Ako Nemecko ustupuje islamizmu

Keď mi v roku 2017 hesenský Krajinský kriminálny úrad (LKA) oznámil, že som na zozname ohrozených osôb kvôli islamistickej hrozbe, bola som šokovaná. V Centre pre výskum globálneho islamu, ktoré som založila na Goetheho univerzite vo Frankfurte, sme sa zaoberali všetkými odrodami súčasného islamu vrátane islamizmu, ale nikdy som nečakala, že sa stanem terčom násilných extrémistov.

Dovtedy som si myslela, že veda je v spoločnosti príliš bezvýznamná na to, aby priťahovala takúto pozornosť. Okrem toho islamisti ohrozujú v prvom rade liberálnych moslimov, pretože nechcú nikomu dovoliť spochybňovať ich suverenitu v teologickom výklade alebo sa obávajú emancipačných procesov v ortodoxných komunitách.

Vyhrážali sa politológovi Bassamovi Tibimu, ktorý už desaťročia akademicky kritizuje islamizmus, alebo teológovi Mouhanadovi Khorchideovi, ktorý sa na univerzite v Münsteri preslávil ako predstaviteľ duchovne orientovaného islamu. Ešte viac to platí pre moslimov, ktorých hlasy siahajú ďaleko do spoločnosti. Spisovateľ Hamed Abdel-Samad, Seyran Ateş, iniciátorka a spoluzakladateľka liberálnej mešity Ibn Rushd Goethe v Berlíne a psychológ a spisovateľ Ahmad Mansour, ktorý je arabsko-palestínskeho pôvodu. Všetci sú odkázaní na stálu policajnú ochranu.

Štát donáša na kritikov islamu

Ako nemoslimská etnologička som si dovtedy myslela, že som v akademickej „veži zo slonoviny“ v úplnom bezpečí. Po počiatočných pocitoch neistoty, ktoré vo mne vyvolal kontakt s LKA pred siedmimi rokmi, som sa rozhodla nenechať sa zastrašiť.

Moja dôvera v políciu bola vysoká a dúfala som, že už majú všetko pod kontrolou. Po nedávnom útoku na kritika islamu Michaela Stürzenbergera v Mannheime, ktorý len tak-tak prežil, zatiaľ čo policajt zomrel, sa však neistota vrátila s väčšou intenzitou.

Verejné zhromaždenie, ktoré zorganizoval kritik islamu Stürzenberger v Mannheime, bolo pod policajnou ochranou, no napriek tomu páchateľ dokázal Stürzenbergera zraniť nožom a zavraždiť policajta. Stopercentná istota neexistuje, ale aj tak si treba položiť otázku, ako mohlo dôjsť k tomuto útoku.

Odpoveď je jednoduchá: priamo súvisí s dlhodobým ignorovaním a bagatelizovaním islamizmu aj temných stránok našej imigračnej politiky.

Áno, navyše, útok je v neposlednom rade dôsledkom donášania na tých, ktorí už roky varujú pred islamským extrémizmom. Sama sa počítam medzi túto skupinu ľudí. Pojmy „protimoslimský rasizmus“ a „islamofóbia“ boli vymyslené pre nás. Obidva majú tiež za cieľ zaradiť kritikov do kúta pravicových alebo pravicovo-extrémistických strán. Takýmito prívlastkami možno relativizovať dokonca aj vražedné útoky.

V prípade Stürzenbergera sa veľká časť mediálneho spravodajstva logicky obmedzila na oznámenie, že sa kedysi aktívne zúčastňoval na demonštráciách „Pegidy“ kritických voči islamu a teraz patrí k organizácii, ktorú monitoruje bavorský Úrad na ochranu ústavy. Nemusíte zdieľať Stürzenbergerove názory na islam, ale jedna vec by mala byť jasná: v ústavnom štáte právo na telesnú integritu nezávisí od politického presvedčenia obete.

