Mileiho šoková terapia s motorovou pílou

V oboch krajinách žijú prevažne belosi európskeho pôvodu a len malý podiel tvoria Indiáni. Ešte dôležitejšia ako etnické zloženie je však politická príbuznosť –  Čile aj Argentína „importovali“ svoju politiku zo západného sveta. Vrátane všetkých jeho patológií.

Konkrétne v Argentíne, krajine s takmer 50 miliónmi obyvateľov, ktorá sa rozprestiera od subtrópov takmer po Antarktídu, prebieha už šesť mesiacov rozsiahly experiment v priamom prenose. Argentína trpí v mimoriadnej miere tým, čo poznáme z Európy: extrémnou koncentráciou rôznych parazitických jednotlivcov a organizácií, ktoré sú napojené na štátny rozpočet a vysávajú hospodárstvo krajiny.

Zbytočné ministerstvá, nereformované štátne monopoly, duplicita funkcií v štátnej správe, investičné stimuly založené na známosti, štátne zákazky pre spriatelené firmy, dotované ceny rôznych komodít… Skrátka, ak si Argentínu predstavíme ako kríženca našich štátnych či pološtátnych spoločností, nerobíme žiadnu zásadnú chybu. Takto však fungovala celá krajina.

Tento spôsob narábania s peniazmi nakoniec spôsobil obrovskú infláciu, ktorá vlani vyniesla k moci Javiera Mileiho, politického nováčika z libertariánskej časti spektra. Milei kandidoval na základe sľubu, že rozbije celý Perónov populizmus na prach a nahradí ho fungujúcou trhovou ekonomikou, čo symbolizovala motorová píla, ktorou sa oháňal na svojich mítingoch. A väčšina Argentínčanov, ohromená nekonečnou hospodárskou krízou, mu zverila mandát.

Po šiestich mesiacoch drastických reforiem sú viditeľné prvé výsledky. Príšerná inflácia klesla na znesiteľnú úroveň, argentínska mena je stále takmer bezcenná, ale aspoň už ďalej neznižuje svoju hodnotu. Štát, ktorý sa zbavil mnohých dlhov, dokázal prvýkrát po mnohých rokoch hospodáriť s rozpočtovým prebytkom. Začal lepšie vyberať dane a clá.

Šoková terapia však zároveň utlmila ekonomiku. Ak má Milei uspieť, musí prísť oživenie, a to poriadne oživenie –  pár percent stačiť nebude. Voliči sú ochotní veľa vydržať, ale utrpenie sa nesmie ťahať príliš dlho. A zatiaľ nie je jasné, či sa argentínska ekonomika dokáže zotaviť z desaťročí zlého hospodárenia pred ďalším volebným cyklom. Peronizmus má približne osemdesiat rokov. Škody, ktoré spôsobil, sa nedajú napraviť za rok alebo dva.

Stojí za to sledovať Mileiho boj o oživenie Argentíny, pretože jedného dňa môže niečo podobné čakať aj nás.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.