Na festivale v Karlových Varoch sme vás videli už predminulý rok, keď ste si prevzali Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos do svetovej kinematografie. Na vašu počesť sa v Benátkach premietali tri filmy, ktoré vás preslávili, a každý z nich ste tu osobne predstavili: Kráľova reč (The King’s Speech), Žiara (Shine) a Quills – Perom markíza de Sade (Quills).

Ak sa teda budem opakovať, musíte mi hneď povedať: „Stop! Už som to počula, tieto vaše vtipy sú staré, mám ich zapísané!“

Počula som, že si vediete denník, zapisujete si svoje zážitky?

Denník si nevediem, ale zapisujem si všetky pracovné stretnutia a iné povinnosti. Takže viem, čo som robil a prečo som to robil. Zvyšok je ukrytý v mojej pamäti, ktorá je, samozrejme, prchavá, nespoľahlivá.

Máte veľa českých väzieb: milujete film Miloša Formana Hoří, má panenko! Hovorí sa, že ho poznáte celý naspamäť. A veľmi dobre poznáte aj hry Karla Čapka; keď ste boli študent, páčil sa vám Život hmyzu od bratov Čapkovcov…

Keď mi pred dvoma rokmi dali Krištáľový glóbus, pomyslel som si, že to dáva zmysel. Patrím sem! Zaslúžim si toto ocenenie! Prezident Kennedy povedal: Ich bin ein Berliner, ja hovorím: Ich bin ein Tscheche!

A pamätáte si, keď ste prvýkrát povedali: som slávny? Mali ste okolo štyridsiatky, keď ste s filmom Shine (Žiara) prerazili po celom svete.

V deň odovzdávania Oscarov, niekedy v marci 1997, som si určite nenapísal do denníka „Dnes som sa stal slávnym“. Niektorí možno áno: nedávno som čítal memoáre významného amerického dramatika Noëla Cowarda, ktorý bol aj skladateľom a komikom a viedol si podrobné denníky. A napísal hru s názvom Súkromné životy, na tú dobu veľmi kontroverznú, a po nej, ak si dobre pamätám, si do denníka napísal niečo v zmysle: „Dnes ráno som sa zobudil a myslím, že som slávny!“ Nikdy som ten pocit nemal. Myslím, že som si do denníka napísal len: „Oscar.“

Film Shine, za ktorý ste získali Oscara, mal svetovú premiéru na festivale nezávislých filmov Sundance, čo bolo v tom čase veľmi nezvyčajné. Austrálske filmy sa zvyčajne snažili dostať do medzinárodného povedomia cez Európu, cez filmový festival v Cannes. Boli ste vtedy na Sundance?

Nie, nevzali ma! Hovorili, že tam veľmi snežilo, ale to poznám len z rozprávania. Ale vážne, nemohol som ísť na Sundance na svetovú premiéru, nakrúcal som pomerne rozsiahly, dvanásťdielny televízny seriál o šéfredaktorovi novín – vzal som tú prácu, aby som získal viac skúseností pred kamerou.

Teraz sa môže zdať, že po filme Shine som mal za sebou akúsi mytologickú cestu k úspechu, ale vtedy som si stále hovoril: tento záujem o moju osobu môže zajtra skončiť, ale nevadí. Ak bude najhoršie, vrátim sa do divadla. Ale asi to na ľudí naozaj zapôsobilo. Začali sme s filmom Shine cestovať na ďalšie festivaly, boli sme na Millvalley Film festivale, čo je krásne podujatie v Kalifornii, v New Orleanse, v Chicagu, mali sme tlačovú konferenciu v New Yorku, z Austrálie mi neustále volali a pozývali ma do ďalších a ďalších talk show a na rozhovory. V tom čase som už nemal záchvaty paniky, cítil som sa dobre, ale stále som si hovoril, že aj keby tá sláva nepokračovala, zostanem jednoducho pri divadle.

Naozaj ste mali záchvaty paniky?

