Mikročipy z rodičovskej garáže

Vyrobiť integrovaný obvod, nazývaný aj mikročip, je vo svojej podstate jednoduché. Stačí zobrať kúsok extrémne čistého polovodiča, najčastejšie kremíka. Nedokonale preložený názov „silikón“ ponechajme radšej vo výplniach hrudí „krásavíc“.

Kremík potom znečistíme. S vysokou presnosťou z hľadiska miesta aj množstva. Odborný názov tohto postupu – dotácia, tu výnimočne nesúvisí s korupciou ani pretláčaním politickej agendy. Na zvládnutie tohto na prvý pohľad jednoduchého procesu je potrebné minimálne päť rokov štúdia na technickej univerzite. Alebo aj nie?

Prvé pokusy s integráciou, teda zlúčením viacerých súčiastok do jednej, pochádzajú ešte z doby, keď tváre nadšených poslucháčov rozhlasu ožarovalo teplé svetlo elektrónok. Motivátorom bol, ako v mnohých prípadoch, štát a jeho daňové zaťaženie. V Nemecku sa daň z rádiových prijímačoch platila podľa počtu pätíc na elektrónky. V roku 1926 sa firme Loewe-Audion podarilo do jednej pätice integrovať tri elektrónky, dva kondenzátory a štyri rezistory. Po doplnení pár komponentov vznikol kompletný rádioprijímač.

Príchod polovodičových tranzistorov

Zlatá doba mikročipov však nastala až s príchodom polovodičových tranzistorov. Za prvé takéto zariadenie sa považuje obvod vytvorený vo firme Texas Instruments Jackom Kilbym. Potom sa vývoj neskutočne zrýchlil. Začiatkom sedemdesiatych rokov prišla súčiastka tvoriaca základ každého počítača – mikroprocesor. Dnešné integrované obvody obsahujú bilióny tranzistorov, pričom najmenšie rozmery prvku sú na úrovni miliardtin metra. Nájsť komplikovanejšie technické zariadenie bez mikročipu je prakticky nemožné.

Zároveň platí, že cena výstavby dnešných tovární na mikročipy dosahuje astronomické hodnoty v desiatkach miliárd dolárov. A čo tak vyrobiť čip v garáži? Predstaviteľom generácie, pre ktorú aj pekné počasie predstavuje dôvod na traumu. Nemožné.