Politik musí v rámci slobody prejavu strpieť aj označenie „idiot“

Jaroslav Naď, bývalý minister obrany, podal na poslanca Blahu žalobu na ochranu osobnosti. Touto žalobou sa môže každá fyzická osoba domáhať na súde ochrany svojho práva na zachovanie občianskej cti, dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zároveň môže prostredníctvom žaloby žiadať zdržanie sa zásahov do týchto práv.

Predseda Demokratov sa žalobou snaží dosiahnuť súdne potvrdenie neoprávneného zásahu do jeho dobrej povesti, verejné ospravedlnenie a odstránenie z verejného priestoru všetkých statusov, videí a iných záznamov, v ktorých ho poslanec Blaha krivo obvinil z vlastizrady. Podľa žaloby by sa mal Blaha zdržať takýchto obvinení aj do budúcnosti a žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur, ktorú chce darovať na pomoc Ukrajine.

Politik nepožíva rovnakú ochranu ako bežný človek

Ak by bol Jaroslav Naď obyčajnou osobu, mal by vysokú šancu na úspech. Je pravda, že Ľuboš Blaha ho opakovane a verejne nazval vlastizradcom, pričom tieto jeho vyjadrenia videlo aj prostredníctvom sociálnych sietí obrovské množstvo ľudí. Jaroslav Naď však nie je obyčajný človek, ale politik, a teda musí zniesť oveľa vyššiu mieru kritiky či iných, nie priateľsky naladených prejavov.

Vzhľadom na skutočnosť, že obaja účastníci sporu sú aktívni politici, proti sebe stoja právo na ochranu osobnosti ako aj právo politika vyjadriť svoj názor a zároveň povinnosť politika znášať aj nepríjemné vyjadrenia na svoju osobu. Vnútroštátna rozhodovacia činnosť súdov, ale najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pomerne jednoznačne uprednostňuje povinnosti politika ako verejne činnej osoby znášať vyššiu mieru verbálnych útokov, no ani tá nie je bezbrehá.

V prípadoch týkajúcich sa konfliktu medzi právom na dobrú povesť a právom na slobodu prejavu sa od vnútroštátnych súdov, ktoré prejednávajú žaloby na ochranu osobnosti, očakáva, že vykonajú vyváženie týchto dvoch práv, a to v súlade s kritériami stanovenými v judikatúre ESĽP týkajúcej sa tohto typu prípadov. Medzi tieto patria skutočnosti, či sa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, známosť dotknutej osoby, jeho alebo jej predchádzajúce správanie, obsah, forma a dôsledky príslušného výroku a prísnosť prípadne uloženej sankcie.

Vnútroštátne súdy sa už opakovane vyjadrovali k ohováraniu na adresu verejne činných osôb či politikov. V tomto smere Najvyšší súd SR v uznesení pod sp.zn. 4Cdo 149/2009 uviedol, že práva na ochranu osobnosti sa, samozrejme, môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov.

Je to dané skutočnosťou, že osoba vstupujúca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí. Uvedené platí zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti.

S tým však treba mať na pamäti zásadu, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením daného práva nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či popretiu práva iného. A medzi takéto prípady rozhodne patrí aj to, ak niekto šíri klamstvá alebo tvrdenia, ktoré nevie podložiť, o osobe, ktorá takýmto konaním preukázateľne utrpí morálnu či inú ujmu.

Rovnako k problematike pristupuje aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR. Podľa jeho názoru predstavuje sloboda prejavu jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca, pričom sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu k otázkam verejného záujmu,

Hranice nastavuje Európsky súd

Vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody prejavu pritom ústavný súd odráža trendy ESĽP, ktorý presadzuje výraznú ochranu politického prejavu na úkor ochrany osobnosti politika. V súčasnosti je tento smer nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný rozhodnutiami vo veciach Karácsony verzus Maďarsko a Szél verzus Maďarsko, v ktorých bolo zdôraznené, že „verbálny a aj neverbálny prejav demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta požíva veľmi vysokú úroveň ochrany“.