Začalo sa mi to stávať, keď som mal štyridsať rokov, bolo to v roku 1991, veľa som cestoval po Austrálii s konverzačnou komédiou Oscara Wildea Ako je dôležité mať Filipa. Nie je to práve hra, pri ktorej chcete mať záchvat paniky – je tam veľa textu, strašne rýchlo sa tam hovorí. Trvalo mi možno tri alebo štyri roky, kým som sa z toho dostal, pretože panikáriť, že vás opäť chytí panika, toho sa len ťažko zbavuje.

V tom čase sa nám tiež narodila dcéra, takže som sa rozhodol, že si musím dať pauzu od zájazdových predstavení a trochu si oddýchnuť. Urobil som si v hlave mentálny priestor a začal som pracovať na iných projektoch, jedným z nich bol film na motívy austrálskej klasiky, taká jemná komédia. Tam si ma všimol Scott Hicks, režisér filmu Shine, a už to išlo. Potom prišli Bedári. (Les Misérables)…

Tých ste, mimochodom, nakrúcali v Prahe.

Vtedy ma režisér Bill August pozval, a ja som povedal: „Nikdy predtým som nehral policajta. Hrám buď divných ľudí, alebo ľudí s psychologickými a inými problémami!“ Ale viete, boli to Bedári, klasika, Victor Hugo, to sa nedalo nevziať.

Inšpektor Javert už navždy skončil ako jediný policajt v mojej kariére, raz a dosť, povedal som si vtedy. Na koňa sa už nikdy viac neposadím! A áno, točili sme na Barrandove, čo sa mi páčilo, bolo to zmysluplné. Dlho som ten film nevidel, ale Rafael Yglesias, americký spisovateľ a scenárista, ktorý napísal scenár k Bedárom, to mal ťažké. Povedzme si na rovinu, že román Victora Huga patrí do rodiny nesfilmovateľných románov, má 1 200 strán a inšpektor Javert tam zmizne najmenej na 600 strán a potom sa znova objaví… To nie je veľmi príjemné pre herca, ani na javisku, ani vo filme. Poznáte tú skvelú vetu dramatika Toma Stopparda? V jednej zo svojich hier hovorí ústami jednej zo svojich postáv: „Prichádzam na javisko a potom odchádzam, aby sa medzitým mohla odohrať celá Biblia.“ To nechce žiadny herec.

Vďaka Bedárom ste však získali aj ďalšiu prácu, napríklad úlohu Walsinghama vo filme Kráľovná Alžbeta (Queen Elizabeth) z roku 1998 s Cate Blanchettovou v hlavnej úlohe…

A vďaka Cate som o tejto úlohe uvažoval v prvom rade preto, že som ju poznal z Austrálie, okrem iného sme sa stretli v komornej dráme Davida Mameta Oleanna, kde som hral stredoškolského profesora a ona hrala moju študentku, práve dokončila školu, inscenácia začiatkom deväťdesiatych rokov veľmi rezonovala.

A keď som čítal Kráľovnú Alžbetu, pomyslel som si, že to bude asi dosť nudné, mal som za sebou už veľa Shakespearov, Bena Johnsona a jakobínsku drámu a všetky ďalšie veci… Len som sa obával, že ten príbeh nie je dosť súčasný. Režisér Alžbety, Shekhar Kapur, sa so mnou stretol, aby sme to prediskutovali. Prišiel za mnou do Prahy, ja som vtedy žil v Hlubočepoch… Čomu sa smejete? Ako to mám vysloviť? Zdajú sa vám Hlubočepy smiešnejšie ako Brno? Ale príbeh, ktorý vám teraz poviem, je naozaj špecificky český.

Tak sem s ním.

