Na cvičení v Nachičevane a iránskom okrese Poldašt sa zúčastnili špeciálne jednotky a jednotky rýchleho nasadenia oboch krajín. Cieľom cvičenia zmiešaného práporu bolo zlepšiť interoperabilitu špeciálnych jednotiek Baku a Teheránu vo vzťahu k hroznám vyplývajúcim z terorizmu.
Cvičenie sa zrealizovalo na základe dohody o vojensko-obrannej spolupráci, ktorú obe krajiny podpísali ešte v septembri 2023. Dohoda bola aj napriek svojej vágnej formulácii v kontexte dlhodobo napätých vzťahov Iránu a Azerbajdžanu významná. Jej praktická aplikácia formou spoločného vojenského cvičenia ešte viac potvrdzuje súčasný trend zlepšovania diplomatických vzťahov Iránu s regiónom južného Kaukazu. Ten v minulosti rôzne reinkarnácie iránskeho štátu formovali či priamo ovládali viac než dvetisíc rokov.
Baku a Teherán na horskej dráhe
Vzájomné vzťahy Teheránu a Baku boli od vzniku moderného Azerbajdžanu na začiatku 90. rokov charakteristické jednak prudkými výkyvmi, ale aj pevne stanovenými mantinelmi garantujúcimi, že spory neprerastú do otvorenej konfrontácie.
Ľavou nohou vo vzťahu k Iránu vykročil ako prezident Azerbajdžanu už panturkický nacionalista Abulfaz Elchibey. Ten verejne požadoval, aby Irán udelil svojej azerbajdžanskej menšine na severozápade krajiny politickú autonómiu, hoci rovnakú autonómiu Arménov v Náhornom Karabachu odmietal. Teherán táto požiadavka rozzúrila a zasiala v ňom semiačko strachu zo separatizmu miliónov Azerbajdžancov.
Na druhej strane Irán dlhé roky zásoboval zemným plynom exklávu Nachičevan, ktorú od zvyšku Azerbajdžanu odrezalo nepriateľsky naladené Arménsko. Medzitým sa však objavovali mnohé ďalšie sporné otázky, ako napríklad úzka spolupráca Teheránu s Jerevanom, ale aj útlak praktikujúcich šiítov v Azerbajdžane zo strany sekulárneho režimu dynastie Aliyevovcov. Baku paralelne s týmto vývojom dlhé roky systematicky budovalo partnerstvo s Izraelom – arcinepriateľom iránskeho režimu.
Prerastenie sporov do otvorenejšej konfrontácie však tradične znemožňovali okrem iného dva silné mantinely. Na strane Iránu to bol strach z radikalizácie inak tradične lojálnej azerbajdžanskej menšiny (v Iráne žije niekoľkonásobne viac Azerbajdžancov než v Azerbajdžane). Baku si zasa vždy uvedomovalo, že v prípade konfrontácie by ťahal za kratší koniec, ako aj to, že Irán by mohol prevažne šiítsky Azerbajdžan aj napriek jeho sekulárnemu charakteru destabilizovať za pomoci náboženstva.
K novej eskalácii napätia medzi susednými štátmi došlo po azerbajdžanskom víťazstve v druhej vojne o Náhorný Karabach v roku 2020. Baku v rovnakom čase spustilo surovú represívnu kampaň voči praktikujúcim šiítom a duchovenstvu, ktoré obviňovalo zo špionáže a podvratnej činnosti v prospech Iránu.
Vyvrcholením sporov sa stal incident z januára 2023, pri ktorom ozbrojenec v Teheráne zaútočil na veľvyslanectvo Azerbajdžanu, pričom jedného človeka zabil a dvoch ďalších poranil. Aliyevova vláda vtedy z útoku nepriamo obvinila iránsky režim. Teherán v tejto situácii rýchlo zaradil spiatočku, spustil vyšetrovanie incidentu a začal proces deeskalácie vzájomných vzťahov.
Nedávne spoločné vojenské cvičenie možno v kontexte predchádzajúceho vývoja vzťahov oboch krajín ľahko interpretovať ako jeden z mnohých krátkych okamihov na vrchole pomyselnej horskej dráhy, po ktorom bude nutne nasledovať prudký zostup. Hoci sa takýto vývoj nedá úplne vylúčiť, na Kaukaze aj Blízkom východe dochádza k zmenám, ktoré môžu z niekdajších spojencov urobiť nepriateľov a z protivníkov partnerov.