Tento princíp vychádza z dávnejšieho rozhodnutia Európskeho súdu vo veci Lingens proti Rakúsku, kde vyslovil záver, že v diskusii o veciach verejného záujmu možno používať aj silnejšie výrazy a prípustné je aj preháňanie či provokácia. Tie však nesmú prekročiť hranice hanobiacej kritiky, kde namiesto vecného vysporiadania sa s určitým problémom stojí v popredí urážanie iného. Pri posudzovaní proporcionality zásahu do slobody prejavu v mene iných práv, s ktorými sa ocitne v konflikte, zohráva rozhodujúcu úlohu klasifikácia daného prejavu do niektorej z kategórií, ktorá je však dodnes i na medzinárodnej úrovni značne nejednotná.

ESĽP sa tejto problematike venoval aj v rozsudku Handyside proti Spojenému kráľovstvu z roku 1976, kde uvádza, že sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na také informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neškodné či bezvýznamné, ale tiež na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu obyvateľstva. Také sú podľa súdu požiadavky plurality, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. To okrem iného znamená, že každá formálna požiadavka, podmienka, obmedzenie alebo sankcia uložená v tejto oblasti musí byť primeraná legitímnemu sledovanému cieľu.

Problém nie je ani označenie "idiot"

Ukážkovým príkladom takto kontroverzného rozhodnutia Európskeho súdu pri slobode prejavu a kritiky politika je prípad Oberschlick verzus Rakúsko. V ňom bol novinár Karl Oberschlick odsúdený za urážku Jörga Haidera, rakúskeho politika, ktorého nazval „idiotom“ v článku, ktorý kritizoval Haiderove xenofóbne prejavy. ESĽP rozhodol, že trestné stíhanie Oberschlicka bolo porušením jeho práva na slobodu prejavu. Súd zdôraznil, že Haider bol politickou postavou, a preto musel akceptovať prísnejšiu kontrolu a ostrú kritiku.

Označenie „idiot“ už možno zaradiť do kategórie silnejších, ak sa nimi častuje verejne činná osoba pred širokou verejnosťou. Je možno polemizovať, či takýto výraz už neprekročil hranice hanobiacej kritiky, ale podľa rozhodnutia Európskeho súdu musí politik zniesť aj takéto označenie. V obdobných prípadoch poskytol súd ochranu aj výrazom „klamár“ či „nebezpečný nacista“, ktoré boli použité na adresu politikov.

Nie všetky výroky sú chránené

Naproti tomu Európsky súd pre ľudské práva vo veci Mesić proti Chorvátsku konštatoval, že urážlivé vyjadrenie sa môže vymykať ochrane slobody prejavu za veľmi zriedkavých a výnimočných okolností, ak ide o bezdôvodné znevažovanie a jeho jediným zámerom je urážka. V tomto prípade politik nazval inú verejne činnú osobu hlavou zločineckej skupiny a obvinil ju z pokusu o vraždu a vydierania. Tu už ESĽP poznamenal, že takouto osobnou urážkou politik neprispel k diskusii o veci verejného záujmu a prekročil hranice prijateľnej kritiky.

Vo veci Rujak proti Chorvátsku, v ktorej sa sťažovateľov výrok týkal najmä vulgárnych a urážlivých výrazov, Európsky súd po vytvorení úsudku na základe kontextu týchto výrokov rozhodol, že sa nesnažil šíriť informácie alebo myšlienky, ale že jeho jediným zámerom bolo uraziť, čo nespadá pod ochranu slobody prejavu.

Za zmienku však stojí aj rozhodnutie vo veci Mondragon proti Španielsku z roku 2011, kde hovorca baskickej parlamentnej skupiny na tlačovej konferencii verejne označil španielskeho kráľa ako osobu zodpovednú za mučenie a presadzujúcu svoj monarchický režim nad baskickým ľudom prostredníctvom mučenia a násilia. Tento sťažovateľ bol vnútroštátnym súdom odsúdený na trest odňatia slobody za urážku kráľa.

