Zakladateľ sociológie Émile Durkheim si myslel, že modernizmus je synonymom sekularizácie. Definuje ju tým, že svet stráca Boha a s ním aj jeden typ mainstreamu, ktorý drží spoločnosť pohromade. Durkheim veril, že vzniknú nové mainstreamové prúdy.
Toto presvedčenie vyjadril v diele Spoločenská deľba práce (1893), kde tvrdil, že nová jednota sa vytvorí prostredníctvom nového typu práce. V modernej spoločnosti sú práce špecializované, každý robí niečo iné, ale práve to nás navzájom tak silno spája. Tam, kde nepracujem ja, pracuje môj sused, od ktorého som preto závislý. Táto dynamická jednota závislosti je vraj ešte silnejšia ako mechanická súdržnosť v minulosti.
Ako to súvisí s mainstreamom? Je to typ jednoty, ktorý sa vďaka masmédiám vytvoril v určitej fáze modernizmu a sústredil spoločenskú pozornosť jedným smerom. Vďaka mainstreamu sa vytvorila spoločná forma pozornosti. Ľudia čítajú len niekoľko novín a sledujú len niekoľko televíznych kanálov.
Vzniká kolektívny jazyk, ktorý umožňuje viesť spor na vysokej úrovni. Podmienkou dobrej argumentácie sú spoločné predpoklady, spoločné znalosti, spoločný štýl argumentácie. O to sa stará mainstream, ktorého existencia dáva vznikať kvalitnému rebelovi.
Má to aj svoju odvrátenú stranu: spoločné sa často zamieňa s dobrými mravmi alebo s pravdou. S tým súvisí tlak na skupinové myslenie a hrozba slepých bodov. Že je takýto tlak nebezpečný, je rovnako samozrejmé ako nevyhnutné. Inými slovami, každá spoločnosť je nebezpečná pre svojich členov a každý jednotlivec je nebezpečný pre spoločnosť. Zvláštnosťou tej modernej spoločnosti je, že jednotlivcom umožňuje ohrozovať ju v takom rozsahu, ktorý sa nedá porovnať so žiadnou predchádzajúcou.
Otázkou však je, či sme sa neposunuli ďalej. Čo ak je spoločnosť so širokým (analógovým) hlavným prúdom veľkorysejšia, a teda slobodomyseľnejšia ako súčasná digitálna?
Sme mimo hry. Všetci
Môže mainstream vôbec existovať? Niklas Luhmann a Jürgen Habermas sa o túto otázku sporia už od 70. rokov 20. storočia. Podľa Luhmanna moderná spoločnosť nemá jednotnú adresu, popiera akúkoľvek jednotiacu funkciu a tvrdí, že najneskôr od druhej polovice dvadsiateho storočia sa rozpadla na množstvo subsystémov: ekonomický, politický, mediálny, vedecký a mnohé ďalšie. Každý takýto subsystém má svoju racionalitu, svoje hodnoty, svoj predmet. Nazvime túto racionalitu mainstreamom.
Ide o to, že neexistuje racionalita, ktorá by zahŕňala všetky tieto subsystémy. Rovnako málo existuje jeden mainstream, jeden naratív, jeden kánon poznania, na ktorom by sme sa mohli zhodnúť – a to je len dobre. Špecializácia je motorom výkonnosti aj slobody.
Proti tomu sa vyslovil Jürgen Habermas: o takýto spoločný priestor treba bojovať. Len vďaka nemu nie sme väzňami špecializácie, máme nadhľad a len z nadhľadu môžeme meniť svet.
Môžeme po polstoročí vyhlásiť víťaza? Luhmann prispel niekoľkými brilantnými intuíciami, napríklad tým, že ako sociológ vylúčil človeka zo spoločnosti. Odmietol Habermasovu tézu, že je to človek, kto mení spoločnosť. Je to vraj komunikácia, ktorá ju mení. Iste, komunikácia závisí od človeka, ale vytvára aj svoju vlastnú dynamiku a presahuje ho.