Nová geopolitická realita, nové spojenectvá
Možnosti Iránu vo vzťahu k južnému Kaukazu potenciálne zvyšujú štyri nové trendy, ktoré sa objavili v priebehu posledných niekoľkých rokov – dva staršie a dva nové.
Prvým z nich je ukončenie existencie de facto Náhorného Karabachu a snahy súčasného premiéra Arménska Nikola Pašinjana normalizovať vzťahy s Baku. Ak by sa tento proces podarilo aspoň do nejakej miery zavŕšiť, tradične dobré vzťahy a rozvíjajúca sa spolupráca medzi Teheránom a Jerevanom by už neboli prekážkou paralelného rozvoja spolupráce s Baku.
Druhým faktorom je prudká intenzifikácia vzniku a budovania nových obchodných, dopravných a energetických koridorov medzi Azerbajdžanom a Iránom. Tento proces stimuluje ukončenie vojny o Náhorný Karabach a najmä snaha Ruska o rozvoj alternatívnych koridorov v kontexte jeho invázie na Ukrajinu a následného kolapsu vo vzťahoch so Západom.
Viaceré z týchto projektov spoločne zahŕňajú aj Irán a Azerbajdžan. Ako príklad možno uviesť projekt takzvaného Medzinárodného severno-južného transportného koridoru. Ide o sieť lodných, cestných a železničných trás, ktoré by umožnili prepravu tovarov medzi Indiou, Iránom, Azerbajdžanom, Ruskom a potenciálne aj Európou. Len prednedávnom, 16. júna, sa konalo tripartitné stretnutie zástupcov Ruska, Iránu a Azerbajdžanu, na ktorom tieto tri štáty vytvorili spoločnú pracovnú skupinu pre potreby rozvoja Severno-južného koridoru a dohodli sa na mechanizme inšpekcií spoločných hraničných priechodov a colných terminálov.
Medzinárodný severno-južný transportný koridor (NSTC). Prameň: Wikipedia
V apríli tohto roku tiež Moskva, Baku a Teherán oznámili, že už čoskoro začne medzi troma krajinami fungovať jednotná elektrická sieť, ktorá umožní Iránu v prípade potreby elektrinu importovať a v časoch prebytku zasa exportovať. Do tohto projektu je rovnako zapojené aj Turecko.
Na bilaterálnej úrovni sa Irán s Azerbajdžanom na začiatku roka 2023 dohodli na vytvorení takzvaného Araského koridoru spájajúcemu cez Irán Azerbajdžan s Nachičevanom, ako alternatíve k Zangezurskému koridoru, ktorý by prechádzal cez arménsku provinciu Sjunik. Výstavba koridoru sa začala v októbri roku 2023.
Tretím najaktuálnejším faktorom je vojenská operácia Izraela v pásme Gazy, ktorá robí zo židovského štátu v očiach väčšiny moslimských štátov po období určitého otepľovania vzťahov opäť vyvrheľa. Azerbajdžan spája s Izraelom niekoľko desaťročí trvajúca intenzívna spolupráca, pričom to boli popri tureckých dronoch práve izraelské zbrane a zbraňové systémy, ktoré silám Baku v roku 2020 umožnili zlomiť odpor Arménov v Náhornom Karabachu.
Omnoho dôležitejším partnerom je však pre Azerbajdžan etnicky spriaznené a geograficky omnoho bližšie Turecko. Špecifický vzťah oboch krajín vystihuje slogan „Dva štáty, jeden národ“. V minulosti Turecko aj napriek komplikovaným vzťahom s Izraelom rozvoju spolupráce medzi Tel-Avivom a Baku nijako nebránilo. Vývoj z posledných niekoľkých mesiacov však naznačuje, že Baku si v kontexte pokračujúceho konfliktu v Pásme Gazy bude musieť medzi spojencami vybrať, pričom o výsledok takéhoto výberu je už vopred jasný.
Nálady verejnosti v Turecku sú rozhodne propalestínske pričom Palestíncov na rozdiel od Azerbajdžanu jednoznačne a otvorene podporujú aj všetky relevantné miestne politické strany. Vzhľadom na rozpor v názoroch nie je prekvapujúce, že obvinenia z predaja azerbajdžanskej ropy do Izraela, ktorej objemy údajne prechádzajú cez územie Turecka, nedávno vyvolali protesty pred kanceláriami azerbajdžanskej štátnej ropnej spoločnosti (SOCAR) v Istanbule.
