EÚ skôr ako princíp rovnakých pravidiel stmeľuje princíp priateľ – nepriateľ

Európska únia sa pýši tým, že je priestorom vlády zákona. Právomoci únijných orgánov sú vymedzené jasne, alebo možno aj nejasne, ale v každom prípade tak, že to sú, čo sa týka krajín, o ktoré ide, pravidlá abstraktné. V pravidlách, popisujúcich práva členských krajín či mechanizmy vytvárania smerníc a vzťahy jednotlivých orgánov medzi sebou nájdete niekedy nerovnosť. Ale je to nerovnosť čísel. Počet obyvateľov, prípadne HDP alebo ekonomické ukazovatele.

Keby sa členom EÚ stalo Turecko alebo Ukrajina, platili by tie pravidlá presne rovnako (čo je tiež dôvod, prečo sa ani jedna z tých krajín členom hneď tak nestane). Mená krajín nájdeme v úniových zmluvách nanajvýš, keď je potrebné odkázať na nejakú výnimku, ktorú si krajina dohodla (Dánsko…), ale to je výnimočný prípad. V návrhu euroústavy z roku 2004 bola kuriózna pasáž o tom, že isté pravidlo sa nebude vzťahovať na krajiny bývalej NDR, zrejme navždy, ale euroústava nevstúpila do platnosti.

Jedine pomocou spoločenstva pravidiel, ktoré budú platiť pre každého, si možno predstaviť Európu bez vojen a dominancie, ktoré ju v minulosti doviedli na prah sebazničenia. Jedine ten návyk na spoločné pravidlá môže Európu dlhodobo zjednotiť. Aspoň taká bola zakladateľská vízia.

Lenže to, samozrejme, tak celkom nie je.

Význam webu Politico.eu v poslednej dobe rastie. Je písaný v angličtine, čo je, či sa to niekomu páči, alebo nie, jazyk, ktorý vie najviac Európanov. A po brexite britské médiá už toľko prostriedkov na spravodajstvo o inštitúciách EÚ nevenujú. Medzi inými bruselskými webmi a newslettermi sa Politico.eu snaží dať svojmu produktu nejakú šťavu, písať štýlom, ktorý by zachytával hodnoty a atmosféru inštitúcií, o ktorých píše a pre ktoré píše. Snaží sa dať čitateľom na vedomie, že vie, ako to v Bruseli chodí.

Občas strategicky predhodí čitateľom nejaký text, ktorý je normálne určený len pre predplatiteľov. Teda ľudí, ktorí obzvlášť dobre vedia, ako to chodí. A prizvaný čitateľ sa môže diviť.

V nedeľu takto Politico.eu otvorilo článok o tom, že v prípade víťazstva strany RN [Národné zhromaždenie, pozn.red.] vo Francúzsku by už Komisia mohla pristúpiť k jeho potrestaniu za nedodržiavanie fiškálnych pravidiel. To sa totiž v minulosti vždy nedialo. Pretože Francúzsko je mocné a dôležité. Ale teraz, keď sa tam dostane k moci nefavorizovaná politická sila, by pravidlá pre Francúzsko mohli začať platiť.

Pretože text nie je určený pre blbečkov, píše sa tam o francúzskej výnimke úplne otvorene.

„Za starých čias si európska elita mohla dovoliť byť úprimná v tom, ako veľmi Francúzsko toleruje,“ čítame v článku. „Bol to Jean-Claude Juncker, predchádzajúci predseda Komisie, kto pred ôsmimi rokmi vysvetlil, prečo európski rozpočtoví policajti privierali oči nad zlým stavom francúzskych verejných financií. „Parce que c’est la France,“ povedal. Tak jednoduché to bolo.

Francúzsko nie je jediná krajina, ktorej sa v minulosti tolerovalo porušovanie fiškálnych pravidiel, pretože je Francúzsko. Tiež sa svojho času tolerovalo Nemecku, pretože je Nemecko. Nejaký nemecký politik k tomu vtedy poznamenal, že tie pravidlá sú rovnako hlúpe. Čo možno boli (odvtedy sa reformovali), ironické však je, že sa také pravidlá vôbec formulovali, aby sa vyšlo v ústrety nemeckým obavám, že bez fiškálnej disciplíny nemôže eurozóna fungovať.

