Ľalík: Ak v boji s autoritatívnym režimom používame rovnaké metódy, nelíšime sa od neho

To nie je otázka na mňa, kde sa ten dokument nachádza. Minister analýzu zverejnil, myslím, že to bolo na jeho súkromnom profile na sociálnej sieti.   

V tom čase boli oprávnené pochybnosti o tom, či je tento Naďov krok vôbec ústavný. Naď operoval analýzou o možnosti darovania stíhačiek a štátneho majetku za pol miliardy eur. Tento dokument teda neexistuje ako oficiálna analýza. O čom to svedčí?

Myslím, že to hovorí samo osebe. Určite nejde o štandardný postup a malo by sa to prešetriť, a to z viacerých rovín. Podľa môjho názoru je nutné vyvodiť zodpovednosť, či už vo vzťahu k bývalému ministrovi alebo zamestnancom ministerstva. V normálnom štáte sa takáto vec nemôže stať.

Ešte predtým, ako prejdeme k samotnej „analýze“, ktorú Naď zverejnil na súkromnom profile – vy považujete darovanie našich stíhačiek bez odobrenia parlamentom za ústavný?

Podľa môjho názoru to ústavné nebolo. Medzinárodné zmluvy vojenskej povahy podliehajú pred samotnou ratifikáciou schváleniu parlamentom. Vychádzam z toho, že darovanie vojenského materiálu krajine, ktorá je v rámci Európy vo veľkej vojne so svojím susedom, pričom Rusko je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, predstavuje práve medzinárodnú zmluvu vojenskej povahy. Okrem toho darovanie stíhačiek predstavuje aj zásadnú otázku zahraničnej politiky, na ktorú odvolaná vláda nemala legitimitu. A nakoniec išlo aspoň čiastočne o prostriedok určený k ochrane vzdušného priestoru našej krajiny, pričom tento výpadok sa nekompenzoval.

Medzinárodné zmluvy kategorizuje ministerstvo zahraničných vecí. To vtedy viedol pán Káčer. Nestačí, ak by ju vtedy kategorizoval on presne tak, ako to Naď potreboval?

To rozhodne nestačí. Ústava a ústavnoprávna prax diferencuje medzi jednotlivými kategóriami medzinárodných zmlúv. Je pravda, že formálnu klasifikáciu uskutočňuje minister zahraničných vecí, ale po konzultácii s úradníkmi ministerstva, čiže nejde o rozhodnutie jednej osoby, ale o rozhodnutie inštitúcie. Nemôže tam byť svojvôľa, ktorá by umožnila obchádzať ústavnoprávny režim, ktorý je predvídaný v ústave. Jeden človek si nemôže definovať medzinárodné zmluvy tak, ako sa mu páči. Ústava niečo také neumožňuje.

Prekvapilo vás, že v tak vážnej veci, ako je potenciálne porušenie ústavy – čo bol jeden z najvážnejších prešľapov spájaných napríklad aj s mečiarizmom – naše mediálno-politické prostredie túto tému odignorovalo, respektíve sa ju snažilo premlčať?

Prekvapilo ma to, ale ak beriem do úvahy povahu čias, ktoré žijeme, tak to možno ani tak prekvapivé nie je. Množstvo dôležitých, ba kľúčových otázok, pred ktorými stojí Slovensko a západný svet, sa buď zamlčiava, alebo sa o nich nahlas nehovorí. V mediálnom svete sa dnes nekladie dôraz na hlboké témy našich čias, napríklad kam ako civilizácia smerujeme, aké hodnoty budujeme, či sú ľudia v našej spoločnosti šťastní, či vytvárame ako spoločnosť vhodné prostredie pre najslabšie skupiny obyvateľov a mnohé ďalšie. Tieto témy sú ignorované alebo sa o nich informuje len povrchne.

V novinárskom prostredí sa „mimo záznam“ priznávalo, že podstatné je predsa to, aby sme v rámci pomoci Ukrajine migy za každú cenu poslali, a je úplne jedno, ako sa to právne zrealizuje. V mediálnych kuloároch akoby vopred padlo rozhodnutie, že ústavou sa nemáme nechať vyrušovať. O čom to svedčí?

Takéto účelové riešenia sú typické skôr pre diktatúry, a nie pre demokratické a právne štáty. Prapôvodnou myšlienkou modernej ústavy je, že ústava obmedzuje výkon verejnej moci. Ak politickí predstavitelia chcú túto základnú myšlienku – ktorá definuje rozdiel medzi liberálnou demokraciou a diktatúrou – negovať podľa hesla účel svätí prostriedky, tak to veľa vypovedá o ich vzťahu k právnemu štátu, ktorým sa tak radi oháňajú. Zvláštne je, že práve toto prostredie často zdôrazňuje, ako musíme byť pevne zakotvení v západnej civilizácii, pričom základný výdobytok západnej kultúry konštitucionalizmus neberú vážne.

