Patológia našej mysle. Nebezpečný konzervativizmus, neatraktívny liberalizmus

Problém, ktorému čelíme viac ako vzostupu nebezpečných ideológií, je určitá patológia našej mysle: identifikujeme konkrétne svetonázory, či už ide o liberalizmus, konzervativizmus alebo socializmus, v ich extrémoch. Ak by sme mali súdiť len podľa médií, pravdepodobne by sme si uvedomili, že sa môžeme rozprávať len s tými "našimi". Všetko ostatné sú extrémisti.

Snaha navzájom sa pozatvárať do ideologických klietok je väčšou hrozbou ako to, že svoju nespokojnosť s európskymi elitami práve vyjadrilo o niečo viac ľudí ako predtým.

Obsah spomínaných pojmov sa formuje v závislosti od prostredia, často v rozpore s politologickými definíciami. To je v poriadku. Pojmy nie sú muzeálne artefakty a žijú si vlastným životom. Moderný liberál v USA sa spája skôr s ľavicou, najmä v otázkach sociálnej spravodlivosti, zatiaľ čo v Európe to bola donedávna pravica, ktorá zdôrazňovala slobodu rozhodovania o sebe, svojom tele a majetku. 

Čoraz častejšie sa však aj u nás liberalizmus spája s ľavicou a konzervativizmus s pravicou. Ak však pravicu súčasne stotožníme so štíhlym štátom a s dôrazom na osobnú slobodu, dostaneme sa do pojmového chaosu. Konzervatívec totiž zdôrazňuje skôr sociálny než individuálny rozmer slobody. Možno dokonca tvrdiť, že pojmovo čistejšia je tá ľavica, ktorá sa drží svojich konzervatívnych koreňov, teda predpokladu, že človek nikdy nevlastní sám seba a sám v sebe nie je slobodný.

Paradoxom je, že hoci sa konzervativizmus často vyhlasuje za hrozbu, nakoniec sa radšej rozpŕchli tí, ktorí sa tradične hlásili k liberalizmu. Ľavicovo orientovaní ľudia často odmietajú liberalizmus preto, že nesúhlasia s predstavou človeka, ktorý je slobodný sám v sebe a pre ktorého je spoločenstvo druhoradé. Obviňujú ho z dogmatického individualizmu.

Napriek tomu mnohí komentátori aj pod vplyvom americkej politiky označujú ľavicu za liberálnu. Ak sa však liberalizmus čoraz viac používa ako skratka pre progresivizmus, nechce byť liberálna už ani pravica. A tento pojem je možno zničený. O tom hovorí aj argentínsky prezident Javier Milei, ktorý chce liberalizmu vrátiť jeho – doslova – skutočnú silu, a tým aj nový život. Nový zmysel liberalizmu nachádzajú podľa neho najmä mladí ľudia, ktorí počas pandémie zažili význam osobnej slobody.

Bez ohľadu na myšlienky Javiera Mileiho, ktorý počas svojho európskeho turné navštívil Prahu, je asi naozaj vhodné postaviť sa za liberalizmus a vrátiť sa k jeho klasickej verzii. Dôležitým spôsobom sa spája s individualizmom, ktorý nie je sebecký, ale vychádza z presvedčenia o dôstojnosti každého jednotlivca. Tú má človek bez ohľadu na pohlavie alebo rasu, dokonca bez ohľadu na to, či sa dopustil nejakého previnenia. Ani zločinec nestráca svoju dôstojnosť.

Aj pre konzervatívcov je ústredným prvkom sloboda, ktorá však nepatrí človeku ako jednotlivcovi. Nerodíme sa ako individuality. To je liberálna fikcia. Nielen naše telo a vzhľad poukazujú na našu rodinu. Človek v zmysle svojho domova aj premýšľa, aj keď sa proti nemu búri. Z toho plynie ten skepticizmus voči svetovému občianstvu.

