Macronova pasca ako nový balvan na nohe uvedomelých pokrokárov

Politická situácia v kľúčových európskych krajinách sa dnes už dá ako cez kopirák hodnotiť podľa jednej stabilnej mustry. Progresívny líder sa pred voľbami vyhlási za záchrancu pred fašizmom, stavia ochranné barikády pozliepané z čohokoľvek, čo je poruke – vrátane napríklad extrémnej ľavice, či dokonca fanatických podporovateľov európskeho islamizmu –, a očakáva, že ľud mu naletí a pobeží ho voliť, keďže treba zachraňovať republiku pred akousi krajnou pravicou.

Existujú skrátka viaceré metódy, ako pestovať diktatúru jednej strany. Dávnych komunistických ideológov pri pohľade na dnešnú Európu v hrobe azda mrle žerú, prečo tieto metódy pri pestovaní zdania demokracie uprostred totality nenapadli aj im. Namiesto „jednej strany“ predsa mohli povoliť formálnu existenciu aj niekoľkých ďalších, aby následne prenasledovali každého, kto si dovolí nevoliť tú správnu, zadefinovanú mocou a komsomolskými médiami.

Možno si to aj uvedomovali – a spolu s tým aj riziko, že čo ak by si ľud náhodou zvolil čosi iné, ako im definuje moc, sebou deklarovaná ako pokrokárska (dnes sa používa pojem progresívna – poznáte to: svetlé zajtrajšky, lídri na bilbordoch vizionársky hľadia do krásnej budúcnosti a tak podobne).

Čo si neuvedomili moderní pokrokárski lídri

Aj Emmanuel Macron sa pokúsil zachrániť tým, že sa postavil do roly záchrancu Francúzskej republiky pred bájnym „fašizmom“ či „krajnou pravicou“. Išlo o premyslenú stratégiu, ako dosiahnuť, aby ľudia nevolili podľa svojich presvedčení, ale boli vmanipulovaní do nutnosti voliť Macrona. Dlho mu to vychádzalo. Napokon na tom postavil svoj politický úspech, ktorý sa mu počas posledného mesiaca takmer rozsypal pod rukami.   

Moderní pokrokárski lídri si však neuvedomili dôležitú skutočnosť: používať totalitné metódy môže byť dlhodobo efektívne iba v totalitnom režime, nie však v kontexte slobodných volieb. Kalkulovať s tým, že vaším jadrovým voličom je cvičená opica, sa dá len krátkodobo.

Keď sa odpor voči Macronovi ukázal ako priveľký, prezident zvýšil stávky, vyvolal predčasné voľby a dúfal, že ho taktika „hrádze proti fašizmu“ opäť zachráni. Čiastočne mu stávka vyšla. Ale len jedným smerom. Podľa neho tým menej nebezpečným.

Proti domnelému extrému sa spojil s radikálnou ľavicou a posilnil skutočný extrém v podobe Mélenchona, Antify, zelených radikálov a komunistov podporovaných vandalizmom v uliciach.

Bojovať proti domnelému extrému a posilniť tým skutočný extrém – to je ovocie popletených ideológov, ktorí čoraz viac považujú slobodné voľby za ohrozenie demokracie.

Nový ľudový front, ktorého názov je narážkou na boj proti fašizmu v 30. rokoch minulého storočia, podporujú v uliciach násilníci z Antify a radikálni moslimovia skandujúci heslá o likvidácii Izraela. Židia sa vo Francúzsku dlhodobo necítia bezpečne, spojenie radikálnej ľavice a radikálneho moslimského elementu vnímajú ako čoraz silnejšie a problematickejšie.

Macron, ktorý ešte nedávno chcel poslať francúzskych vojakov na Ukrajinu, tak musí spolupracovať s Mélenchonom. Ten podporuje Palestínu a v programe mal donedávna aj vystúpenie z NATO, ktoré je vraj zbytočné a vo svete vyvoláva napätie.

„Francúzsky Chávez“ (ako ho titulujú kritici pre podporu Fidela Castra a donedávna aj Vladimira Putina) pochádzajúci z Maroka svoju prchkosť zdôvodňuje práve stredomorskými koreňmi. Pred štyrmi rokmi ho odsúdili na podmienku za vyhrážanie sa štátnym úradníkom, ktorí skúmali finančné nezrovnalosti v jeho strane.

Hoci v súčasnosti sa stavia na obranu Ukrajiny, ešte na začiatku vojny tvrdil, že „USA sa rozhodli pripojiť Ukrajinu k NATO a Rusko sa cítilo ponížené, ohrozené a napadnuté“.

Keď sa na verejných demonštráciách na podporu jeho hnutia vyskytli transparenty s nápisom „Každý mŕtvy policajt – o jeden hlas pre RN menej“, obhajoval to slobodným právom na žartovanie. Ešte pred rokom sa mediálne titulky pri Mélenchonovom mene hemžili prídomkom „radikál“. Dnes už sú scenzurované, dôležité je, že pomohol poraziť akési väčšie zlo.  

Je až neuveriteľné, koho je schopná politicko-mediálna oligarchia rehabilitovať a posilniť, ak treba zdolať údajnú „krajnú pravicu“.   