Oni ale argumentujú, že bojujeme proti autoritárskemu Rusku...

Ale nemôžeme pritom používať metódy, ktoré používa autoritársky štát, inak neexistuje rozdiel medzi ním a nami. To sa dialo aj počas blokovania niektorých webových stránok. Právna úprava, ktorá sa na Slovensku používala po vypuknutí vojny na Ukrajine, bola takmer identická, akú predtým používalo Rusko. Dokonca by som povedal, že ruská právna úprava bola o niečo kvalitnejšia ako tá naša. Nemôžeme sa uchyľovať k podobným metódam, aj keby sme boli vo vojne proti totalitnému štátu, čo však nie sme.

V súčasnej hystérii niektorí hovoria, že nám hrozí obsadenie Ruskom, ak proti nemu nebudeme intenzívne bojovať, napríklad aj vypínaním webov a podobne. Neobávate sa ako ústavný právnik toho, že sa takýmto spôsobom staneme Ruskom ešte skôr, než nás dobyje?

V súčasnom svete asi nič nemožno vylúčiť, ale nemyslím si, že by Rusko malo ambíciu obsadiť Slovensko. Ale späť k otázke. Mnohé tendencie, ktoré v súčasnosti pozorujeme a ktoré k nám prichádzajú z rôznych politických a ideologických prúdov, sa snažia obmedzovať diskusiu, slobodu slova, náboženského vierovyznania, vedeckého bádania a celkovo slobody či niektorých práv, ktoré sme doteraz považovali za samozrejmé. Obchádza sa ústava, aby sa naplnil určitý politický cieľ bez ohľadu na to, čo ústava hovorí a ako predvída niektoré situácie. Za posledných niekoľko rokov sme zažili veľkú degradáciu demokracie a právneho štátu, čo nás k Rusku približuje.

Exminister Naď hovoril, že dotačná „analýza“, ktorá legalizovala darovanie polmiliardového štátneho majetku a vraj zdôvodňovala ústavnosť tohto kroku, musí zostať utajená. Vraj preto, aby ochránil autora analýzy pred šikanou zo strany odporcov tohto kroku. Čo ste si pomysleli, keď ste počuli takýto argument ako zdôvodnenie, prečo musí byť analýza utajená?

Na jednej strane chápem, že ak sa niekto vysloví k takejto citlivej otázke či jedným alebo druhým spôsobom, môže byť terčom útokov, ak by sa prezradila jeho identita. Išlo ale o natoľko vážnu otázku, že to nie je vhodné utajovať. Meno autora ale nebolo až také podstatné. Podstatný bol obsah, aké argumenty analýza používa. Ministerstvo si túto analýzu nechalo vypracovať, pričom stále nie je jasné, akou formou to bolo. Keďže nepoznáme, aký mechanizmus transparentnosti použili, nevieme ani len to, či to bola priama zákazka konkrétnej osobe.

Ministerstvo si však analýzu osvojilo a postupovalo podľa nej, teda nebolo podstatné, kto ju napísal. Rezort obrany navyše nemôže preniesť zodpovednosť za svoje konkrétne kroky na autora analýzy.

Minister však ten argument, že chce chrániť autora, úplne vážne použil...

Ja som zachytil, že analýza bola pripravená v spolupráci ministerstva obrany, zahraničných vecí a zdá sa mi, že tam figuroval aj niekto z kancelárie prezidentky. Nevylučujem, že mohlo ísť o spoluprácu viacerých inštitúcií.

Odpoveď na túto otázku by mala byť zrejmá, keďže však dokument vlastne formálne neexistuje, tak sa nachádzame v ďalšej bizarnej situácii, že vlastne nevieme a musíme špekulovať...

Je to naozaj bizarné.

Ak by ale mal byť problém so zverejnením mena autora, nebolo by možné autora alebo autorov jednoducho vyčierniť a analýzu sprístupniť verejnosti? Napokon, analýza neskôr „zverejnená“ bola, na sociálnej sieti.

Určite áno. Pokojne by to mohli urobiť aj tak, že by meno autora nebolo známe a zároveň právo verejnosti na informácie v tak dôležitej veci – vojenskej a vzdušnej obrany Slovenska – by bolo naplnené.

