Po desaťročia existovali len tri strany – sociálni demokrati (SPD), kresťanskí demokrati (CDU) a slobodní demokrati (FDP). To, či bude vládnuť CDU alebo SPD, záviselo predovšetkým od slobodných demokratov, keďže tieto dve hlavné strany osve zvyčajne nedosiahli absolútnu väčšinu. Podarilo sa to len CDU v 50. rokoch.
Týmto veľmi stabilným straníckym systémom neotriaslo ani to, keď sa do Bundestagu v 80. rokoch dostala ľavicová alternatíva Zelených. Ich hlasy išli na úkor SPD, čo znamenalo, že ľavicový tábor ako taký sa neposilnil, ale iba sa rozdelil na sociálnodemokratické a alternatívne ľavicové krídlo.
Boli aj pokusy o založenie pravicových strán, ale ani republikánom, ktorí sa v 80. rokoch dostali do rôznych krajinských parlamentov, sa nepodarilo natrvalo etablovať ako strana napravo od CDU. Podarilo sa to až AfD.
AfD začala ako liberálna, eurokritická strana
Úspech Alternatívy pre Nemecko od začiatku súvisel s tým, že zaujímala postoje, ktoré sa vymykali konsenzu etablovaných strán, ako napríklad kritický postoj k euru. V súlade s tým mala AfD korene medzi kritikmi zavedenia eura, ktorí mali konzervatívne sociálno-politické predstavy, ale inak boli za liberálnu hospodársku politiku. Najmä po utečeneckej kríze v roku 2015 a s úspechom AfD vo východných spolkových krajinách Nemecka však strana čoskoro zaujala čoraz viac národno-konzervatívne postoje. Bernd Lucke, spoluzakladateľ a prvý predseda strany, odišiel spolu s niektorými svojimi stúpencami a neúspešne sa pokúsil založiť novú stranu.
Ani za nasledujúcich predsedov Frauke Petryovej, Alexandra Gaulanda, Jörga Meuthena a napokon Alice Weidelovej a Tina Chrupallu sa nepodarilo prekonať vytváranie táborov v rámci AfD. Súviselo to aj s tým, že sa tu – podobne ako v Nemecku vo všeobecnosti – stretli dve veľmi rozdielne charakterizované prostredia. Zjednodušene povedané, východonemecké regionálne združenia majú tendenciu kombinovať národno-konzervatívne s antiglobalizačnými a antikapitalistickými postojmi, zatiaľ čo západonemecké časti strany sú skôr liberálnejšie – najmä pokiaľ ide o otázky hospodárskej politiky.
Toto vytváranie táborov v rámci AfD viedlo v posledných rokoch opakovane ku konfliktom. Bývalí lídri Frauke Petryová a Jörg Meuthen opustili stranu po ostrom spore. Najmä západonemeckí členovia sa naďalej usilujú o stranu, ktorá v podstate zodpovedá konzervatívnym častiam CDU z 80. rokov. Na druhej strane, východonemecká AfD sa často považuje za fundamentálnu opozíciu voči „systémovým stranám“ a kriticky sa stavajú k možnej spolupráci s CDU/CSU. Radikálni vodcovia zjavne snívajú o nemeckom národnom hnutí, ktoré nedovolí, aby jeho čistú doktrínu skorigovala blízkosť k štátu.
Oba prístupy sú v zásade nezlučiteľné a vyznačujú sa zásadne odlišnými hodnotami. V minulosti to opakovane viedlo k vášnivým diskusiám, sporom a niekedy aj k chaotickým pomerom, najmä na celoštátnych zjazdoch AfD.
Personálna politika AfD vyvoláva napätie
Keď sa AfD koncom júna stretla v Essene na svojom 15. celoštátnom straníckom zjazde, všetko nasvedčovalo tomu, že sa schyľuje k búrke. Bolo to spôsobené najmä udalosťami okolo Maximiliana Kraha, hlavného kandidáta AfD do Európskeho parlamentu. V období pred voľbami do Európskeho parlamentu bol jeden z Krahových zamestnancov zatknutý pre podozrenie zo špionáže. Potom Krah poskytol rozhovor talianskym novinám La Republica, v ktorom zdôraznil, že nie všetci členovia Hitlerových Waffen-SS boli zločinci – čo bola hlúpa poznámka vzhľadom na brutálne besnenie Waffen SS v Taliansku.
Keď potom obaja lídri strany Tino Chrupalla a Alice Weidelová stiahli kandidáta Kraha z volebnej kampane do Európskeho parlamentu (z kandidátky ho už odstrániť nemohli, pozn. prekl.), začalo sa hovoriť o „zrade“, najmä vo východných straníckych organizáciách a v období pred voľbami. Vedenie strany tak v Essene čelilo problémom z oboch strán: z občianskeho tábora (západ) kvôli nominácii neprofesionálneho Kraha, ktorý bol povestný svojím excentrickým vystupovaním, a z národného prostredia (východ), pretože Chrupalla a Weidelová sa v súvislosti s Krahom podvolili tlaku hlavného prúdu.