Ale redaktori nám otvorene vysvetľujú, že nejde iba o fiškálne pravidlá. „Jedna vec je, keď pripustíte, aby nezodpovedné míňanie, aké ohrozuje ekonomickú stabilitu eurozóny, prešlo proeurópskemu serióznemu štátnikovi. Niečo iné je, keď niečo také drzo vykoná nacionalistický burič, ktorý si myslí, že tie pravidlá aj tak nemajú cenu papiera, na ktorom stoja,“ čítame.

Jedna vec, ktorú autori nedodávajú, je, že sa taká nepríjemnosť spravidla rieši tým, že tá rešpektovateľná krajina má síce zlé čísla, ale dôležité je, aby predložila plán, ako to všetko napraví. Nie je dôležitý skutočný stav, dôležitá je trajektória a snaha. Po tomto myšlienkovom hacku siahli aj autori článku. Jasné, že francúzske čísla sú zlé. Ale súčasný zodpovedný minister financií sľubuje, že s tým v budúcnosti niečo urobí, zatiaľ čo nezodpovední lepenovci sľubujú ešte väčšie míňanie.

Avšak, ako pripúšťa Politico, v praxi je dôležité, aká politická sila je pri moci.

Európski politici mali vždy s tým predstieraním, že všetky krajiny sú si rovné, trochu problém. Občas sa zabudli. V roku 2018 sa blížili v Taliansku voľby, v ktorých sa drali k moci aj nejaké nezodpovedné strany, a vtedajší rozpočtový komisár Oettinger v rozhovore naznačil, že finančné trhy už Talianom napovedia, koho voliť.

To malo taký zlý ohlas, že predseda Komisie, už spomínaný Juncker, vydal korigujúce vyhlásenie. V ňom však zase stálo: „Bez ohľadu na to, aká politická strana tam je pri moci, je Taliansko zakladajúcim členom Európskej únie, ktorý nesmierne prispel k európskej integrácii.“ Z čoho vyplývalo, že zakladajúce krajiny majú väčšie práva ako iné, čo teda tiež v žiadnej európskej zmluve nie je.

Dnes, keď sa v ktorejkoľvek krajine derú k moci sily, ktoré súčasnú podobu európskej integrácie kritizujú, však problém nadobúda na aktuálnosti. Priateľské a nepriateľské sily bude treba triediť systematicky. Z čítania Politico.eu postrehnete, že už si takú systematiku vytvorili.

Meloniová, Le Penová a ich strany, nemecká AfD, Fidesz alebo napríklad španielsky Vox sú systematicky označované prívlastkom „far-right“. Pre frakciu ECR v europarlamente, už sa vládnuci kartel rozhodol na rozdiel od skupiny Identita a demokracia úplne neostrakizovať, je vyhradený prívlastok „hard-right“. Z informačného hľadiska je to nadbytočné, čitateľ, na ktorého Politico cieli, vie, kto je Le Penová a čo je ECR. Je to čisto signalizačný prvok, epiteton constans. Homérova Aténa bola vždy „ružovoprstá“, Kim Čong-un je vždy „vynikajúci súdruh“ a ECR je „hard-right“.

Každý chápe, že Nemecko a Francúzsko sú veľké a nič sa bez nich nepohne. Nakoniec, úzkostné sledovanie toho, ako je na tom „francúzsko-nemecký motor“, patrí k dlhoročným, klišoidným žánrom európskeho komentovania.

Ale to svätuškárstvo únijných činiteľov je protivné. To už je sympatickejšie NATO, kde je aj polooficiálne uznávané, že USA sú prvé medzi rovnými, vrchný veliteľ spojeneckých síl v Európe (SACEUR) je zásadne vždy Američan atď.

Ale to ďalšie, nastupujúce triedenie podľa toho, aká politická strana je v akej krajine pri moci, je protivný trend. Komisia, ako je známe, viedla procedúry pre porušovanie vlády zákona s Maďarskom a Poľskom, načo boli v prípade Poľska po zmene vlády briskne zrušené. Rýchlejšie, než by bolo možné všetky kritizované zákony a kroky zrušiť, teda, keby to niekto bral vážne.

Ale neberie to nikto vážne, však nie? Bude teraz odvodené od politického zafarbenia vlády už každé rozhodnutie Európskej komisie? Európsku úniu dnes skôr ako princíp rovnakých pravidiel stmeľuje princíp priateľ – nepriateľ.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.