Takže… Shekhar Kapur ma zobral na večeru, rozprával o všeličom, až som sa čudoval. O kresťanstve a rôznej čudnej kontinentálnej mytológii a filozofii, Machiavellim, kniežatách a tak ďalej… Točila sa mi z toho hlava. Myslím, že ma chcel presvedčiť, aby som tú úlohu vzal. Zrazu, večera sa končila, sa ma spýta: „Dáš si becherovku?“ „Áno,“ odpovedal som. A v duchu som sa zhrozil: čo mi to, preboha, hovorí? Pretože som nerozumel, čo tým myslí, nepoznal som tento váš drink a počul som: „Do you want a better offer (Chcete lepšiu ponuku)?“ Znelo to podobne ako becher-ofku. Chcel do mňa naliať digestív a ja som si myslel, že mi ponúka vyšší honorár! Ale keďže tieto veci nechávam na svojho agenta, snažil som sa z toho vyvliecť tým, že radšej budem ďalej hovoriť o filozofii ako o peniazoch. Nejako sme to dali aj s tou becherovkou, a tak som tú úlohu vzal. Samozrejme, aj s pôvodným honorárom!

Rok 2003 pre vás odštartoval hollywoodskym trhákom Piráti Karibiku, kde ste sa objavili ako kapitán Hector Barbossa v piatich dieloch, od Prekliatia Čiernej perly (2003) po Salazarovu pomstu (2017). Páčil sa vám zlý Barbossa, chýba vám?

Chýba mi, v Pirátoch som mal skvelý príbeh, napísal ho scenárista Terry Rossio. Prešiel som od rôznych aspektov zloducha k tomu, že som bol človek so strateným detstvom. Ale nemôžem sa vrátiť späť, z mŕtvych sa nevrátite inak ako duch. Áno, bolo to veľmi dobre napísané, ale potom ma zastrelili a povedali mi: možno by si mohol prísť na konci ďalšej epizódy ako prekvapenie. A ja som im povedal: ako? A oni povedali: ako woodoo! Ale ak som zomrel, aby som ochránil svoju dcéru, nemôžem len tak zrazu vstať z mŕtvych, to by nebolo vhodné. Ale potom som dostal veľa slzavých listov od Japoniek…

Prečo práve od Japoniek?

Od žien z celého sveta, ale od Japoniek najviac. Prečo, to neviem. Ale teraz rozmýšľam, že by som mohol zmeniť názor na vzkriesenie Hectora Barbossu, pretože ďalší Piráti z Karibiku sa budú nakrúcať v Austrálii. To je pre mňa dobré, viete, keďže tam žijem. A rozmýšľal som, že ak Johnny Depp naozaj nebude hrať Jacka Sparrowa a možno namiesto neho bude hrať Margot Robbie alebo niekto taký, mohol by som sa vrátiť ako duch a trochu ju zasvätiť do tajov pirátstva. To je môj sen: tri scény, žiadne cestovanie, prísť, natočiť a vrátiť sa domov.

Pred dvoma rokmi ste uvažovali, že v plánovanom filme Orena Movermana Raised Eyebrows (Zdvihnuté obočie) budete Groucho Marx… Bol to ten zo slávnej komediálnej skupiny The Marx Brothers, ktorý získal Oscara za celoživotné dielo. To by bola pre vás výzva. Stále to platí, bude sa film ešte nakrúcať?

Ohlásili, že to bude životopisný film, ale nemyslím si to. Je to tragikomédia o smrteľnosti, odohráva sa na konci Grouchovho života v 70. rokoch, keď je Groucho starý, ale nikdy vám nepovie, či naozaj zabúda, alebo to zabúdanie hrá. Chceli by sme ho ešte nakrútiť, ale je to nezávislý film a ťažko sa naň hľadajú peniaze. Teraz letia veľké filmy ako Duna alebo Barbie.

Americkí nezávislí producenti hovoria, že situácia je teraz náročná najmä kvôli dlhému štrajku hollywoodských hercov a scenáristov, ktorý film postihol ešte viac ako covid.