Čo sme sa ale potom dozvedeli z tej analýzy, keď ju neskôr Naď zverejnil?

Dozvedeli sme sa to, čo sme asi vopred tušili, že rezort nájde dôvody na to, aby mohol darovať stíhačky Ukrajine, ktoré do istej miery poskytovali ochranu krajiny. Našli sa niektoré ústavno-právne dôvody a tiež niektoré argumenty podopreté praxou, podľa ktorej sme v minulosti viackrát odovzdali vojenský materiál inej krajine.

Sú tam pomenované niektoré prípady, napríklad odovzdanie materiálu do Afganistanu či Iraku. Sú to ale pádne argumenty?

Nemyslím si to. Podľa môjho názoru, ak sa odovzdáva funkčný vojenský materiál inej krajine, ktorá je vo vojne, malo by ísť o medzinárodnú zmluvu vojenskej povahy, na ktorú sa vzťahuje ústavný režim článku 7 odsek 4, a teda so zmluvou musí vysloviť súhlas parlament.

Podobnú prax nepovažujem za ústavne konformnú a už vôbec nie vzhľadom na osobitú situáciu na Ukrajine, kde na rozdiel od Iraku a Afganistanu je Ukrajina vo vojne, pričom ani Irak, ani Afganistan v nej neboli, keď sme im odovzdali vojenský materiál.

Ako príklad ústavne konformného postupu možno uviesť medzinárodnú zmluvu uzavretú s Českom o spolupráci pri vzájomnej ochrane vzdušného priestoru z roku 2017. Táto medzinárodná zmluva bola klasifikovaná ako medzinárodná zmluva vojenskej povahy a parlament s ňou vyslovil súhlas.

Zohráva pri kategorizácii vážnosti medzinárodných zmlúv a potrebnosti odobrenia parlamentom rolu aj to, že sa takýmto krokom potenciálne zapájame do aktívnej vojny?

Určite áno. Ak krajina bojuje vo vojne a my jej poskytneme vojenský materiál, ktorý je v nej aktívne použitý, nemala by o tom rozhodovať vláda, ktorá navyše nemá dôveru parlamentu. Aj keby ju mala, musela by použiť režim predvídaný ústavou – schválenie takejto zmluvy samotným parlamentom a ratifikácia prezidentom republiky.

Ministerstvo obrany avizovalo, že podáva trestné oznámenie na predchádzajúce vedenie rezortu, teda Jaroslava Naďa. Trestné oznámenie je podané za podozrenie na sabotáž a zneužitie právomocí verejného činiteľa. Je ten návrh podaný správne, vzhľadom na to, že rozhodnutie urobila vláda, teda kolektívny orgán?

Ťažko mi je to hodnotiť, nie som trestný právnik. V súvislosti s darovaním stíhačiek sa dá uvažovať o trestnom čine zneužitia právomocí verejného činiteľa, ako aj o trestnom čine sabotáže. Vláda ako kolektívny orgán však nenesie trestnú zodpovednosť, ktorá je v princípe individuálna.

Najdôležitejšia otázka, ktorá verejnosť zaujíma, je tá, či naozaj došlo k porušeniu ústavy. Dá sa pri trestnom čine skúmať procesne aj porušenie ústavy?

Môže sa to skúmať aj v kontexte trestného konania. Ak zmluvu charakterizujeme ako medzinárodnú zmluvu vojenskej povahy, na ktorú sa vyžaduje súhlas parlamentu, môže sa to vnímať práve ako nesplnenie povinností verejného činiteľa, respektíve ako prekročenie právomocí. Ústava je pritom právny predpis s najvyššou právnou silou, teda v hierarchii právnych predpisov sa nachádza vyššie ako zákon, o ktorom hovorí aj skutková podstata trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa.

Je možné porušenie ústavy oddeliť od trestnoprávnej zodpovednosti a konzekvencii pre páchateľa?

Jednou z možností, ako vyvodiť zodpovednosť za porušenie ústavy, je aj trestnoprávna rovina. Ak hovoríme vyslovene o porušení ústavy, vo všeobecnosti sa dá uvažovať predovšetkým o vyvodení politickej zodpovednosti – vyslovenie nedôvery konkrétnemu ministrovi. V tomto prípade je to však už bezpredmetné, pretože ministri už nie sú vo funkcii.

Nebolo by lepšie, ak by otázku ústavnosti najprv preskúmal Ústavný súd?

