Povstanie ministrov životného prostredia

Riekam sa budú rozvoľňovať korytá; z lesov sa budú menej než dnes odpratávať práchnivé drevo a sušiny, aby sa zväčšil “životný priestor” zvierat. Bude sa dbať o pestrú skladbu stromov a monitorovať výskyt lesného vtáctva; na lúky sa majú vracať húštiny, mokrade. Kde to pôjde, obnovia sa rašeliny. Asi aj viacerých, ktorí veria v obnovu panenskej prírody, môže zaraziť šibeničný termín, rok 2030.

Ako je zlým zvykom, o tomto dôležitom nariadení by sme sa hádam ani nedozvedeli, keby v iných členských štátoch nevyvolalo rozruch. V tomto prípade v Belgicku a v Rakúsku a tiež na Slovensku – trojici štátov, ktorých odpor bolo treba zlomiť, aby nariadenie prešlo tzv. kvalifikovanou väčšinou. 

Slovensko je samostatná kategória. Vláda najprv s nariadením nesúhlasila, no potom minister životného prostredia zobchodoval súhlas Bratislavy so súhlasom Európskej komisie vo väčšej miere strieľať medvede.

Normálna politika, žiada sa napísať. Naopak, v prípade Belgicka a Rakúska sa ministerstvá životného prostredia otvorene postavili proti vôli väčšiny vlády, presnejšie premiérov.

Belgický i rakúsky premiér verejne nariadenie o obnové prírody odmietali, no v marci ho rade ministrov prekvapivo neschválili, následne na ďalšej rade ministrov v júni na druhý pokus áno. 

Je to dychberúce porušenie subordinácie, systému, na ktorom musí stáť vláda aj v demokratickom režime. No európske právo je vymyslené tak, že právomoc, ktorú členský štát jedného dňa v centrále odovzdá, teda aj nariadenie, s ktorým, hoci i v slabej chvíli reprezentant členského štátu raz súhlasil, sa na národnú úroveň už vrátiť nedá. Takmer ho nejde revidovať. Je to systém so záklopkou. 

A tak môže rakúsky kancelár (ľudovec) svojmu belgickému kolegovi predsedajúcemu EÚ, ktorému sa tiež vzbúril jeho minister, napísať žiadosť o zrušenie hlasovania, pretože jeho podriadená (zelená) ministerka sa vzbúrila. V prípade Belgicka dal minister životného prostredia o nariadení hlasovať napriek tomu, že jeho premiér bol proti. Európsku úniu však jemná demokratická mechanika vlád členských štátov nezaujíma.

Prípad názorne ilustroval občasnú tendenciu ministrov životného prostredia považovať sa za niečo viac, za akýchsi politických nadľudí. Poznáme to aj z českej vlády. Počas vlády Petra Fialu najprv ministerka Alena Hubáčková (KDU-ČSL) pred dvomi rokmi hlasovala za zákaz spaľovacích motorov. Spravila tak napriek tomu, že od premiéra na hlasovanie nedostala mandát. 

Na druhú stranu je treba priznať, že Fiala svoj nesúhlas so zákazom spaľovacích motorov takmer tajil a ani po rade ministrov Hubáčkovej spätne nevynadal. Dnešný minister životného prostredia Petr Hladík (tiež KDU-ČSL) teraz za „obnovu prírody“ hlasoval s plným vedomím a ešte sa v kuloároch chváli, že sa podieľal na povzbudzovaní kolegov z Belgicka, Slovenska alebo Rakúska k vládnej rebélii. 

Mal Hladík mandát? Na vládnej schôdzi sa o tejto významnej norme podľa našich informácií vôbec nehlasovalo. Takže stačilo normu previesť medzirezortným pripomienkovaním a keď sa žiadne ministerstvo, ktorého sa “obnova prírody” bude týkať, neozvalo, mohol Hladík odísť do Bruselu s vedomím mandátu. 

Dôležité veci s ďalekosiahlymi dôsledkami sa vo Fialovej vláde nechávajú na rozhodnutiach ministrov – v tomto prípade za ministranu, ktorej podpora je v prieskumoch taká nízka, že po započítaní štatistickej chyby sa limitne blíži nule. V Česku máme vládu rezortného samospádu a národnej apatie. 

Text, ktorý pôvodne publikovali na webe Echo24, bol redakčne upravený. Vychádza so súhlasom redakcie.