Ide o klasický podvod takzvaných dezinformátorov. Na osvetlenie motívov podobných dezinfokampaní si stačí prečítať definície napríklad od Vladimíra Šnídla v Denníku N: politik a jeho pokrivené mediálne zázemie presvedčí ľud o tom, že nám hrozí nejaké veľké nebezpečenstvo, vyvolajú v občanoch hrôzu zo svojho oponenta a následný umelo vyvolaný strach voličov vženie do toho správneho košiara, v ktorom by sa veľká časť ich voličov dobrovoľne nikdy neocitla.

Na osvetlenie tohto fenoménu nám vlastne stačia definície progresívnych médií. Napokon sú úplne presné, netreba ich ani len korigovať.

Moderná aristokracia stráca dominanciu

Demokracia už nemá byť o slobodnej vôli a slobodnom rozhodovaní suveréna politickej moci (voliča), ale má ju uvedomelo manažovať správne orientovaný ideológ. Demokracia, to áno, ale koho „smiete“ voliť, o tom už rozhodne novodobá aristokracia.

Podobným spôsobom ako vo Francúzsku sa však táto taktika ľavičiarov rúca aj v Nemecku. Hoci Nemci sú na dennej báze konfrontovaní s naratívmi o nástupe fašizmu a neprijateľnosti strany AfD, s výnimkou častí Berlína „krajná pravica“ v posledných eurovoľbách vyhrala takmer vo všetkých regiónoch bývalej NDR. Asi máločo lepšie svedčí o tom, ako málo ľudí je dnes ochotných nechať si vymývať mozgy mytológiami o fašizme.   

Bol to pritom práve Merkelovej megalomanský plán, ako bez nákladov opustiť celý pravý priestor s presvedčením, že nám ho nik aj tak neobsadí. Omyl, nechala ho napospas politikom, ktorý ho následne prirodzene zaplnia „nahnevaným“ spôsobom. 

Podobná, hoci svojská situácia nastala aj na Slovensku. Nástup progresívcov zlikvidoval politický stred a postavil nás zrejme na dlhé obdobie pred polarizujúci stav, v ktorom sú na jednej strane ľavicoví progresívci a na druhej Smer so svojimi spojencami.

Keďže politický stred progresívci vysali, odpor voči Ficovi sa môže realizovať len príklonom k PS a jeho spojencom, ako je napríklad KDH. Tí by jeho spojencami podľa politických poučiek ani byť nemali, ale s hlavou zastrčenou hlboko v tejto slučke aktuálnych reálií stoja pred neriešiteľnými dilemami.

Progresívci a ich médiá nás presvedčili, že jestvuje len jediná možnosť, ako poraziť Fica: dosiahnuť jeho matematické prečíslenie vo voľbách. Tento argument bol úplne neplatný. Napokon vládu Smeru v roku 2010 a predtým HZDS v roku 1998 neporazila strana, ktorá by vyhrala voľby. To sa stalo iba vo voľbách v roku 2020, na ktoré by progresíci najradšej zabudli (a my ostatní tiež).

Akokoľvek bol tento argument pochabý, na mnohých zabral. Húfy sa s nadšením pobrali voliť PS. Likvidácia politického stredu spôsobila, že Smer so svojimi spojencami zostane na dlhú dobu neporaziteľným reprezentantom spoločenskej väčšiny. 

Strana stelesňujúca radikálnu progresívnu ideológiu, ktorá by za normálnych okolností nemala nádej na viac ako sedem až osem percent, zrazu takmer vyhrala voľby. Mediálna masáž mala absurdné rozmery. Aj na Slovensku sa teda použila na presadenie radikálnej progresívnej ideológie podobná taktika ako na Západe.

Bol tu však dôležitý rozdiel. S pojmom fašizmus sa u nás neoperovalo. Má to svoj dôvod. Ide totiž o vážnu chybu, ktorú progresívci nechceli opakovať. V roku 2020 sa v kampani nezamerali na hlavnú výzvu volieb (porážku Fica), ale z nejakého záhadného dôvodu radšej vyzvali okrajových kotlebovcov, že by si to s nimi radi rozdali priamo v uliciach.

Ťažko rozpliesť túto hádanku. Ich západné progresívne vzory im zrejme ukázali, že najdôležitejšie je bojovať proti fašizmu. Chyba lávky. Na Slovensku bol fašizmus zjavne podstatne slabšia téma ako v západnej Európe, kde vám dnes taký fašista číha za každým stromom (ak sledujete miestnu mediálnu produkciu).

Ich hlavný súper im tak utiekol pomedzi prsty a za pačesy ho chopil Igor Matovič, ktorý vďaka tomu suverénne vyhral voľby.    

Možnože ideológovia začali s pestovaním nálepky fašizmu príliš neskoro, nestačili ňou oblepiť hlavného súpera volieb. Aj vďaka Ficovi sa neskôr podarilo ĽSNS dostať mimo parlamentu. Progresívci by vlastne mali Fica považovať za miestneho Mélenchona.

Na Slovensku sa teda použil iný propagandistický model: kto nie je s nami, nie je demokrat. Ako sa poznal pravý demokrat? Podľa toho, že mal strach zo slobodných volieb, preto sa ich termín musel odsúvať, ako to len šlo. Pravý demokrat mal hrôzu z toho, že sa raz skončí vláda nevolených politikov, disponujúcich ohromnou spoločenskou nedôverou.

A Smer postupne rástol. Podľa jednoduchej analýzy prieskumov spätne v čase sa voľby uskutočnili v prvom momente, ako boli Robert Fico a SNS dostatočne silní na to, aby mohli prevziať moc v krajine.