Táto intuícia je výstižná okrem iného aj preto, že človek, zdá sa, nie je v dnešnej spoločnosti celkom doma; spoločnosť sa vyznačuje vlastnou dynamikou, ktorú nikto nemá pod kontrolou. Ale aj keď je človek skutočne doma, nie je vo svojej koži. Ak je totiž pravda, že existuje viacero hlavných prúdov, ktoré navyše idú proti sebe, človek môže stratiť prehľad o tom, kde stojí. Som rebel alebo som usadený strýko? Kto vie?
Možno to ilustrovať na príklade Grety Thunbergovej. V kontexte ekonomického systému bojuje ako mladá žena sama proti mocným kapitalistom. Rebelka. V politickom kontexte bola od začiatku súčasťou hlavného prúdu. Veď kto má také šťastie, že ho najmocnejší politici tej doby pozývajú na globálne stretnutia hneď na začiatku jeho politickej kariéry?
Táto ambivalentnosť by nebola problematická, keby nebolo také dôležité, najmä pre našu dobu, s čím sa človek identifikuje. Príkladom je česká hviezda európskych volieb Filip Turek. Na politika vyrástol na YouTube, mimo hlavného prúdu. Navyše sa mu podarilo zaujať ľudí, ktorí voľby zvyčajne vynechávajú. Ale ani téma jeho kampane – odmietanie Green Dealu – už nie je to, čo bývala. Od čias Thunbergovej uplynulo niekoľko rokov a spochybňovanie Green Dealu sa stalo... predvolebným mainstreamom.
Ursulu von der Leyenovú teraz obviňujú dokonca aj jej bývalí priaznivci, že teraz, keď je pod takou paľbou, nebojuje za projekt, ktorý kedysi nazývala "naše pristátie na Mesiaci". V týždenníku Die Zeit sa nedávno objavili podozrenia, že možno nikdy nebola zelená. Vieme, kto v skutočnosti je?
Navyše sa vraj pohybuje v súlade s "duchom doby". Duch doby je tiež skvelá fráza z devätnásteho storočia, ale povedzme, že útočiť na Green Deal je súčasťou dobrého volebného tónu – a ten vzorne vyjadril "rebelujúci" Turek.
Nevedomosť vedomostnej spoločnosti
Špecializácii vďačí západná spoločnosť za bohatstvo – materiálne a vedecké. Otázkou je, či nezašla príliš ďaleko hneď na niekoľkých úrovniach a či sa to, čo bolo kedysi motorom, nemení na rozkladnú dynamiku.
Prvou úrovňou je odvetvová špecializácia. Žiadny vedec dnes neobsiahne ani svoj odbor. Vo vedomostnej spoločnosti tým rastie množstvo nevedomosti. Hyperšpecializovaní ľudia vedia veľa o mále a málo o všetkom ostatnom.
Druhá úroveň špecializácie sa prejavuje v našom súkromnom živote. To, že sme údajne uviazli v rôznych názorových bublinách súvisí s hyperšpecializáciou, ale samo osebe by to nebol problém. Ľudia boli vždy uzavretí vo svojich skupinách, po väčšinu histórie dokonca viac ako dnes. Jediný rozdiel bol v tom, že za týmto uzamknutím bol mainstream. Snáď náboženský, snáď mediálny.
Noviny sú obrazom jednoty v mnohorakosti – jedno vydanie obsahuje rôzne rubriky podľa rôznych spoločenských subsystémov: politika, hospodárstvo, kultúra, šport, niekedy právo alebo zdravotníctvo. V analógovej dobe, keď sa noviny ešte čítali, čitateľ aspoň zbežne prechádzal jednotlivé podsystémy a tak získaval povedomie o celku.
Dnes mnohí klikajú len na jeden podsystém. Dôsledky bývajú paradoxné. Tí, ktorí klikajú len na kultúru, sa stávajú nekultúrnymi, tí, ktorí klikajú len na politiku sa stávajú nepolitickými, a angažovaní ekológovia často svojmu systému preukazujú len malú službu.