Nech už je situácia zložitá z akéhokoľvek dôvodu, cítim teraz veľký tlak na divákov. Zdá sa mi, že šéfovia filmového priemyslu tvrdo tlačia na to, aby sa do kín vrátilo čo najviac divákov – aby sa celý filmový biznis čo najrýchlejšie vrátil do normálnych koľají, čo sa však napriek všetkým Barbie, Oppenheimerom a iným megaakciám určeným pre multiplexy nedarí. Momentálne mám na stole niekoľko ďalších potenciálne zaujímavých nezávislých projektov, ale už niekoľko rokov sa do nich nedarí investovať práve preto, že v móde sú buď veľké investície, veľké peniaze, veľké filmy, alebo nič. Momentálne nie je veľa nadšenia pre financovanie tých menších – ale dúfam, že sa to opäť zlepší.

Čo myslíte, kedy?

Ťažko povedať – možno Amerika nemá vládu, ktorá by bola úplne zapálená pre to, aby sa kultúra dostala do popredia… Ale aby som bol spravodlivý, máloktorá krajina to robí, možno práve tá vaša. Keď som sa v deväťdesiatych rokoch stretol s Václavom Havlom, po návrate domov som sa všade chválil: „Viete, že Česká republika má za prezidenta dramaturga?“ Vtedy som sa dozvedel, že to nie je pravda. Neverili mi. Som rád, že som sa tento rok mohol stretnúť s vaším novým prezidentom Petrom Pavlom. Keď ho zvolili, ľudia vraj plakali od šťastia, čo mi pripadá ako dobré znamenie.

Naučili ste sa tento rok v Karlových Varoch počas práce porotcu niečo nové?

Určite, a to nielen v mojej práci porotcu. Veľa som sa prechádzal po meste, bol som napríklad v sklárni Moser, kde sa vyrábajú glóbusy, krásny zážitok. A v práci? Pozerali sme filmy hlavne popoludní a večer, vo výbere hlavnej súťaže bolo veľa filmov o histórii európskeho kontinentu, o druhej svetovej vojne videných z rôznych uhlov pohľadu – spoznal som špecifické nuansy českých a slovenských dejín.

Pre nás, ktorí odtiaľto nepochádzame, je to dobrý test toho, čo o Európe vieme. Môj kolega z poroty, islandský spisovateľ a scenárista Sjón, je naozaj vzdelaný človek a má hlboké znalosti histórie, čo nám pomohlo. Hlavná súťaž tohtoročného festivalu bola veľmi dobre vyvážená, české filmy do nej dobre zapadli. Viem, že niektorí z filmárov, ktorí tento rok súťažili, sú mladí, len nedávno debutovali, ale už niečo vyhrali v Karlových Varoch a festival sa im snaží pomôcť dostať sa k druhému alebo tretiemu celovečernému filmu. To je podľa mňa veľmi dôležité.

Vy sám často hovoríte o čare veľkého plátna…

Pretože mám pocit, že tu v Austrálii sme ešte stále trochu v tej postkovidovej atmosfére. Možno sa ľudia toľko nehrnú do veľkých kín, a tak treba neustále pripomínať istú komunitnú povahu filmového umenia. Koniec koncov, tak sa kinematografia začala, tak sa rozšírila, tento aspekt „pozeráme spolu“ je v nás hlboko zakorenený. A potom nám to zrazu niekto všetko rozbil: povedali nám, že filmy môžeme pozerať len doma v úzkom rodinnom kruhu, bez tohto základného vnímania filmového plátna.

Je to ako ísť do galérie, kde maliarom povedia: „Môžete maľovať obrazy, ale nie väčšie ako 10 × 10 centimetrov!“ A potom návštevníkom povedia: „A na tieto maličké obrázky sa môžete pozerať len s jedným priateľom!“ To isté máte s domácimi obrazovkami a plátnami kín. Je jasné, že veci sa v priebehu rokov menia a budú meniť. Ale čaro veľkého plátna. To zostáva.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.