Kovačickí maliari: sedem dekád zázraku z Dolnej zeme

Tento rok si Kovačica a celý výtvarný svet pripomína 100. výročie narodenia Martina Jonáša (9. máj 1924), najslávnejšieho maliara obce a otca zakladateľa naivného umenia, a v máji 2025 zasa 70. výročie otvorenia tunajšej galérie.

Slováci na Dolnej zemi svoj jazyk, zvyky a domovinu nikdy nestratili

Báčsky Petrovec, Stará Pazova, Aradáč, Selenča, Kysáč či Kovačica. Viete, čo majú spoločné tieto srbské dediny? Žije v nich už 270 rokov početná slovenská menšina, ktorá dodnes hovorí prekrásnou, čistou slovenčinou. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, Kovačica medzi nimi čímsi vyniká. Práve v tejto malebnej dedine sa hneď vo svojich počiatkoch rozšírilo európske insitné (naivné) umenie.

Prvými roľníkmi, ktorí sa v tridsiatych rokoch minulého storočia chytili po práci na svojich poliach v Kovačici štetca – aby v ich hrubých prstoch vykvitli jedinečné obrazy – boli srbskí Slováci Martin Paluška a Ján Sokol. K nim sa v roku 1942 pripojili Michal Bíreš a Vladimír Boboš.

Títo dedinskí milovníci umenia, ktorí videli v zobrazovaní života okolo seba skoro posvätný rituál, si v roku 1950 založili výtvarný krúžok v kultúrno-osvetovom spolku Pokrok. Významnou posilou boli neskôr veľkí maliari Kovačice: Martin Jonáš a Ján Kňazovic – roľníci, ktorí kovačickú insitu so slovenskými koreňmi ako prví preslávili po celom svete.

Maľby insitných umelcov z Kovačice vypovedajú o viere v silu človeka a dobro. Sú solitérnymi modlitbami k Bohu, hovoria o práci, ktorá je s nimi prepojená od narodenia až po smrť.

Práve majster Jonáš o svojich obrazoch a celkovo o svojom maľovaní v roku 1987 prezradil: „Zrozumiteľne, bez okolkov a detailov chcem svojimi obrazmi povedať, že dve a dve sú štyri.

Taký a taký je život a práca. Láska a smrť, radosť a bolesť. Využívam skratku, vypúšťam všetko nepodstatné. Plátno či kresba vás musí strhnúť jednoduchosťou výtvarného podania i tých najzložitejších dejov a situácií.“

Slovenskí roľníci sa po robote chopili štetca len tak, pre radosť

Okolo Kovačice, na poliach, v sadoch a vo viniciach už stáročia usilovne pracujú ľudia. Mnohí z týchto hospodárov sú kovačickí naivní maliari, ktorí desaťročia maľujú pre radosť.

Asi aj preto prvýkrát prezentovali svoje olejomaľby susedom v roku 1952, pri príležitosti 150. výročia založenia Kovačice, a tento rok možno považovať za rok zrodu kovačického insitného umenia.

Na výstave vtedy vystavovalo 12 roľníkov a dvaja stolári. V tom istom roku bola založená i výtvarná odbočka, do ktorej sa zapojili dvaja najlepší maliari kovačického umenia – Martin Jonáš a Ján Kňazovic.

Miestni maliari – sedliaci samoukovia – maľovali len podľa citu. Napodobňovali známych maliarov či prekresľovali pohľadnice. Gazdom nič nehovorila akademická strojenosť a o základoch maľby nemali tušenia. Aj preto nemali ani vlastný štýl.

Lákala ich najmä nepoznaná exotika – benátske gondoly, tirolské krajinky či africké divé šelmy. Až neskoršie si každý z nich vytvoril svoj charakteristický výtvarný prejav, ktorým sa neskôr preslávil. Popud prišiel zvonka.

V roku 1953 prišiel do Kovačice odborník, akademický maliar Stojan Trumić z Pančeva. Bol to on, kto priúčal kovačických nadšencov tomu, ako odborne pripravovať plátno. Učil ich, aké farby, štetce či riedidlá používať. Ako pracovať s perspektívou a kompozíciou.

Najmä im však radil, aby si každý našiel svoj vlastný jedinečný motív, sledoval ho a rozvíjal. To sa ukázalo do budúcnosti ako najužitočnejšia vec, akú im mohol odovzdať.

Sedliaci  zvyčajne maľovali až neskoro večer po práci, výhradne zo záľuby. Nikto z nich ani nepomyslel na to, že by im maľby mohli niekedy priniesť nejaké verejné uznanie. Boli radi, keď sa ich maľby páčili manželke, deťom, susedom.

