Lex atentát sa snaží niečo zakryť. Vyznieva to však komicky

Dôvodová správa k takzvanému lex atentát hovorí, že dôvodom na jeho predloženie je „reflektovanie na bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike po atentáte na predsedu vlády SR Roberta Fica“.

Atentát síce ešte nie je vyšetrený, v tejto veci vládne až zarážajúce ticho, zato vláda už vie, ako ho treba reflektovať, a to dokonca v skrátenom legislatívnom konaní.

Inak povedané – na jednej strane sme sa stále nedozvedeli, ako je možné, že niekto mohol z bezprostrednej blízkosti strieľať na predsedu vlády, no na druhej strane vieme okamžite, akými opatreniami treba tento atentát „reflektovať“.

Tak sa na tú reflexiu (inak nádherný eufemizmus) pozrime.

Jej oficiálny názov znie: návrh zákona o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie v SR. Tie zlepšenia sa týkajú v zásade dvoch oblastí. Prvou sú regulácie v oblasti zhromažďovacieho práva, čiže podmienok, za akých sa môžu konať zhromaždenia verejnosti v podobe protestov, demonštrácií či pochodov. Druhou oblasťou je poskytovanie ochrany určeným osobám a objektom vrátane doživotnej ochrany najvyšších ústavných činiteľov a poskytnutia doživotnej renty a iných benefitov niekoľkonásobným premiérom a predsedom parlamentu.

Obsah takejto legislatívnej reflexie atentátu nám teda oznamuje, že zhromaždenia verejnosti a materiálna nezaopatrenosť ústavných činiteľov v čase, keď už nebudú ústavnými činiteľmi, sú tým, čo našu bezpečnosť ohrozuje, a to akútne (veď prečo inak skrátené legislatívne konanie).

Pristavme sa najprv pri zhromaždeniach. Netreba príliš rozoberať všeobecne známu vec, že právo zhromažďovať sa a pokojne protestovať patrí v demokracii k tým najvýznamnejším. Dôležité je však pripomenúť, akú skúsenosť máme s verejnými zhromaždeniami na Slovensku. Ich tradícia sa založila ešte v novembri 89 a trvá dodnes. A to aj v tom, že drvivá väčšina demonštrácií a pochodov za posledných viac než tridsať rokov u nás prebehla pokojne a nenásilne.

Občas prišlo k nejakému vandalstvu, to áno (vyrazenie dverí na starej Národnej rade SR či lomcovanie oplotením). Skúsenosti máme aj s niektorými rizikovými pochodmi občanov v uliciach, napríklad pri futbalových zápasoch. Tie sa však naša polícia naučila zvládať a predchádzať možným potýčkam a škodám na zdraví a majetku. Platí teda, že verejné zhromaždenia sú na Slovensku často využívaným a v zásade bezproblémovým prostriedkom občianskej angažovanosti.