tak to mám podobne ako Woody Allen. Urobím s ním štyri – päť filmov a potom točím s niekým iným.

Minule mi niekto povedal: „Veď vy, pán režisér, robíte stále s Jardom Duškom a Evou Holubovou!…“ Pritom som s nimi nenatočil nič už roky. Spomínam si, že keď sme robili seriál Rédl, tak som obsadil do jednej z hlavných úloh slovenského režiséra Romana Poláka a bol skvelý. Teraz po prvýkrát v živote pracujem zasa s Božidarou Turzonovovou, s ktorou som nikdy nič nenafilmoval. 

Alebo s mojím kamarátom Bolkom Polívkom som urobil štyri veci po sebe a zišli sme sa až teraz, pri točení seriálu Večne mladí, na Slovensku. No medzitým sme 22 rokov spolu nespravili vôbec nič. Takže s prácou a výberom mojich obľúbených hercov je to veľmi relatívne.

Zásadnou súčasťou vašej práce sú aj televízne seriály, z ktorých sú mnohé kriminálky. Prečo práve tento žáner? Je oň taký enormný divácky záujem, alebo vás tak veľmi baví, alebo to iba priniesla doba?

V tejto časti mojej práce tvoria veľké množstvo príťažlivého materiálu zase predlohy Petra Jarchovského, ktorý objavil detektívku cez kolegu spisovateľa Michala Sýkoru z Olomouckej filozofickej fakulty. On sa týmto žánrom mimo iného zaoberá ako literárny vedec a napísal knihu Prípad pre exorcistu. Podľa nej Jarchovský napísal scenár akejsi 18-dielnej mini série, s výbornými a zaujímavo napísanými postavami (niekoľko filmov zo série režíroval Viktor Tauš). 

Hoci ja nie som čitateľ detektívok, v tomto prípade sa stretol dobrý námet, rovnako solídny scenár a skupina tvorivých ľudí, priateľov. Postupne sme pracovali na príbehoch, čo pribúdali a nadväzovali a všetci to považovali za čosi celkom prirodzené. Čo pokladám stále za vzácne, je tvorivé súznenie. Myslím si, že kriminálka je celkom zábavný a populárny žáner a povedzme, taký seriál Rédl, pod ktorý je podpísaný slovenský scenárista Miro Šifra, je čistý thriller. Navyše, veľmi zaujímavo dobovo vystavaný.

Seriál Iveta, ktorého druhý diel bol uvedený len nedávno v slovenských televíziách, spracováva námet Popolušky z vylúčenej komunity, ktorá sa vďaka svojej osobnosti, odvahe, či sile dostane do veľkého sveta. Práve z tohto seriálu som cítil vplyv, či uvoľnenosť rozprávania, akými baví divákov srbský majster čiernej komédie Emir Kusturica. Išlo o zámer, alebo to prinášajú ľudia, ktorých v diele zobrazujete?

Námet je od prvého počiatku situovaný na východ Slovenska, hoci Iveta nepochádza z osady a mama jej dokonca vraví, že nie je ani Rómka. Ale to prehnané zdôrazňovanie východu Slovenska, ktoré je trošku určite inšpirované aj tou kusturicovskou poetikou (alebo sa vracia k poetike filmu Pásla kone na betóne), ma neskutočne bavilo. Možno aj preto, lebo jeden z mojich najbližších spolupracovníkov je slovenský kameraman Martin Žiaran, ktorý sa narodil priamo v Trebišove, takže som mal v ňom jasnú oporu.

Pretože zobrazovať ľudí, čo „hutoria“ východoslovenským dialektom nie je ľahké, aby nevyzneli ihneď prvoplánovo smiešne, čo sme samozrejme vôbec nechceli. Seriál Iveta je síce tak trošku obeťou vlastného úspechu, keďže prvú časť série písal Peter Kolečko s veľkou chuťou a energiou a ja som seriál pracovne nazýval slovenský Most. (P. Kolečko v Čechách napísal scenár k dnes už kultovému seriálu Most.)

