Matej Gašparovič

Politická situácia v kľúčových európskych krajinách sa dnes už dá ako cez kopirák hodnotiť podľa jednej stabilnej mustry. Progresívny líder sa pred voľbami vyhlási za záchrancu pred fašizmom, stavia ochranné barikády pozliepané z čohokoľvek, čo je poruke – vrátane napríklad extrémnej ľavice, či dokonca fanatických podporovateľov európskeho islamizmu –, a očakáva, že ľud mu naletí a pobeží ho voliť, keďže treba zachraňovať republiku pred akousi krajnou pravicou.

Existujú skrátka viaceré metódy, ako pestovať diktatúru jednej strany. Dávnych komunistických ideológov pri pohľade na dnešnú Európu v hrobe azda mrle žerú, prečo tieto metódy pri pestovaní zdania demokracie uprostred totality nenapadli aj im. Namiesto „jednej strany“ predsa mohli povoliť formálnu existenciu aj niekoľkých ďalších, aby následne prenasledovali každého, kto si dovolí nevoliť tú správnu, zadefinovanú mocou a komsomolskými médiami.

Možno si to aj uvedomovali – a spolu s tým aj riziko, že čo ak by si ľud náhodou zvolil čosi iné, ako im definuje moc, sebou deklarovaná ako pokrokárska (dnes sa používa pojem progresívna – poznáte to: svetlé zajtrajšky, lídri na bilbordoch vizionársky hľadia do krásnej budúcnosti a tak podobne).

Čo si neuvedomili moderní pokrokárski lídri

Aj Emmanuel Macron sa pokúsil zachrániť tým, že sa postavil do roly záchrancu Francúzskej republiky pred bájnym „fašizmom“ či „krajnou pravicou“. Išlo o premyslenú stratégiu, ako dosiahnuť, aby ľudia nevolili podľa svojich presvedčení, ale boli vmanipulovaní do nutnosti voliť Macrona. Dlho mu to vychádzalo. Napokon na tom postavil svoj politický úspech, ktorý sa mu počas posledného mesiaca takmer rozsypal pod rukami.