Jedno anglické príslovie hovorí, že pohostinnosť sa začína doma. Konzervatívec by sa s tým stotožnil: na veľkorysého človeka s rozhľadom dozrievame len vďaka väzbám na domov, nie napriek nim. Liberálna predstava, že človek môže žiť kdekoľvek, je nebezpečná. Človek bez koreňov nie je v konečnom dôsledku nikým. Ako hovorí filozof Jean Améry, človek potrebuje mať silný domov, aby ho nepotreboval.

Moje telo – a čia voľba?

Pozoruhodné je, ako sa mení otázka, na ktorej sa láme svetonázorová identita. Donedávna to v našom kontexte bola ekonomika. Tí, ktorí chceli viac štátu, boli ľavičiari. Tí, ktorí zdôrazňovali osobnú zodpovednosť, boli pravicoví liberáli. Tí, ktorí boli konzervatívni, boli skeptickí voči nadnárodným zoskupeniam. Až potiaľto bolo možné presadzovať liberalizmus v ekonomike, ale konzervatívne zdôrazňovať národné, domáce hospodárstvo.

Americký kognitívny vedec George Lakoff, známy aj u nás svojou knihou Metafory, ktorými žijeme (1980, po česky 2002), poznamenáva, že dnes sú svetonázory ukotvené viac vo vzťahu k rodine. Konzervatívec zdôrazňuje, že interrupcia nie je len záležitosťou ženy, pretože jej sloboda závisí od iných, v tomto prípade od slobody nenarodeného dieťaťa a jeho otca. Liberál sa, naopak, opiera o heslo „moje telo, moja voľba“. 

Bez ohľadu na všeobecne liberálny prístup k interrupciám sa aj u nás začínajú vyjadrovať svetonázory cez rodinné otázky. Konzervatívci sú tí, ktorí hovoria o prirodzenosti a napríklad zo skutočnosti, že iba muž a žena môžu splodiť dieťa vyvodzujú, že rodine sú vlastné dve pohlavia. Na druhej strane je liberálne tvrdenie, že rodinu tvoria predovšetkým milujúce sa osoby bez ohľadu na pohlavie.

Tu však nastáva ďalší zmätok. Predstavitelia takzvanej progresívnej ľavice, ktorí sú zvyčajne ostrými kritikmi pravicového liberalizmu, sa v otázkach rodiny a intimity opierajú o extrémny individualizmus, ktorý však v ekonomických otázkach odmietajú. Individualistický prístup zastávajú napríklad v otázkach zmeny pohlavia: nech si každý robí so svojím telom, čo chce.

Tí, ktorí trvajú na tom, že rodina má nad nami často nevedomú moc, ktorú treba uznať, budú obozretnejší vo vzťahu k minulosti. S tým súvisí ďalší významný pojem ideologických sporov: "staré dobré časy". 

Konzervatívcom sa vyčíta, že smútia za minulosťou ako deti, ktoré nemajú v úmysle odísť z domu. No len máloktorý konzervatívec zastáva bláznivý názor, že všetko treba zachovať. Skôr tvrdia, že bremeno zdôvodňovania má ten, kto chce zmenu. Táto opatrnosť nepramení zo slepej lásky k prítomnosti, ale z presvedčenia, že nikdy celkom nerozumieme tomu, z čoho žijeme, a že zmenami môžeme napáchať škody, ktoré si vopred nevieme predstaviť. Liberáli majú rádovo väčšiu dôveru vo vlastný rozum a schopnosť sformulovať si racionálny plán, ktorý stačí realizovať.

V reakcii na to konzervatívec zvyčajne vysloví niečo v zmysle "dobrých úmyslov, ktoré dláždia cestu do pekla". Lebo aj keď koná len sám jednotlivec, často ho zaskočia nezamýšľané dôsledky jeho konania. A čo potom, ak chce niekto zmeniť celú spoločnosť? Nielenže nás bežne zasiahnu dôsledky našich činov, ale často si až spätne uvedomíme, že sme zničili niečo, čo sa ukázalo ako životodarné.