Niektoré zvlášť vydarené obrazy znamenali pre rodinu akési skoro posvätné domáce ikony, s ktorými sa plne stotožňovali. Aj preto ich mnoho maliarov odmietalo, a dodnes odmieta, predať za akúkoľvek vysokú cenu.

No originálny koníček kovačických maliarov vzbudzoval stále väčší záujem verejnosti. Do Kovačice  prichádzali novinári, diplomati, akademickí maliari i turisti, ktorí sa dozvedali o insitných maliaroch z novín a reportáží televíznych štábov.

No obrazy kovačických majstrov boli ukryté v ich zamknutých domoch a stodolách a neexistovala žiadna galéria, ktorá by ich zhromažďovala a vystavovala.

Postupne tak vyvstala potreba zabezpečiť reprezentačný výstavný priestor, aby milovníci insitného umenia mohli dostať ucelený obraz o kovačických maliaroch sedliakoch.

Galéria ľudových maliarov v Kovačici bola slávnostne otvorená 15. mája 1955. Každoročne dostáva od každého maliara člena ako členské jeden obraz, a tak má dnes v nepredajnom fonde už okolo 600 obrazov, ktorých cena je doslova nevyčísliteľná.

Obrazy kovačických majstrov sú pestrejšie ako sám život

Pokiaľ človek nikdy nevidel obraz maliara z Kovačice, môže ho vyhľadať na internete, no to je len slabo sprostredkovaný zážitok. Omnoho lepšie možno tieto diela pochopiť pri návšteve Galérie naivného umenia, keď má človek možnosť posedieť si priamo pred obrazom.

Nie je totiž ľahké si predstaviť ich snovú atmosféru a originálnu, silnú, až psychedelickú farebnosť, ako aj to, akým očarujúcim spôsobom priťahujú ľudí každého veku, vzdelania či vierovyznania. To je badateľné iba priamo na mieste, kde sa návštevníci galérie stále nevdojak usmievajú.

To, čo pozorovateľa upúta, je zvláštne čaro krajiny. Ojedinelosť výjavu, snového deja, ktorý je občas celkom obyčajný, inokedy nepravdepodobný, rozprávkovo nadnesený, či naivne metaforický. Občas žartovný, alebo len obyčajný, celkom taký, aký je jednoduchý život týchto sedliakov.

Na maliarskom plátne môžeme nájsť kovačický ľudový odev, roľnícky život, prácu na poli, či príchod Slovákov na Dolnú zem. Iné zachytávajú dedinské izby, sedliacke dvory, život na dedine a dedinské ulice.

Na maľbách kovačických maliarov panuje žáner, interiér a krajinka, maliari iba veľmi zriedka maľujú zátišia a portréty.

Ak by sme porovnávali diela niekoľkých pokolení kovačických maliarov, tak postrehneme, že kým staršia generácia maľuje rozprávkové príbehy späté s dedinským prostredím a koloritom slovenského folklóru, tá mladšia, modernejšia (a evidentne už maliarsky poučenejšia), vychádza z foriem rozprávkových príbehov, maľujúc idylické malebné krajinky takmer bez postáv.

A celkom najmladšia spája v obraze realitu so snom a pokojne prelína skutočný, neskutočný aj surreálny svet. Obrazy Kovačickej insitnej školy majú však jedno spoločné. Majú mimoriadne silný kolorit prevzatý z krojov a slovenského folklóru a očarujúcu až ožarujúcu intenzitu farieb.

Ďalším významným znakom maliarov Kovačice je to, že každý má svoj autentický, jedinečný motív a výtvarný výraz, ktorý je jeho nenapodobiteľným poznávacím znamením.

To sa dá veľmi dobre ilustrovať na diele Pavla Hajka a Pavla Cicku – mimoriadnych kovačických majstrov, ktorí sa aj dnes prekvapivo držia pri zemi skromnosťou, hoci je ich dielo známe po celom svete.

Kohúty Pavla Hajka vám vyspievajú dobrý deň

Z maliarov kovačickej trojky (Hajko, Cicka, Markov) je najuznávanejším a najvystavovanejším  bezpochyby Pavel Hajko. Tento skvelý stolár a aj fascinujúci maliar namaľoval svoj prvý obraz pred takmer 40 rokmi.

O dva roky neskôr si zvolil za ústredný motív svojich diel kohúta, ktorému dal všetky živé, žiarivé farby reality a vtisol mu pečať najväčších hodnôt života. 