Situácia sa však vyvinula inak, ako očakávali najmä zástupcovia etablovaných médií. Obaja predsedovia boli opätovne zvolení s približne 80 percentami hlasov, strana sa nerozhádala kvôli vzájomným bojom, mocenským hrám a osobnej márnomyseľnosti, ale, naopak, pod tlakom verejnosti sa zomkla.
Tlak zvonku spája
A tento tlak bol značný. Veľké demonštrácie proti „pravici“, a teda najmä proti strane AfD na jar, súdny proces proti predsedovi durínskej AfD Björnovi Höckemu, ale aj rozhodnutie súdu, že zaradenie AfD Verdachtsfall ako pravicovo-extrémistickej strany bolo v poriadku – to všetko zanechalo stopy a stálo hlasy.
Skutočnosť, že sa AfD pod týmto masívnym náporom nerozpadla, ale namiesto toho usporiadala harmonický stranícky zjazd, ukazuje, akou profesionálnou sa AfD stala. Zároveň to vyvracia nemeckými médiami pestovaný mýtus o intrigánovi Björnovi Höckem, ktorý údajne z úzadia ťahá za nitky a je tajným vodcom strany. V každom prípade, vo voľbe do výkonného orgánu strany prepadli všetci kandidáti blízki Höckemu. Zjavne sa vedenie strany okolo Weidelovej a Chrupallu snaží nájsť tretiu cestu medzi pragmatickou „melonizáciou“ strany liberálnymi konzervatívcami na jednej strane a túžbou po mimoparlamentnej opozícii pravicových národných romantikov na strane druhej.
Pochybný „boj proti pravici“
Deje sa to pod masívnym tlakom, ktorý vyvíjajú nielen organizácie ľavicového predvoja, etablované médiá a mimovládne organizácie, ale aj nemecká vláda. Tá je zjavne odhodlaná zbaviť sa nevítaného konkurenta z pravicového okraja pomocou právnych prostriedkov a prostriedkov tajných služieb a tento postup, ktorý je kontroverzný aj medzi nemeckými ústavnými právnikmi, predáva ako „boj za demokraciu“.
Zjazd AfD v severorýnsko-vestfálskom meste Essen opäť ukázal pochybné rozmery tohto „boja proti pravici“ v Nemecku. Podľa nemeckej ústavy totiž existuje základné právo založiť stranu, angažovať sa v nej a viesť za ňu kampaň bez bez prekážok. Okrem toho sú všetky strany zo zákona povinné organizovať stranícke zjazdy s demokratickými voľbami. V Essene však boli rôzne pokusy zabrániť členom AfD vo výkone tohto základného práva. Najprv sa mesto Essen pod vedením starostu z CDU neúspešne pokúsilo vypovedať zmluvu o prenájme sály na podujatie, potom ľavicové a ľavicovo extrémistické organizácie a združenia vyzvali na znemožnenie konania straníckeho zjazdu. To vyústilo do veľkej demonštrácie v okolí zjazdu, počas ktorej sa ľavicoví extrémisti pokúsili fyzicky zabrániť nielen delegátom AfD, ale aj zástupcom médií dostať sa na miesto konania podujatia a dostali sa do zrážok s políciou. Ľavicová demonštrácia proti AfD sa skončila 28 zranenými policajtmi, desiatkami zatknutých a obvineniami z poškodzovania majetku, porušovania verejného poriadku, odporu proti štátnej moci a napadnutia. Polícia stále pátra po ľavicovom extrémistovi, ktorý kopol do hlavy policajta, ktorý už ležal na zemi – policajt musel byť s ťažkými zraneniami hospitalizovaný.
Nervozita v súvislosti s blížiacimi sa voľbami
Je otázne, či sú takéto kroky vhodné na odradenie váhajúcich voličov od hlasovania za AfD. Je až príliš zrejmé, že sa pokúšajú delegitimizovať demokratické ciele, ako je kontrola migrácie do Nemecka, cenovo dostupná energetická politika a väčšia nezávislosť krajiny od Bruselu. Ak sa súčasnému vedeniu strany podarí aj v nasledujúcich týždňoch dostať AfD z titulných stránok novín a disciplinovať radikálne sily, možno predpokladať, že nadchádzajúce septembrové voľby vo východonemeckých spolkových krajinách Durínsko, Sasko a Brandenbursko budú úspešné. Miera tohto úspechu však bude závisieť aj od podielu hlasov, ktoré získa nová strana BSW bývalej komunistky Sahry Wagenknechtovej. Svojou zmesou kritiky prisťahovalectva, kapitalizmu a západnej podpory Ukrajiny brnká na strunu mnohých východných Nemcov.
Reakcia politických oponentov však ukazuje, aký úspešný bol zjazd AfD. Sotva týždeň po stretnutí strany v Essene sa opäť objavili výzvy na zákaz AfD Spolkovým ústavným súdom. Skutočnosť, že táto iniciatíva nevychádza od ľavicových mimovládnych organizácií, ale od poslanca CDU Marca Wanderwitza ukazuje, aké nervózne sú etablované strany v Berlíne.