Tureckí demonštranti počas nich obvinili azerbajdžanských lídrov z podkopávania špeciálnych vzťahov medzi Baku a Ankarou, pričom niesli transparenty so sloganmi ako „Dva štáty, jedna zrada“. Dňa 20. júna následne tureckí vandali mávajúci palestínskou vlajkou hádzali kamene na okná kancelárie spoločnosti SOCAR v Istanbule.
Ako pre portál Eurasianet.org zdôraznil odborník z Univerzity Karlovej v Prahe, Bahruz Samadov, vláda tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana zvyčajne podobné prejavy netoleruje. Faktory vnútornej politiky však tlačia tureckého lídra, aby zaujal čo naviac protiizraelské postoje.
Nedávny neúspech vládnej strany AKP v marcových miestnych voľbách bol podľa Samadova do veľkej miery spôsobený práve tým, že konzervatívnejšie a viac religiózne segmenty tureckej spoločnosti vnímali Erdogana vo veci podpory Palestínčanov ako málo aktívneho. V danej situácii sa dá očakávať, že turecký prezident bude musieť začať na svojho menšieho spojenca Azerbajdžan tlačiť, aby svoje doterajšie spojenectvo s Izraelom prehodnotil.
S možnosťou takéhoto vývoja súhlasí aj azerbajdžanský odborník Shujaat Ahmadzada, podľa ktorého by ďalšie vyostrovanie sporov Turecka s Izraelom mohlo postupne priviesť k trvalejšiemu upevňovaniu vzťahov medzi Azerbajdžanom a Iránom.
Poslednou zásadnou zmenou je rozchod súčasnej gruzínskej vlády so Západom a jej postupná reorientácia na iných partnerov. Vývoj posledných týždňov pritom indikuje, že jedným z nich by pre Tbilisi mohol byť aj Teherán. Naznačuje to nečakaná účasť gruzínskeho premiéra Irakliho Kobachidzeho na pohrebe zosnulého iránskeho prezidenta Ebrahíma Raísího na konci mája.
Gruzínska vláda návštevu vopred neohlásila, pričom bežní Gruzínci sa o nej dozvedeli až z médií. Hoci sa na pohrebe zúčastnili aj hlavy Arménska a Azerbajdžanu, prítomnosť gruzínskych špičiek bola nielen nečakaná, ale oproti minulej praxi aj neobvyklá. Gruzínsko totiž s Iránom nemá na rozdiel od Arménska a Azerbajdžanu spoločné hranice a vzájomný obchod oboch štátov je minimálny.
Predstavitelia Gruzínska sa v minulosti vzhľadom na silnú prozápadnú orientáciu snažili kontakty s Teheránom minimalizovať na zdvorilostnú úroveň. Návštevu Kobachidzeho pritom nemožno považovať len za výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Ochotu Tbilisi začať rozvíjať vzťahy s Teheránom signalizovali diplomati oboch krajín už v januári tohto roka počas stretnutia na Svetovom ekonomickom fóre v švajčiarskom Davose.
Nejasný výsledok, no zrejmý vektor
Všetky spomenuté nové trendy a reality v regióne sa nemusia nutne premeniť na trvalé „tektonické posuny“. Erdogan vo vzťahu k Izraelu ešte neprekročil Rubikon a dá sa predpokladať, že v dohľadnej budúcnosti sa môže pokúsiť vzťahy so židovským štátom s ohľadom na ekonomické záujmy opäť normalizovať.
Taktiež nie je isté, či gruzínska vládna strana Gruzínska túžba ostane pri moci aj po parlamentných voľbách, ktoré by sa v krajine mali konať už 26. októbra tohto roku. Rovnako normalizácia vzťahov medzi Baku a Jerevanom nie je ešte zďaleka zavŕšeným procesom.
Ak by však len časť z týchto trendov vydržala, Teheránu by to umožnilo výrazne upevniť a rozvinúť vzťahy s regiónom južného Kaukazu ako celkom. Hoci sa nedá predpokladať, že by Irán v prípade takéhoto vývoja dokázal v dohľadnej budúcnosti projektovať svoj vplyv v regióne v takej miere, ako to robia Rusko a Turecko, iránskemu režimu by to mohlo pomôcť ešte viac nalomiť jeho medzinárodnú izoláciu vo vzťahu k Spojeným štátom.