Prítomnosť kohúta na vidieku je nám dnes taká samozrejmá, že si jeho symbolickú mnohovýznamovosť už ani neuvedomujeme. Siaha hlboko do minulosti a je živá v prastarej mytológii veľkých národov.

Napríklad v Indii, odkiaľ tieto vtáky aj pochádzajú, je kohút atribútom slnečnej energie. V japonskom bájosloví jeho spev láka bohyňu Amaterasu, aby vyšla z jaskyne. V gréckej mytológii prislúchal solárnym bohom Diovi a Apolónovi, ale aj lunárnym bohyniam Lete a Artemide.

Aj medzi starými orientálnymi božstvami bol symbolom Atisa, solárneho boha, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. V mnohých kultúrach sa kohút vďaka svojmu zvyku kikiríkať na úsvite každého nového rána stal symbolom kresťanského víťazstva svetla nad tmou a triumfu života nad smrťou. Preto niektoré cirkvi používajú kohúta ako symbol vzkriesenia. Iné cirkvi vidia v ohlasovaní nového dňa kohútom symbol zodpovednosti cirkvi ohlasovať novú éru Božej milosti a odpustenia zatemnenému svetu.

Všetky démonické bytosti noci sa skryjú, keď sa ozve kohút, píše sa v srbskej ľudovej mytológii. Práve srbské bájoslovie, ku ktorému sa hlási tak originálne aj maliar Pavel Hajko, zaznamenáva viaceré pojatia kohúta.

Všeobecne je tento vták považovaný za ochrancu, a tak sa obetoval pri stavbe domu, za dobro celej dediny, alebo sa počas sťahovania do nového obydlia najprv vnášal kohút, aby domáci boli bdelí a veselí ako on.

V súčasnom európskom výtvarnom umení sa mnohovrstevná symbolika kohúta neobjavuje a práve Pavel Hajko si spomenul na tohto jedinečného vtáka, ktorý na jeho obrazoch kraľuje ako symbol nového dňa, bdelosti, plodnosti a mužnosti v rôznorodých situáciách a prostrediach.

Hajkove kohúty sú stelesnením pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti a na obrazoch hýria sýtymi a sviežimi farbami spolu s odvážnymi erotickými motívmi.

Hajko vymýšľa svojské príbehy a variuje viaceré osobné témy, no kohút mu na obraze navždy zostáva. Raz vychudnutý, s holým hrdlom a naježený, podobný unavenému vojakovi, ktorý už mnohé skúsil a aj veľa zažil.

Inokedy rozhodný, neoblomný a víťazný, ten, ktorý ohlási nové nádherné ráno. Hajko však nie je len maliarom nálad a vášní svojho kraja – pri návštevách Slovenska rád maľuje aj hornatú krajinu svojich predkov.

Pavel Hajko vystavoval svoje diela na viac ako 20 samostatných a 100 kolektívnych výstavách v Austrálii, Japonsku, Kanade, Malajzii, Španielsku, Taliansku, USA a samozrejme na Slovensku.

O svojej práci a maľovaní nám povedal: „Maľujem iba to, čo cítim a vidím, čo som zažil, alebo čo sa mi prisnilo. Čistý obraz je pre mňa ako pole, záleží iba od gazdu, čo doň dá, ako zaseje, čo vyklíči. Pamätám si, ako mi môj nebohý priateľ maliar Marko Markov hovoril: ‚Keď si sadnem k maliarskemu stojanu, celý svet sa upokojí a všetky problémy, čo som mal, sú zázračne preč. Je to posvätná chvíľka, ktorá je každýkrát nová a ja sa vždy veľmi teším, čo dnes ku mne príde.‘“

Hajko to vidí podobne: „Maľovanie je síce oveľa jemnejšia práca ako stolárstvo, ktoré rovnako milujem, no je pre mňa už rovnako dôležité. Stôl, stolička, skriňa, posteľ, police vydržia 150 rokov, lebo ich urobím poctivo, ale obraz tiež. A ten nie je len užitočným predmetom, ako spomenuté veci, ale hovorí pekný príbeh. A každému ho povie inak. Dobrý obraz vám otvorí dvere do sveta, kde je všetko správne a tie moje svety skoro vždy stráži silný a pyšný kohút. Pán, gazda, strážca, spevák, ale aj ohlasovateľ nového dňa.“

Pavel Cicka, maliar prostého života roľníkov a ich krásnych koní

Pavel Cicka (*1961) je absolventom Strednej poľnohospodárskej školy v Pančeve a v jeho maliarskej tvorbe prevládajú výjavy zo života dediny: humorné, vážne a oddychové. Rovnako ako jeho predkovia, ostal Cicka dodnes telom i dušou zemitým roľníkom, a tak ako s oduševnením maľuje, rovnako rád zúrodňuje aj svoje polia.

