Polemika. Izrael ako mŕtvy uhol konzervatívcov

Každý hodnotový či politický postoj nám nasvecuje určitú časť reality a umožňuje nám chápať určité problémy. Zároveň nám však iné problémy zakrýva. Napríklad konzervatívci, ktorí vychádzajú z hodnotovej jedinečnosti európskej civilizácie, chápu oveľa lepšie ako progresivisti úskalia masívnej islamskej migrácie a hrozbu, ktorú predstavuje pre budúcnosť európskych spoločností.

Na druhej strane progresivisti, ktorí sa hlásia k slabším a znevýhodneným, oveľa jasnejšie než konzervatívci rozpoznávajú dlhodobú neudržateľnosť izraelskej politiky voči Palestínčanom, dnes ústiacu do prebiehajúcej humanitárnej katastrofy. Pokiaľ nie je jeden či druhý postoj korigovaný nepohodlnými faktami, vedie k mylnému pohľadu na svet poznamenanému myšlienkovými klišé a mŕtvymi uhlami. Progresivisti to predvádzajú každý deň.

Klišé a mŕtve uhly z druhého brehu predviedol na stránkach Štandardu inak odvážny a podnetný šéfredaktor švajčiarskeho Weltwoche Roger Köppel svojou nekritickou podporou Izraelu. To, že konzervatívec nie je k podobným omylom odsúdený, pokiaľ rešpektuje základné fakty, ukázal vo svojej polemike Jaroslav Daniška. Keďže nekritická podpora Izraela je v kruhoch, ktoré možno označiť za pravicové či krajne pravicové, pomerne rozšírená, zaslúžia si Köppelove argumenty hlbšiu pozornosť.

Köppel netaktizuje, len sa mýli

Spresnime, že podpora Izraela môže byť rýdzo taktická, ak s ňou prichádzajú politické sily, ktoré čelia reputačným problémom. Ak sa Izraela zastávajú Le Penová, Wilders či Orbán, môžu síce hájiť svoje vnútorné presvedčenie, ale tiež tým môžu neutralizovať obvinenia z antisemitizmu, ktorým pravidelne čelia, podobne ako iní zástancovia nekonformných postojov. V prípade niektorých prúdov európskej krajnej pravice môžu byť tieto obvinenia prinajmenšom historicky opodstatnené, keďže často nadväzujú na rôzne antisemitské hnutia.

Ak však politik s reputačným problémom háji izraelské záujmy s dostatočnou vehemenciou, môže si tým vyslúžiť potľapkanie po ramene od najvyšších izraelských predstaviteľov a už nie je také ľahké verejne ho osočovať ako antisemitu. Táto neutralizácia je síce postavená na mylnom predpoklade, že vzťah k Izraelu je to isté ako vzťah k Židom, ale to v politických prestrelkách až tak nevadí.

To sa však netýka Köppelových argumentov, ktoré sa v rôznych podobách opakovane objavujú v konzervatívnej obhajobe Izraela. K najčastejším patria: európska civilizácia je kresťanská, judaizmus je koreňom kresťanstva, a preto je útok na Židov útokom na našu civilizáciu. Z čiastočne správnej premisy tu vyvodzuje nesprávny záver.

Útok na Izrael nie je útokom na európsku civilizáciu

Áno, európska civilizácia je do veľkej miery kresťanská, ale možno ju označiť aj za humanistickú, osvietenskú, technokratickú alebo ľudskoprávnu, čo síce môže určitým spôsobom súvisieť s kresťanstvom, nie však s judaizmom.

Podobne platí, že staroveký judaizmus je jedným z koreňov kresťanstva, no rovnako nevyhnutnými koreňmi jeho konkrétnej historickej podoby, ktorou bola inštitúcia rímskej cirkvi, boli grécka filozofia, rímske právo a pohanský svet.

Navyše, vzťah medzi judaizmom starovekým ako jedným z prameňov kresťanstva a súčasným je prinajmenšom rovnako komplikovaný ako vzťah medzi Židmi sekulárnymi, liberálnymi, ortodoxnými, diaspórou a štátom Izrael.

Oba sú charakterizované radom prekryvov a rozporov, nie však identitou. Útok na štát Izrael je útokom na štát Izrael, porušením práva a ľudskou tragédiou. A aj keď to tak niekto môže cítiť, nie je útokom na Židov v diaspóre ani útokom na európsku civilizáciu.

Celkom nesprávna je téza, že smrteľní nepriatelia judaizmu boli vždy nepriateľmi kresťanskej civilizácie. Köppel uvádza Hitlera a Stalina. Pri Hitlerovi to tak bolo, hoci nebol posadnutý judaizmom, ale etnickým židovstvom, čo po jeho neúspešnej snahe Židov vysídliť skončilo nacistickou genocídou.