Inými slovami, konzervatívec vidí v človeku skôr obeť svojich činov než hrdinu, ktorý mení svet na svoj obraz. Tieto pohľady majú filozofický kontext. Kant sa považuje za typického liberála s dôrazom na racionalitu, zatiaľ čo Hegel zastáva konzervatívnejšie stanovisko. Hegel namieta, že nie sme slobodní vtedy, ak sme schopní, ako tvrdí Kant, formulovať teoretické cvičenia, akým je kategorický imperatív, nezávisle od všetkých tlakov. Sme slobodní, ak nás uznávajú iní a spoločnosť nám ponúka vhodné podmienky, napríklad bezpečnosť. Sloboda je skôr sociálna infraštruktúra než individuálny výkon.

Socialisti ako Feuerbach a Marx nevychádzali z liberálneho Kanta, ale z konzervatívneho Hegela, a to platí aj pre takzvanú neomarxistickú frankfurtskú školu. Aký je teda rozdiel medzi konzervatívcom a socialistom? Konzervatívec je skeptický voči pokroku a kladie dôraz na poriadok, socialista má s konzervatívcom spoločný základ, ale ide inou cestou. Ak je pravda, že človek sa nerodí ako individualita, znamená to, že je vždy produktom spoločnosti. Ak sa zmení spoločnosť, zmení sa aj človek, čo je dobré – človek sa teda môže zdokonaľovať, formovať vzhľadom na svoju víziu a smerovať do spoločnosti, v ktorej sú si všetci rovní.

Nežijeme pre lepší argument. Alebo áno?

Skepticizmus voči liberálnemu dôrazu na racionalitu vystihol americký filozof Raymond Geuss v knihe Nemyslieť ako liberál (Not Thinking Like a Liberal, 2022). Ľudia tu nie sú preto, aby argumentovali. Je naivné predpokladať, že ľudí formujú lepšie alebo horšie argumenty. Človek je tým, čím je, vďaka svojej rodine, formovaný svojím životným príbehom a dobou.

Podobne hovorí aj spomínaný George Lakoff. Konštatuje, že drvivá väčšina nášho myslenia sa odohráva v nevedomí, hovorí o deväťdesiatich percentách. Má však zmysel hovoriť o myslení ako o niečom nevedomom? Nie je myslenie z definície vedomé?

V jednej veci má však pravdu. Človek žije väčšinu svojho života z nevedomia. Čo však tiež znamená, že zvyčajne nemyslí. Väčšinou žije v zmysle svojho charakteru, minulých skúseností, vzorcov a fráz, ktoré preberá zo svojho okolia. To, že je človek mysliaci tvor, neznamená, že bežne myslí. Znamená to, že sa vie aj zamyslieť, aj keď ide o výnimočnú udalosť. V tomto bode je konzervatívny postoj, skeptický voči dôrazu na myslenie, presvedčivý. Nikdy neprekročíme svoj charakter, svoju rodinu, svoju dobu, sme od nej odvodený.

Otázkou je, či nemajú liberáli predsa len pravdu. Áno, nikdy úplne neprekročíme zotrvačnosť svojho charakteru alebo svojho osudu a áno, väčšinou nemyslíme, pretože sme pohrúžení do nevedomia. Ale nie je schopnosť presahu, akokoľvek zriedkavá, predsa len tým najcennejším na človeku? Nikdy nebudeme priehľadní sami pred sebou, ale môžeme sa o transparentnosť usilovať. Je asi pravda, že myslenie sa nikdy úplne neodpúta od limitov konkrétneho človeka. A predsa by liberáli mohli dodať: ale ani ich nemožno zredukovať len na tieto limity.

Človek presahuje seba, svoje podmienky – v tom je skutočne pozoruhodný. Možno treba tento liberálny náhľad opäť obhájiť. A ak je pravda, že človek dokáže myslieť, netreba pri obhajobe liberalizmu strácať zo zreteľa všetky dôležité konzervatívne postrehy.

Vlastne je to inak: ak človek myslí, nesmie ignorovať najlepšiu možnú verziu protiargumentu. Práve v tom bývame nedbalí. Prevalcujeme svojho protivníka a potom oslavujeme lacné víťazstvo. Netreba však túto chybu preceňovať. Ako sme si povedali: väčšinou sa, žiaľ, nemyslí, pravdepodobne to tak bolo vždy. To treba akceptovať celkom konzervatívne, aj keď je človek liberál.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.