Európsky súd rozhodol, že došlo k porušeniu slobody prejavu, pretože odsúdenie a sankcia sťažovateľa boli neprimerané k legitímnemu sledovanému cieľu, a to k ochrane dobrého mena kráľa Španielska. Súd poznamenal, že hoci je pravda, že jazyk použitý sťažovateľom mohol byť považovaný za provokatívny, bolo nevyhnutné mať na pamäti, že aj keď niektoré slová použité v jeho vyhlásení boli nepriateľské, nedošlo k podnecovaniu k násiliu a nepredstavovali nenávistné prejavy ako kritérium pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré všeobecne ESĽP uplatňuje ako hraničné pri slobode prejavu.

Judikatúra Európskeho súdu teda výrazne chráni slobodu prejavu a, naopak, pomerne rázne povoľuje zásahy do práv politicky alebo verejne činných osôb. Spomínané prípady pritom môžu vo viacerých vzbudiť otázniky, či dané označenia politikov už skutočne nie sú za prípustnou hranicou verejnej diskusie.

Sudca je naklonený na Blahovu stranu

V duchu ochrany slobody prejavu vyjadril svoj predbežný právny názor sudca Vladislav Pečík, ktorý rozhoduje v žalobe Naďa voči Blahovi. To pritom nie je v podobných prípadoch ničím neobvyklým, keďže ide na oboch stranách o politicky aktívne osoby a preto prevažuje potreba vyššej znášanlivosti kritiky.

Treba pritom pripomenúť, že hoci sa Jaroslav Naď domáha ochrany svojej osobnosti, v minulosti nemal problém označovať iných za opice či dezolátov a vydávať to za svoj názor ako trestnoprávne a ústavnoprávne prijateľné tvrdenie.

Rovnako Ľuboš Blaha, ktorý je známy svojimi extrémnymi výrokmi, bol v minulosti súdom zaviazaný zdržať sa prejavov označujúcich prezidentku Čaputovú za „americkú agentku“, ktoré už podľa súdu neboli v rovine hodnotiaceho úsudku, ale neprijateľným zásahom do práv hlavy štátu.

Aj Ľuboš Blaha využil žalobu na ochranu osobnosti po výroku Igora Matoviča o tom, že „mal mydliť barana“. Súd v tomto spore uznal, že Matovič porušil Blahovo právo na ochranu osobnosti klamlivým výrokom, ktorý navyše nijakým spôsobom neprispel k diskusii o veciach verejného záujmu.

Je teda zaujímavé, že politici nemajú problém hanlivo označovať iných, ak sa im to politicky hodí, ale v prípade útokov na svoju osobu už chcú požívať právnu ochranu. Majú na to plné právo ako každý iný občan, ale nemôžu počítať s rovnakou úrovňou ochrany.

Aj v prípade politikov existuje ochrana ich osobnosti, no podľa judikatúry súdov musí ísť o rozhodne nepravdivé tvrdenia, ktoré majú za cieľ iba uraziť. Súdy považujú právo na kritiku politikov za kľúčové pre demokratickú spoločnosť, a to ako z pohľadu voliča, tak aj z pohľadu politického súperenia. Urážlivé alebo provokatívne vyjadrenia môžu byť chránené, ale iba ak prispievajú k verejnej diskusii závažných otázok verejného záujmu a nie je jasne nepravdivý.

V súdnom spore Naďa a Blahu bude teda kľúčové posúdenie aspektu, či výroky poslanca Smeru prispeli k závažným otázkam verejného charakteru alebo mali iba uraziť bez jasného dôkazného podkladu. Dôkazy o vlastizrade Naďa nemá Blaha ani nikto iný, o čom svedčia nedávne trestné oznámenia na adresu predsedu Demokratov a bývalej vlády. Zostane teda na zvážení súdu, ako vyhodnotí dané označenie, no judikatúra Európskeho súdu sa prikláňa pri extrémnych výrokoch na adresu politikov smerom k ochrane Blahovho prejavu.