Nenapadá mi však konkrétne konanie, kde by sa to dalo využiť. V čase, keď spor prebiehal, by sme mohli hovoriť o konaní, ktorým sa vykladá ústava, keď existuje spor medzi dvoma štátnymi orgánmi, ako majú postupovať v konkrétnej veci. V súčasnosti už ale taký spor neprebieha. Spor by bol v súčasnosti len iluzórny (stíhačky boli darované), čo nestačí pre iniciovanie tohto konania.

Verejnosť teda už dnes nemá možnosť dozvedieť sa, či to darovanie stíhačiek bolo v súlade s ústavou?

Nespomínam si na žiadne konanie pred Ústavným súdom, pri ktorom by Ústavný súd mohol začať posudzovať tento prípad a uviedol, ako sa malo postupovať správne v zmysle ústavy.

Hypoteticky je možné uvažovať o konaní, v ktorom by sa posudzovala súladnosť dojednanej medzinárodnej zmluvy s ústavou podľa článku 125a ústavy. Keďže takáto zmluva nebola ešte schválená parlamentom, tak vláda alebo prezident sa stále môžu obrátiť na Ústavný súd, aby preskúmal jej súlad s ústavou, a to tak po otázke hmotnoprávnej, ako aj procesnej. V rámci tohto konania by sa hypoteticky mohol zaoberať viacerými vecami.

Ak by k tomu ale nedošlo, ale chceli by sme mať v tejto otázke konečne meritórne jasno a nenechali to len v rovine názorového sporu, nemáme inú možnosť, ako je podanie trestného oznámenia a v rámci tohto procesu nechať súdom preskúmať aj túto otázku?

Dá sa povedať, že áno. Ďalšou možnosťou je, že by si parlament vytvoril komisiu a tá by vypracovala správu, v ktorej by sa riešila aj otázka kvalifikácie medzinárodnej zmluvy, respektíve ústavne konformného postupu vlády či jednotlivých ministerstiev v tomto konkrétnom prípade. Analýzy by si mohla dať vypracovať aj vláda.

Tie by ale nemali povahu súdneho alebo meritórneho rozhodnutia...

Určite nie, ale analýza či správa by slúžili ako dôkaz v prípadnom trestnom konaní a rovnako by mali efekt aj do budúcna, aby o takýchto otázkach nevznikali spory. Ak by celá vec mala trestnoprávnu dohru, tak by tieto dokumenty konajúce súdy mohli zobrať do úvahy ako dôkazy.

Zdá sa však, že samotná Naďova analýza slúžila len ako maskovanie. S tým súhlasíte?

Ťažko povedať, nie je jasné, akým spôsobom vypracovanie analýzy prebiehalo. My vlastne nevieme, či si ministerstvo nechalo vypracovať povedzme osem analýz a iba jednu vybralo, pretože bola súladná s ich názorom. Viem si ale aj predstaviť, že autori analýzy celú vec odborne videli tak, ako ju napísali. Okrem toho zostáva nejasné, či a ako v danej veci konal samotný minister. Keďže nepoznáme proces, ako prebiehala analýza a ani ju nemáme oficiálne k dispozícii, môžeme len špekulovať.

Ak by ale šlo o seriózne kategorizovaný dokument na ministerstve, asi by sme špekulovať nemuseli, prípadne by to bolo ťažšie.

Priznám sa, že nepoznám interné procesy ministerstva, aká tam panuje prax pri vypracovaní právnych analýz.

V týchto čudných krokoch sa javí úmysel, ako sa nezákonne dopracovať k želanému záveru. Môže tento úmysel priťažiť obvinenému v trestnom procese?

Je to špekulácia. Ak by sa však preukázal úmysel a bola by vyvodzovaná trestnoprávna zodpovednosť, mohlo by to mať trestnoprávne dôsledky z hľadiska klasifikácie trestného činu či intenzity potrestania.

Berie sa tam do úvahy aj to, že Naďova a Hegerova propaganda tvrdila, že naše stíhačky a protivzdušné obranné systémy sú pre Slovákov nefunkčné „kopy šrotu“, zatiaľ čo pre Ukrajinu sú životne dôležité?

Nie som odborník na letectvo, ale z medializovaných informácií bolo zrejmé, že niektoré migy boli plne funkčné, len nemali príslušné technické testy. Nešlo teda o kopy šrotu. V každom prípade, naša protivzdušná obrana novými stíhačkami nahradená dodnes nebola, čiže v tejto oblasti sme šli na nulu. 

Môže to Naďovi priťažiť?

Pri hodnotení trestného konania sa prihliada aj na motív a osobnosť páchateľa trestnej činnosti. Môže to zohrať úlohu aj z hľadiska potrestania.