Kritika islamizmu je často devalvovaná ako „pravicová“

Hoci sa kritika islamizmu často znevažuje ako pravicová, existuje aj v ľavicových a ľavicovo-liberálnych kruhoch. Učiteľka Birgit Ebelová, ktorá kritizuje islamizmus, je členkou Strany zelených, zatiaľ čo liberálna moslimka Lale Akgünová je členkou SPD. To isté platí aj pre fundamentálnu kritiku islamu, ktorá nepredpokladá žiadnu politickú príslušnosť a mala by byť v slobodnej spoločnosti rovnako prípustná ako fundamentálna kritika kresťanstva.

Mimochodom, kritika kresťanského náboženstva nie je odsudzovaná tými, ktorí rýchlo obviňujú z rasizmu, pokiaľ ide o islam. Zjavne tu existujú dvojaké štandardy, ktoré mnohí ľudia pasívne prijali. Očierňovanie kresťanských predstaviteľov možno nájsť v historických filozofických statiach aj v satirických časopisoch.

Kritika náboženstva je v zásade základným stavebným kameňom európskeho osvietenstva. Pokiaľ ide o kresťanstvo, nezdá sa, že by to bol problém. V prípade islamu sa však robí výnimka, pretože vtipkovanie o Mohamedovi je životu nebezpečné, ako ukázali karikatúry v Dánsku alebo útok na redakciu francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo v Paríži. Mimochodom, ani jeden z týchto prípadov sa nikdy nestal východiskom pre serióznu diskusiu o potenciálnom násilí islamizmu.

Namiesto toho sa šíri názor, že je lepšie neuplatňovať právo na slobodu umenia a prejavu, keď ide o islam. Toto ustupovanie islamizmu nie je novým javom. Už v roku 1988, keď iránsky revolučný vodca Ajatolláh Chomejní vypísal odmenu na hlavu britského spisovateľa Salmana Rushdieho, bolo málo prejavov občianskej odvahy. Letecké spoločnosti British Airways aj Lufthansa odmietli povoliť autorovi, aby s nimi naďalej lietal.

Príliš veľa pochopenia pre náboženskú citlivosť

Každý, kto sa vzdá svojho práva na slobodu, keď to od neho požadujú predstavitelia náboženskej komunity pod hrozbou násilia, si rád nájde iné odôvodnenie ako vlastnú zbabelosť. Kúzelné slovíčko rešpekt, ktoré sa už nejaký čas inflačne používa v politických programoch a vyhláseniach firiem, prichádza vhod.

Úctu a rešpekt treba prejavovať voči islamu alebo moslimom, ktorí boli na univerzitách vyhlásení za obzvlášť zraniteľnú skupinu. Rešpekt znamená uznanie iných a ich potrieb. Ak je potrebou moslimov – a zďaleka nie len islamistov –, aby sa človek nevysmieval z ich náboženstva, potom to treba uznať, hoci rovnaká citlivosť voči kresťanstvu a potrebám kresťanských veriacich sa zvyčajne odmieta.

Čo sa vlastne stane s tými, ktorí neprejavujú úctu? Je ospravedlnením pre islamistický teror moslimami hlasno proklamované rešpektovanie islamskej citlivosti? Tí, ktorí pojem rešpekt nesú ako „monštranciu“, možno nechcú ísť až tak ďaleko, ale sú pripravení relativizovať a ospravedlňovať násilie v mene islamu.

Ako sa z páchateľov stali obete

To je neprehliadnuteľné aj v iných formách islamského extrémizmu. Keď džihádista Abú Bakr al-Bagdádí v lete roku 2014 vyhlásil v Mosule Islamský štát a tisíce mladých Nemcov sa vydali mučiť a vraždiť v radoch IS, rýchlo sa začalo hovoriť o „domácom terorizme“.

Domácimi teroristami nebola len malá menšina konvertitov, ktorých to ťahalo do Sýrie a Iraku, ale predovšetkým moslimovia, ktorí v Nemecku žili už roky, možno sa tu aj dokonca narodili. Prečo sa niekto v Nemecku pridal k teroristickej organizácii, sa zvyčajne vysvetľovalo ťažkými osobnými okolnosťami a podozrením na skúsenosť s diskrimináciou. V politickom diskurze sa z páchateľov rýchlo stali poľutovaniahodné obete.