Ako je to možné? Stratili sme rozhľad a nedokážeme viesť rovnocenný rozhovor s predstaviteľmi iných subsystémov. Vieme príliš málo o iných systémoch. Čo je problém, pretože ostatní vedia o svete tiež niečo dôležité. Táto strata vonkajšej perspektívy nie je nič iné ako strata zmyslu pre realitu. Navyše, verejnosť netvorí nič iné ako dialógy a debaty medzi subsystémami. A doteraz platilo, že takáto jednotná verejnosť je pre demokraciu nevyhnutná.
Symbolom tohto úpadku poznania a argumentácie vo verejnom priestore je tlačidlo "To sa mi páči" na Facebooku. Teraz vedome idealizujem analógovú verejnosť, ale povedzme, že stála na argumentácii, alebo aspoň na pokuse o ňu. Argumentácia má všeobecnú platnosť, netýka sa len osoby diskutujúceho. Navyše s argumentmi sa dá ďalej pracovať – možno ich vyvrátiť.
Ak v digitálnej "verejnosti" zvíťazí hodnotenie typu páči sa mi/nepáči sa mi, už nie je možné viesť debatu – nemá zmysel niekomu vysvetľovať, že sa mu niečo nepáči.
Bývalý analógový mainstream stál na vyššej úrovni abstrakcie ako súčasná verejnosť. To, že politika stratila túto úroveň abstrakcie, znamená aj to, že sa depolitizovala. Je to menej o argumentoch a viac o tom, či sa mi niekto páči. Možno práve v tomto Filip Turek zabodoval. Začal sa pre to používať termín personalizácia politiky – a s personalizáciou sa prirodzene stretávame aj všade inde. Namiesto toho, aby sme sa držali argumentov, s nebývalou ľahkosťou "siahneme" po rečníkovi a začneme tematizovať jeho identitu, kým on je, prípadne aké má zámery.
Filip Turek z tejto straty nadhľadu ťažil. Vlastne ho absencia silného hlavného prúdu podržala. Keby sme žili v analógovej ére, dalo by sa očakávať, že jeho koketovanie s Treťou ríšou by ho dobehlo. Sociálne médiá boli dosť silné na to, aby ho vyniesli, ale už nestihli vytvoriť verejnú mienku.
Tradičné spoločnosti nevyžadovali od svojich poddaných, aby mali názor alebo sa vyjadrovali. V modernom – analógovom – svete má byť práve toto vyjadrovanie našou spoločnou základňou. Nejde výlučne o to, čo človek hovorí, ale ako to hovorí. Ide aj o tón, odstup od seba a od iných, schopnosť abstrahovať a argumentovať. V takom prípade možno tiež uprednostniť informovaný argument pred nemým konsenzom, nie azda preto, že občania sú zlí alebo polarizovaní. Skrátka, môžu si to dovoliť, lebo vedia, že ten druhý to znesie. To, že môžeme zostať v spore, znamená, že druhému dôverujeme. Nemusíme sa obávať, že sa vzťah hneď zmení na nepriateľský a nemusíme potom žiadať o bezpečné priestory.
V dobe, keď sa digitálna verejnosť rozpadla na neprehľadnú spleť skupín, žiadame od druhého skôr jednotu než spory. Táto jednota sa vytvára v podobe takmer nutkavého zdôrazňovania toho, čomu veríme a kto sme. Ide skôr o identitu a o nás samých. Tí, ktorí si myslia, že sloboda spočíva okrem iného v schopnosti nebyť viazaný na to, kým sme, že sloboda spočíva v myslení, ktoré nám umožňuje formulovať alternatívne prítomnosti, môžu mať pocit, že ostatní sú príliš dotieraví.
V tomto sa Luhmann, ktorý vylúčil človeka zo spoločnosti, mýlil. Človek sa vrátil do hry a verejnosť je zaplavená najrôznejšími "coming outmi". Akoby sme sa museli postaviť na správnu stranu skôr, než si o nás niekto niečo pomyslí.
Kde sú tie časy, keď nebolo také dôležité, čo si človek myslí, ale prečo si to myslí, možno dokonca ako si to myslí? Uznávam, že to znie ako reč starca, ktorý kričí na mraky. Ale aj obraz toho starca kričiaceho na mraky sa rozplýva. Čoraz častejšie kričia mladí. Patrí takáto reč teda do minulosti? Alebo sa znovu rodí?
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.