Existuje dvojaký meter a existuje dvojaký kilometer. O tom druhom bude reč. Denník N v piatok uverejnil rozhovor Moniky Tódovej s Metodom Špačekom, ktorého neskrývaným cieľom je kopnúť si nielen do vlády, ale aj do slovenskej spoločnosti. Dôvod: pretože u nás údajne diskriminujeme LGBT ľudí.
V skutočnosti však novinárka ukázala vlastné predsudky a vlastný filter, ktorým preosieva realitu.
Vidieť to na dvoch častiach rozhovoru.
Prvá sa týka toho, ako je celý text rámcovaný. Už nadpis a perex naznačujú, že Špaček sa nestane diplomatom v New Yorku, lebo – je homosexuál.
Žeby naozaj?
Moment. Nie je v rozpore, aby vládne strany, ktoré podporovali na post prezidenta Petra Pellegriniho, mali problém s niekoho sexuálnou orientáciou, keď ide o post v diplomacii? Najmä, ak bol Špaček spolupracovník pani prezidentky Čaputovej, a teda diplomat politicky blízky skôr PS ako Smeru. Nie je pravdepodobnejšie, že do New Yorku nepocestuje skôr preto, že mu vláda ako reprezentantovi opačného politického tábora nedôveruje?
Aj to by bola zaujímavá téma, ale Denník N nezaujímal osud diplomata Jána Gábora, ktorý sa pred časom nestal veľvyslancom na Kube, pretože ho zablokovala pani prezidentka. Hoci bol kandidátom vtedajšieho ministra Korčoka, všimla si to len Pravda.
Poďme ďalej.
Dojem, že politika – a nie homosexualita – môže byť v skutočnosti hlavným dôvodom, navodzuje aj Špačekova odpoveď na otázku, v ktorej ho novinárka povzbudzuje zhodnotiť ministra Blanára. Špaček konštatuje, že našej zahraničnej politike začínajú dominovať floskuly, že strácame dobré meno a stávame sa nedôveryhodným partnerom.
Ak mal Špaček záujem o diplomatickú misiu a verejne v médiách kritizuje ministra zahraničných vecí, naozaj máme veriť tomu, že nejde do OSN preto, že je homosexuál, a nie preto, že by súčasnú vládu a štát jednoducho nedokázal zastupovať?
Inokedy prísna a domýšľavá novinárka sa ho na to nespýta.
Namiesto toho posúva rozhovor ďalej a kladie otázky o údajne násilnom vyautovaní Špačeka bulvárom. Teda o tom, že média priniesli informáciu o jeho homosexuálnej orientácii bez toho, aby to spravil on sám, plus napísali, že spolu s ďalším mužom vychováva dieťa.
Nie je paradox, že tú otázku kladie novinárka, ktorá pracuje v denníku, ktorý sa počas kampane pred prezidentskými voľbami snažil celé týždne vyautovať jedného z prezidentských kandidátov? A že sa neštítil aj toho, čomu inak liberálne kruhy hovoria homofóbia?
V prípade Plusky sa Monika Tódová pohoršuje nad úrovňou novinárskej etiky, dokonca menuje novinárku, ktorá dané články napísala. V prípade jej kolegov z redakcie jej to však evidentne neprekáža.
Ako je to možné? Možno preto, že našim progresívnym novinárom nejde až tak o diskrimináciu, ako o správny názor. Že účel skrátka svätí prostriedky.
A tak naši progresívci tému diskriminácie LGBT ľudí používajú, ako im to vyhovuje. Keď je homosexuálom niekto, kto nemá správny názor alebo je kandidátom inej politickej partie, tak o ňom vedia spraviť strápňujúce karikatúry a účelovo vyťahovať túto kartu pred voľbami. A keď je homosexuálom niekto s ich politickými názormi, tak cítia diskrimináciu aj proti vetru, aj keď o nič také nemusí ísť.
Skrátka, slovenský homosexuál, aby mohol byť diskriminovaný, potrebuje aj správny názor.
Na záver ešte jedna poznámka.
Škoda, že pani Tódová dokáže grilovať len tých ľudí, s ktorými nesúhlasí. Otázku, ako sa pán Špaček dostal k dieťaťu, či pre to náhodou nemusela trpieť nejaká žena zo slabších sociálnych pomerov a či sa neobáva o zdravý psychický vývoj dieťaťa, by čitateľov možno tiež zaujímala.
Obzvlášť tých, ktorí čítali knihu Jeftove deti, kde dvojica autorov vychovávaná homosexuálnymi rodičmi opisuje, ako im to zničilo život. (Archívny text, v ktorom Robert Oscar Lopez, jeden z autorov knihy, píše o svojej skúsenosti, sa dá ešte nájsť na internete.)
Pojem Jeftove deti vychádza zo starozákonného príbehu, v ktorom Jefte v boji proti Amončanom urobí unáhlený sľub Bohu, že ak vyhrá bitku, obetuje prvú osobu, ktorá vyjde z jeho domu, aby ho privítala. Tragédiou je, že tou osobou bola jeho vlastná dcéra. Lopez sa ako syn homosexuálnej matky prirovnáva k Jefteho dcére, cíti sa ako obeť neprimeraného rozhodnutia svojho rodiča.
Nie je to náhodou dôležitejšia téma ako teplé miesto v OSN?