Tento posun mal vlastne určité výhody, pretože vyriešil problém, že väčšina oslovených odborníkov nebola schopná ani ochotná pochopiť silu náboženského fanatizmu. Niekto, kto vraždí na základe údajného božského poslania alebo spácha samovražedný bombový útok, pretože verí, že bude odmenený nebeskými pannami, nie je pre sekulárne socializovaného človeka racionálne pochopiteľný.

Niečo také vás robí bezmocnými, pretože neviete, ako proti tomu podniknúť preventívne kroky. Na druhej strane zameraním sa na sociálne dôvody radikalizácie sme sa vrátili na údajne bezpečné územie, a to na naše vlastné zlyhania. A proti nim sa dá niečo robiť.

Tento prístup sľuboval opätovné získanie schopnosti konať prostredníctvom sociálnych pracovníkov, terapeutov a pracovníkov antirasistických mimovládnych organizácií. Ak by sa nedostavili pozitívne výsledky, stále je tu možnosť obviňovať nemeckú spoločnosť, ktorej protimoslimský rasizmus viedol k deviantnému správaniu moslimov.

Podobné argumenty zaznievali aj v súvislosti s klanovou kriminalitou alebo násilím migrantov na verejných priestranstvách, ako napríklad v súčasnosti pravidelné silvestrovské výtržnosti mladých mužov arabského pôvodu vo veľkých nemeckých mestách. Zodpovednosť sa vždy pripisovala spoločnosti. S cieľom vedecky zdôvodniť toto zbavenie viny boli vypracované štúdie, ktoré opisovali „rasizmus zo stredu spoločnosti“ ako naliehavý spoločenský problém, rasizmus, ktorý mal byť dokázaný pochybnými prvkami.

Univerzity vymysleli „protimoslimský rasizmus“

Stačila len zmienka o diskriminácii žien v moslimských komunitách alebo odmietnutie osobitných islamských práv, ako napríklad oslobodenie moslimských dievčat od vyučovania plávania a športu v škole, aby bol človek označený za „protimoslimského rasistu“. Samozrejme, metódy použité v týchto údajne vedeckých štúdiách boli kritizované, ale médiá a politici sa naďalej držia rozprávky o údajne dokázanom „štrukturálnom rasizme“ v nemeckej spoločnosti.

Na základe toho sú tisíce mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú boju proti tomuto rasizmu dotované štátom. Ako si viete predstaviť, zamestnanci financovaných mimovládok majú eminentný záujem o to, aby sa nepríjemná téma islamizmu a akákoľvek kritika moslimov nedostala do spoločenskej diskusie.

Obzvlášť neslávnu úlohu zohrávajú univerzity, ktoré kedysi vymysleli pojem „protimoslimský rasizmus“ a začlenili ho do spletitej koncepcie teoretických predpokladov, ktorá odvtedy nadobudla istú popularitu medzi komentátormi pod pojmom „postkoloniálna teória“. Konštitutívnou myšlienkou je, že takzvaný „globálny Juh“ je nevyhnutnou obeťou imperialistického Západu, ktorý svoju dominanciu ospravedlňuje rasistickým znehodnocovaním nezápadných ľudí.

V tejto konštrukcii sú migranti a moslimovia vnímaní ako diskriminovaný protiklad Západu. Postkoloniálne teórie sú pevne zakotvené v učebných osnovách a hlavných zásadách humanitných vied. To ovplyvňuje aj výskum, ktorý má za úlohu potvrdzovať tie isté tézy prostredníctvom opakovaného potvrdzovania.

Kto nedrží basu, je potrestaný

Tí, ktorí sa nepripoja a pracujú na „nesprávnych“ alebo „kontroverzných“ témach v univerzitnom priestore, sú potrestaní. Nasledujú výzvy na zabitie a marenie vlastnej práce. „Nesprávne“ témy sú tie, ktoré prekračujú úzko vymedzený rámec oportunizmu alebo sú v rozpore s postkoloniálnou agendou. Takéto zastrašovania poznám z vlastnej skúsenosti. Majú úspech.

