Patológia našej mysle. Nebezpečný konzervativizmus, neatraktívny liberalizmus

Posúva sa Európa doprava? Stáva sa dokonca konzervatívnou? S takýmito otázkami sa môžeme stretávať čoraz častejšie. Doteraz sa to týkalo najmä Poľska či Maďarska, ale po voľbách do Európskeho parlamentu ovládli tieto otázky verejné diskusie aj inde. Má to jednu chybu: je nám podsúvané, že byť pravicový alebo konzervatívny je spoločensky nebezpečné, prípadne je to charakterové zlyhanie.

Problém, ktorému čelíme viac ako vzostupu nebezpečných ideológií, je určitá patológia našej mysle: identifikujeme konkrétne svetonázory, či už ide o liberalizmus, konzervativizmus alebo socializmus, v ich extrémoch. Ak by sme mali súdiť len podľa médií, pravdepodobne by sme si uvedomili, že sa môžeme rozprávať len s tými „našimi“. Všetko ostatné sú extrémisti.

Snaha navzájom sa pozatvárať do ideologických klietok je väčšou hrozbou ako to, že svoju nespokojnosť s európskymi elitami práve vyjadrilo o niečo viac ľudí ako predtým.

Obsah spomínaných pojmov sa formuje v závislosti od prostredia, často v rozpore s politologickými definíciami. To je v poriadku. Pojmy nie sú muzeálne artefakty a žijú si vlastným životom. Moderný liberál v USA sa spája skôr s ľavicou, najmä v otázkach sociálnej spravodlivosti, zatiaľ čo v Európe to bola donedávna pravica, ktorá zdôrazňovala slobodu rozhodovania o sebe, svojom tele a majetku. 

Čoraz častejšie sa však aj u nás liberalizmus spája s ľavicou a konzervativizmus s pravicou. Ak však pravicu súčasne stotožníme so štíhlym štátom a s dôrazom na osobnú slobodu, dostaneme sa do pojmového chaosu. Konzervatívec totiž zdôrazňuje skôr sociálny než individuálny rozmer slobody. Možno dokonca tvrdiť, že pojmovo čistejšia je tá ľavica, ktorá sa drží svojich konzervatívnych koreňov, teda predpokladu, že človek nikdy nevlastní sám seba a sám v sebe nie je slobodný.

Paradoxom je, že hoci sa konzervativizmus často vyhlasuje za hrozbu, nakoniec sa radšej rozpŕchli tí, ktorí sa tradične hlásili k liberalizmu. Ľavicovo orientovaní ľudia často odmietajú liberalizmus preto, že nesúhlasia s predstavou človeka, ktorý je slobodný sám v sebe a pre ktorého je spoločenstvo druhoradé. Obviňujú ho z dogmatického individualizmu.

Napriek tomu mnohí komentátori aj pod vplyvom americkej politiky označujú ľavicu za liberálnu. Ak sa však liberalizmus čoraz viac používa ako skratka pre progresivizmus, nechce byť liberálna už ani pravica. A tento pojem je možno zničený. O tom hovorí aj argentínsky prezident Javier Milei, ktorý chce liberalizmu vrátiť jeho – doslova – skutočnú silu, a tým aj nový život. Nový zmysel liberalizmu nachádzajú podľa neho najmä mladí ľudia, ktorí počas pandémie zažili význam osobnej slobody.