Svoje prvé obrazy vystavoval počas základnej vojenskej služby na prvej výstave v roku 1978. Po návrate z vojenčiny podali začínajúcemu umelcovi pomocnú ruku najstarší, už „zavedení“ kovačickí maliari Paluška, Jonáš a Pilh a v roku 1986 sa stal Cicka členom Galérie naivného umenia v Kovačici.

V maliarstve Pavla Cicku je hlavným motívom šíra a krásna, banátska rovinatá krajina. Vybájenú krajinu zobrazuje obvykle s hlbokým horizontom a aj ľudskou postavou. Ľudské postavy a ich smerodajné hodnoty zobrazuje v práci a pri oddychu, najčastejšie pri rybolove.

Čarovnú atmosféru Cickovej krajiny obohacuje čisté sfarbenie. Okrem obľúbených scén z rieky a rybolovu vidíme na jeho obrazoch dedinské motívy, medzi ktorými nechýbajú hudobníci, vinice a vinohradníci, pšeničné aj jesenné polia.

Významné miesto v jeho tvorbe patrí koňom, historicky pre roľníka tak dôležitým, ktoré stavia do popredia obrazu v červenej farbe na bielom podklade a často v kúzelnej a nereálnej pozícii.

Poľovníci, rybári, hudobníci, opilci a iné postavy, zúčastňujúce sa na rôznych zázrakoch života, sú na vyobrazenej scéne zrozumiteľné všetkým. Na mnohých umelcových dielach je zobrazený aj kovačický kostol. Vždy trochu iný, no v niečom rovnaký. Hodiny na ňom ukazujú pol dvanástej.

Umelec sám o svojej tvorbe vraví: „Zo všetkého najradšej maľujem kone. No nie tie ujarmené, čo musia pracovať a sú stále zapriahnuté do voza. Ale tie silné, voľné a stále slobodné. Je veľká škoda, že tieto ušľachtilé zvieratá už pomaly miznú z našich životov. Dnes žijeme v dobe vyspelej techniky, ktorá je všadeprítomná a už si ani neuvedomujeme, že práve tá nás všetkých odtŕha od toho podstatného, v čom a s čím žijeme. Od prírody, v ktorej máme svoje korene, svoje domy, polia a stromy, čo sme podedili po otcoch a dedoch.“

Jedným dychom dodáva, že „namaľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete vlastne len vtedy, keď ho nosíte hlboko v sebe. Plátno si často pýta samo, čo naň mám namaľovať. No netvorím vtedy, keď necítim inšpiráciu, vtedy je lepšie robiť čosi celkom iné. Pokosiť lúku, zviezť seno, natrhať jablká, ísť na ryby. Maľujem vyše 40 rokov, ale z toho asi 20 som sa len učil disciplíne a potrebným technikám maľby. Veľmi dlho mi napríklad trvalo, kým som sa naučil namiešať si tie správne farby a aj dnes si na tom dávam veľmi záležať a kúpeným farbám príliš nedôverujem. Mám presnú predstavu, akú farbu chcem použiť, a tak si ju radšej zložito vymiešavam sám.“

Keď sme sa Pavla Cicku spýtali, kto je jeho prvým a najprísnejším kritikom, ukázal na svoju ženu. „Ona má skvelé oko na to, či je obraz dobrý, skvelý, alebo až taký dobrý, že ho ani nemám nikdy nikomu predať.“

Maliar si totiž pamätá na zlé časy, keď počas občianskej vojny v Juhoslávii mali problémy s peniazmi a on musel predať dve plátna, ktoré si však veľmi chcel nechať.

Potom ich skúšal viac ráz znovu namaľovať, no nikdy sa mu to nepodarilo. Vtedy prisahal, že to, čo sa bude páči jemu, manželke a deťom, nikomu nepredá. Za žiadnu cenu. A šťastná rodina je u kovačických maliarov to najhlavnejšie.

Tmel spokojnej existencie rodiny je aj tmelom ich diel, ktoré sa každým novým obrazom dostávajú ďalej a ďalej do sveta. To, akú dôležitosť prikladajú slovenskí maliari z Kovačice práve rodine a spokojnému rodinnému životu dokladá aj skutočnosť, že nikto z nich sa nikdy nerozviedol.