Drvivá väčšina akademikov nechce byť šikanovaná a pracuje len na témach, ktoré nie sú kontroverzné. Výskum islamistických ideológií a organizácií je rovnako zriedkavý ako kritický výskum migrácie. To vytvorilo medzery v kánone akademického výskumu; proti systematickej delegitimizácii kritiky neexistuje protiváha. V niektorých prípadoch sa extrémisti dokonca ospravedlňujú alebo sa stávajú prijateľnými/„salonfähig“.

Každý, kto pozoruje podceňovanie antisemitských skupín, ktoré v súčasnosti takmer nikto na univerzitách neobmedzuje, si vie predstaviť, ako to môže skončiť. Aktivisti v Berlíne ohrozovali židovských študentov, demolovali univerzitné budovy a požadovali vyhostenie všetkých Židov z Izraela. Profesori, akademickí pracovníci a dokonca aj vedenie univerzity sa napriek tomu postavili na stranu radikálov. Neodsúdili páchateľov, ale policajnú akciu a vyzvali, aby polícia upustila od trestného stíhania.

Židovskí študenti sa teraz sotva odvážia ísť na pôdu univerzít. Takáto situácia by bola nemysliteľná, keby antisemiti pochádzali z pravicových kruhov. Nastali by celonárodné protesty, odbory a cirkvi by vyzvali na demonštrácie a politickí lídri by ohlásili tvrdé opatrenia. Páchateľmi sú však moslimovia alebo ich podporovatelia.

Niektorí profesori obhajujú dokonca aj Hamas, islamistickú organizáciu, pre ktorú je esenciálne zničenie Izraela. Pred niekoľkými mesiacmi americká ľavicová ikona Judith Butlerová vyhlásila, že ide o „hnutie odporu“. Bolo to vyhlásenie, ktoré by sa mohlo interpretovať ako „pasovanie do rytierskeho stavu“.

Relativizácia islamistických nebezpečenstiev vytvorila priestor na manévrovanie

Roky relativizovania a ignorovania nebezpečenstva islamizmu a zabránenia otvorenej diskusii o prisťahovaleckej politike vytvorili voľný priestor pre moslimských násilníkov. Výsledok možno vidieť v policajných štatistikách kriminality a tiež v správe Spolkového úradu na ochranu ústavy na rok 2023.

Uvádza sa tam, že nebezpečenstvo islamistických útokov je vysoké, ale hrozbu predstavujú aj palestínski jednotlivci. Ale aj to, že tureckí pravicoví extrémisti, ako aj ľavicoví extrémisti z radov Turkov a Arabov využívajú súčasnú krízu na Blízkom východe na šírenie antisemitskej nenávisti.

Táto nenávisť padá na úrodnú pôdu a roztočí novú špirálu radikalizácie. Zdá sa, že islamisti nemajú strach zo štátu. Veď prečo by mali? Všetky strany až po konzervatívne tvrdia, že hlavná hrozba pre demokratický ústavný štát pochádza z extrémnej pravice, zatiaľ čo zahraničný pravicový extrémizmus sa zámerne ignoruje.

Keď sa realita opäť vysmieva z krásneho zdania úspešného multikulturalizmu, politici sa pred verejnosťou prezentujú pútavými heslami, v ktorých požadujú, aby sa za závažné trestné činy zrušilo právo na pobyt a aby sa netoleroval antisemitizmus.

Už po niekoľkých dňoch sa na všetko opäť zabudne a ľudia sa vrátia k bežnej agende, pretože sa boja uraziť predstaviteľov islamského združenia alebo zástupcov ľavicových utečeneckých organizácií, alebo jednoducho preto, že nechcú ísť na ruku politickým konkurentom z AfD.

Jednoduchá predstava o bezpodmienečnej otvorenosti Nemecka voči svetu sa nesmie otriasť, pretože by to spochybnilo mnohé z toho, čo sa v politickej praxi roky uplatňovalo. A tak zostáva len pri pekných nedeľných prejavoch – až kým nedôjde k ďalšiemu útoku nožom.

Text vyšiel prvýkrát v časopise FOCUS.