Atentát síce ešte nie je vyšetrený, v tejto veci vládne až zarážajúce ticho, zato vláda už vie, ako ho treba reflektovať, a to dokonca v skrátenom legislatívnom konaní.
Inak povedané – na jednej strane sme sa stále nedozvedeli, ako je možné, že niekto mohol z bezprostrednej blízkosti strieľať na predsedu vlády, no na druhej strane vieme okamžite, akými opatreniami treba tento atentát „reflektovať“.
Tak sa na tú reflexiu (inak nádherný eufemizmus) pozrime.
Jej oficiálny názov znie: návrh zákona o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie v SR. Tie zlepšenia sa týkajú v zásade dvoch oblastí. Prvou sú regulácie v oblasti zhromažďovacieho práva, čiže podmienok, za akých sa môžu konať zhromaždenia verejnosti v podobe protestov, demonštrácií či pochodov. Druhou oblasťou je poskytovanie ochrany určeným osobám a objektom vrátane doživotnej ochrany najvyšších ústavných činiteľov a poskytnutia doživotnej renty a iných benefitov niekoľkonásobným premiérom a predsedom parlamentu.
Obsah takejto legislatívnej reflexie atentátu nám teda oznamuje, že zhromaždenia verejnosti a materiálna nezaopatrenosť ústavných činiteľov v čase, keď už nebudú ústavnými činiteľmi, sú tým, čo našu bezpečnosť ohrozuje, a to akútne (veď prečo inak skrátené legislatívne konanie).
Pristavme sa najprv pri zhromaždeniach. Netreba príliš rozoberať všeobecne známu vec, že právo zhromažďovať sa a pokojne protestovať patrí v demokracii k tým najvýznamnejším. Dôležité je však pripomenúť, akú skúsenosť máme s verejnými zhromaždeniami na Slovensku. Ich tradícia sa založila ešte v novembri 89 a trvá dodnes. A to aj v tom, že drvivá väčšina demonštrácií a pochodov za posledných viac než tridsať rokov u nás prebehla pokojne a nenásilne.
Občas prišlo k nejakému vandalstvu, to áno (vyrazenie dverí na starej Národnej rade SR či lomcovanie oplotením). Skúsenosti máme aj s niektorými rizikovými pochodmi občanov v uliciach, napríklad pri futbalových zápasoch. Tie sa však naša polícia naučila zvládať a predchádzať možným potýčkam a škodám na zdraví a majetku. Platí teda, že verejné zhromaždenia sú na Slovensku často využívaným a v zásade bezproblémovým prostriedkom občianskej angažovanosti.
Logicky sa preto ponúka otázka, prečo sú práve zhromaždenia občanov ako prvé na rane pri reflexii atentátu? Snaží sa nám vláda nahovoriť, že sprísnenie podmienok konania verejného zhromaždenia má schopnosť zabrániť politickému atentátu? Nič v doterajšej praxi tomu nenasvedčuje. Naopak. Nejeden raz verejné zhromaždenia zohrali v našom ponovembrovom politickom vývoji pozitívnu úlohu. Prinajmenšom ukázali, čo si tá alebo oná skupina občanov myslí a ventilovali energiu napätia v spoločnosti tým, že ju premenili na niekedy verbálne tvrdý, ale nenásilný protest. Táto výhrada zostáva platná aj po predstavení niektorých úprav na konci týždňa.
Ešte komickejšie vo vzťahu k atentátu vyznieva návrh zabezpečiť viacnásobného ústavného činiteľa doživotnou rentou a limuzínou so šoférom. Predkladateľ zákona to zdôvodňuje nasledovne: „Pre ústavného činiteľa je začlenenie sa do ‚bežného‘ života častokrát nemožné už len z prostého dôvodu mimoriadnej úrovne exponovanosti osoby v predošlých rokoch.“
Parametrov bezpečnosti v tejto myšlienke veľa nenachádzame, zato miera sociálnej ohľaduplnosti k bývalým vysokopostaveným politikom je mimoriadna a rozhodne nepatrí do lex atentát.
Opozícia tvrdí, že ide o papalášstvo. Možno. V každom prípade už dnes nadobúda v našich podmienkach bizarné rozmery. Momentálne máme na Slovensku päť prezidentov (štyroch bývalých, jedného inaugurovaného), ktorí majú nárok doživotne sa presúvať v limuzínach krížom-krážom po Slovensku a priľahlom okolí. Domnievam sa, že s prezidentmi to už tak aj zostane a je to ešte daň masarykovskému kultu pána prezidenta, toho nášho „tatíčka“ či pomazanej hlavy štátu, ktorej prináleží doživotný honor.
Tu sa nám však otvárajú dvierka pre ďalšiu kastu ľudí, ktorí si akosi „zaslúžia“ doživotnú opateru. Zatiaľ to vyzerá len na súčasného premiéra, ale pri troške legislatívnej kreativity, aby to nevyzeralo, že nový návrh je šitý na Roberta Fica, pozmeňovacím návrhom k nemu môžu pribudnúť minimálne dvaja ďalší bývalí premiéri a perspektívne, aby sa tá bezpečnostná situácia ešte viac zlepšovala, pripíšu sa do poradovníka na limuzínu so šoférom aj nejakí tí zaslúžilí predsedovia parlamentu, niekoľkonásobní ministri, župani a kto vie, kto ešte.
Neviete si to predstaviť? Ja áno. V politike som stretol príliš veľa ľudí, ktorí po „krvopotnom“ získaní ústavnej funkcie (však pán Žinčica) nadobudli pocit, že automaticky narástol aj ich osobný a historický význam. Jednoducho, že sú už niečo viac, takže hodní toho, aby spoločnosť nejako „reflektovala“ aj ich možné problémy s návratom do bežného života.
Niečo mi však hovorí, že práve táto „hrozba“, že politik sa raz bude musieť vrátiť do bežného života ako každý iný, je pre demokraciu užitočná. A nepriamo posilňuje aj našu bezpečnosť pred ambíciami politikov, ak zatiaľ nemajú istotu, že nech urobia čokoľvek, na konci dňa ich čaká limuzína s ochrankou.