No to sme ešte netušili, aký úspech bude seriál mať a že televízia požiada Petra o druhú časť, pri ktorej sme si nevedeli rady, kam by mal príbeh pokračovať. Lebo logicky by mala odísť Iveta niekam na Západ, čo bolo ale nemysliteľné, keďže by sme stratili to najzaujímavejšie – kolorit východu, ktorý zohráva v seriáli úplne podstatnú úlohu.

A tak sa naša krásna Popoluška z hlavnej postavy stala len akousi pozorovateľkou toho, ako sa darí ostatným postavám a jej úloha bola potlačená do úzadia. No seriál, a teraz myslím obe časti rovnako, bavil nielen mňa, ale aj hercov. Hoci nie všetci boli z východu. Povedzme Zuzana Mauréry sa musela  východniarsky prízvuk poctivo nadrviť, no aj tak je v úlohe dobrá.

Každý tvorca a teda aj filmár má svoje veľké vrcholy ale aj slabšie chvíle, či hluché obdobie, ale aj snímky, ktoré neboli docenené. Pre mňa sú to vaše dva filmy Nevinnosť a Kawasakiho růže. Obidva filmy s veľmi silným mravným posolstvom a úžasnými hereckými výkonmi i skvelým scenárom. Čo si myslíte, prečo môže zostať podobne kvalitný film tak trochu zapadnutý, či nepovšimnutý, hoci rozoberá niečo skutočne vážne, dôležité a je kvalitne herecky obsadený?

No tu by som s vami aj polemizoval. Kawasakiho růže považujem za jeden zo svojich najúspešnejších filmov! Vzhľadom k tej téme by som neočakával, že naň príde do kina toľko ľudí ako na Pelíšky či Pupendo. Ale ten film bol v súťažnej druhej hlavnej sekcii Panoráma na Berlínskom filmovom festivale. Sekciu dokonca zahajoval a mal tam 8 projekcií.

Snímka získala distribúciu v USA a dostali sme viacero cien, dve len na spomenutom festivale. Navyše Kawasakiho růže sme točili už na digitál a hľadali sme nový vyjadrovací jazyk. Viac-menej od toho času túto metódu práce používam. Film je totiž od základov natočený úplne inak ako tie predošlé, jednak technologicky, potom aj rozprávaním. 

Ja by som sa ešte trošku vrátil k filmu Učiteľka, ktorý videlo v Čechách len 50 tisíc divákov, čo beriem tak, že je málo. Ale v Taliansku na tento predabovaný film prišlo 60 tisíc ľudí. Veľmi zaujímavé je, ako vnímali film v Japonsku či Izraeli, kde mal vždy inú konotáciu. V Japonsku ľudia cítili tému podriadenosti a nadriadenosti, lojality a strachu, keďže učiteľka bola skvelý manipulátor.

V Izraeli boli ľudia na besede po projekcii doslova šokovaní, že tá učiteľka „preplávala“ z totality do demokracie a učí ďalej. Ako je možné, že ruštinárka, ktorá rodičov vydierala prorežimnými praktikami, je odrazu presvedčenou demokratkou a učí etiku? Ako sa to mohlo stať?! V Čechách sa na tom smejeme, že ruštinári prezliekli kabáty a učia dnes deti angličtinu. No ľudia v Izraeli berú našu neschopnosť vyrovnať sa s minulosťou ako čosi šokujúce a až nepochopiteľne paradoxné.

Podstatnou zložkou dobrého kina je hudbu k filmu. Aké sú vaše preferencie, máte radi ak muziku urobí jeden skladateľ alebo sa vyskladá povedzme z dobových pesničiek, ktoré snímku ilustrujú?

Čo sa týka hudby k mojim filmom, tak tam je použitá škála akéhokoľvek možného prístupu, aký sa dá len zvoliť. Hudba totiž pre mňa v živote veľmi veľa znamená a pre môjho kamaráta a dobrého spolupracovníka Petra Jarchovského tiež. Predsa náš spoločný debut film Šakalí léta je muzikál. Jeho piesne boli komplet hotové ešte pred prvou klapkou a všetku muziku urobil Ivan Hlas, ktorý mal pôvodne vytvoriť aj hudbu k Pelíškom. No tu trochu s nami stratil trpezlivosť, lebo sa natáčanie vlieklo, a tak sme čiastočne z núdze siahli k dobovým skladbám. Čo sa ukázalo napokon ako celkom šťastná voľba.