Pri Stalinovi to bolo inak. Jeho vzťah k židom bol oveľa komplikovanejší. Podporil vznik Izraela a niektorí boľševickí prominenti židovského pôvodu boli hlavnými aktérmi stalinského teroru, čo však Stalinovi nebránilo v antisemitskej čistke.

Európsku civilizáciu vybudovali aj nepriatelia Židov

V širšej historickej perspektíve je však téza o totožnosti nepriateľov judaizmu s nepriateľmi európskej civilizácie úplne neudržateľná. Naopak, smrteľní nepriatelia Židov boli často piliermi európskej civilizácie. Rimania kruto potlačili židovské povstanie, zborili chrám a vysídlili ich zo Svätej zeme, zároveň však tiež položili jeden zo základných kameňov európskej civilizácie.

Nezmieriteľným nepriateľom bola v rôznych obdobiach katolícka cirkev, ale aj veľkí reformátori ako Luther alebo Kalvín. Veľkí európski panovníci, ako napríklad francúzsky svätý Ľudovít či Izabela Kastílska s Ferdinandom Aragónskym, kázali vyhosťovať Židov zo svojich kráľovstiev.

Keď Köppel píše, že ako Európania máme záujem, aby Židia mali po tisícročiach prenasledovania bezpečné miesto na život, je namieste dodať, kto boli oní prenasledovatelia. No tým by poprel svoju vlastnú tézu o identite judaizmu s európskou civilizáciou a ich spoločných nepriateľoch. Vzťah európskej civilizácie s judaizmom je príliš komplikovaný a tragický na to, aby sa dal zhrnúť podobnou skratkou.

Judaizmus a islam verzus kresťanstvo

Köppel napokon pripúšťa zásadnú odlišnosť medzi judaizmom a kresťanstvom, keď kresťanstvo stotožňuje s vierou v odpustenie kontrastujúcou so zásadou "oko za oko, zub za zub", ktorú pripisuje ako islamu, tak aj judaizmu. Dotýka sa tým podstatnej a konzervatívnymi obhajcami Izraela nezohľadňovanej skutočnosti, že Izrael má svojou tradíciou prinajmenšom rovnako blízko či ďaleko k svetu islamu, ako má ku kresťanskej civilizácii. 

Köppel tiež siaha po obľúbenej analógii medzi moslimskou migráciou v Európe a pomermi v Izraeli. Zdôrazňuje, že moslimská kultúra chce stále dobývať a podmaňovať. V tom má nepochybne pravdu; túto ambíciu preukázala krátko po svojom vzniku v siedmom storočí a vidíme ju aj dnes v časti moslimskej diaspóry v Európe, ktorá sníva o džiháde a kalifáte.

Treba však dodať, že túžba dobývať a podmaňovať je prinajmenšom rovnako vlastná aj obom ďalším abrahámovským náboženstvám. Ten, kto posledných sto rokov dobýja a podmaňuje oblasť historickej Palestíny, nie sú moslimovia, ale Židia. O kresťanskej ambícii dobýjať a podmaňovať nemožno pochybovať, už preto, že ďaleko prekonala ako židovskú, tak aj moslimskú. Svet dobyli a ovládali najprv európski katolíci, potom anglikáni a napokon americkí protestanti.

Nie som si istý, či bojujúci Židia a moslimovia môžu dospieť k vzájomnému kresťanskému odpusteniu, ako radí Köppel. Ale možno by východiskom mohla byť iná schopnosť, ktorá je Európe vlastná, hoci nemusí byť výlučne európska, a ktorá môže i súvisieť s novozákonným vzťahom k nepriateľovi ako k niekomu, koho máme milovať. Ide o aktívny záujem o druhého a schopnosť pozrieť sa na svet z jeho perspektívy. Jeho inakosť nemusíme prijímať, ale rozumieme jej.

Preto sa európsky vzťah k svetu nevyznačoval len koloniálnymi zločinmi, ako dnes tvrdia postkolonialisti, ale tiež úsilím o rekonštrukciu iných kultúr a o sprostredkovanie iným toho, čo Európania považovali za to najlepšie pre seba samých. Európa na svojom vzťahu k Rusku ukazuje, že túto schopnosť racionálnej empatie stráca. Ak by ju objavili na Blízkom východe, postavili by tým pomník zanikajúcej európskej civilizácii.

Polemiku o vzťahu k Izraelu a vojne v Gaze vyvolal v Štandarde text Rogera Köppela, na ktorý reagoval Jaroslav Daniška, tretiu reakciu napísal Roman Joch. V diskusii budeme pokračovať.