Nechceli sme tam však dať notoricky známy Olympic či Martu Kubišovú, ale siahli sme po Soulmenoch, Mišíkovi a Neckářovi. Podobne sme postupovali pri Pupende, kde už tínedžeri (ktorých predobrazom sme boli aj my s Jarchovským) počúvali presne to, čo sme počúvali aj my začiatkom 80. rokov ako pubertiaci. A potom podstatnú časť muziky pre nás robil aj náš kamarát Aleš Březina, ktorého poznám skoro 40 rokov a vždy som chcel, aby mi urobil hudbu k filmu.

Úplne iný príbeh je zase s veľmi talentovanou a tvorivou Vladivojnou La Chia, ktorá mi písala piesne k filmu Nevinnosť. Zavolala mi do strižne, že: „Počúvaj Honzo, mne sa dnes snívalo niečo s basovou linkou. Tak som si kúpila basgitaru a učím sa na nej hrať a niečo ti hneď aj pošlem.“ A tak mi posielala demo skladby, ktoré sme potom strihali do filmu. Čiže tých fungujúcich prístupov som vyskúšal skutočne veľa a takmer všetky uspeli.

Aj veľmi vyťažený režisér, akým určite ste, nežije len prácou a tá vaša vás asi dosť často núti odchádzať z domova, kde máte už väčšie deti, manželku, zázemie. Ako to beriete dnes, ste človek, ktorý je v rodine jasne ukotvený ?

Je dobré, keď ste pri práci tak trochu od rodiny. No ja som doma rád, keďže bývam na hausbóte na Vltave, čo je ako bývať v chate. A tak sa tu cítim už 20 rokov ako na dovolenke. Spomínam si, že keď som točil Krásku v nesnázích, občas som dokonca z Barrandova zobral hercov a boli sme sa previezť na lodi.

Keď som nakrúcal Ivetu v Bratislave, v odznievajúcej epidémii korony, tak som večer býval dosť unavený, ale nemusel som nijako fungovať. Čo uznáte, ak ste doma, nie je až tak celkom možné. Lebo stále sa s niekým musíte rozprávať, vyriešiť dáky detský spor, navonok malicherný problém. V rodine vždy nejakým spôsobom fungujete, aj keď ste akokoľvek fyzicky vyčerpaný…

A ja som si pekne ležal v klimatizovanej izbe v Devíne, pozeral ako tečie Dunaj, popíjal drink a nemusel vôbec nič riešiť. Dnes je veľmi náročné natáčanie televíznych mini sérií, pretože je ťažké zohnať všetkých hercov na konkrétny spoločný termín, keďže sa bežne točí aj počas divadelnej sezóny. Filmy sa kedysi robili len počas divadelných prázdnin a za tri-štyri týždne sa to zvládlo.

Teraz točíme mini sériu tri dni skoro v kuse, potom štyri dni pauza a zasa tri dni naplno. Mne to nevadí, ale pre štáb a produkciu je to čierna mora. Kedysi sme dotočili a potom sme spoločne s hercami ešte popíjali. To už dnes nehrozí, 5 minút po poslednej klapke sedím v aute a šoférujem smerom domov. Na hausbóte je predsa tak krásne!

A aká je vaša ideálna predstava krásne a zmysluplne stráveného nedeľného oddychu, dokážete vôbec totálne zrelaxovať ?

Úplne asi nie. Moja predstava je, že si sadneme ráno do nášho štvormetrového člna, ktorý trčí tak pol metra nad vodou a pomaličky plávame krásnou Vltavou na Náplavku a obdivujeme Prahu z úplne inej perspektívy, keďže autá od hladiny nevidíme.

Potom zájdeme na trh a plávame znovu domov, kde si urobíme „pohodičku“. To čo sme si nakúpili, aj uvaríme. Potom čítam knižku a čakáme na kamarátov, ktorí prídu podvečer, sadneme si na palubu, otvoríme fľašku dobrého vína a budeme „kecať“ až do noci o živote. To presne hovoril aj Miloš Forman: „Žiť život a aj hovoriť o ňom“. S tým sa stotožňujem. Taká je aj moja jednoduchá predstava ideálneho odpočinku.