AfD znervózňuje všetkých svojich protivníkov

Po desaťročia existovali len tri strany – sociálni demokrati (SPD), kresťanskí demokrati (CDU) a slobodní demokrati (FDP). To, či bude vládnuť CDU alebo SPD, záviselo predovšetkým od slobodných demokratov, keďže tieto dve hlavné strany osve zvyčajne nedosiahli absolútnu väčšinu. Podarilo sa to len CDU v 50. rokoch.

Týmto veľmi stabilným straníckym systémom neotriaslo ani to, keď sa do Bundestagu v 80. rokoch dostala ľavicová alternatíva Zelených. Ich hlasy išli na úkor SPD, čo znamenalo, že ľavicový tábor ako taký sa neposilnil, ale iba sa rozdelil na sociálnodemokratické a alternatívne ľavicové krídlo.

Boli aj pokusy o založenie pravicových strán, ale ani republikánom, ktorí sa v 80. rokoch dostali do rôznych krajinských parlamentov, sa nepodarilo natrvalo etablovať ako strana napravo od CDU. Podarilo sa to až AfD.

AfD začala ako liberálna, eurokritická strana

Úspech Alternatívy pre Nemecko od začiatku súvisel s tým, že zaujímala postoje, ktoré sa vymykali konsenzu etablovaných strán, ako napríklad kritický postoj k euru. V súlade s tým mala AfD korene medzi kritikmi zavedenia eura, ktorí mali konzervatívne sociálno-politické predstavy, ale inak boli za liberálnu hospodársku politiku. Najmä po utečeneckej kríze v roku 2015 a s úspechom AfD vo východných spolkových krajinách Nemecka však strana čoskoro zaujala čoraz viac národno-konzervatívne postoje. Bernd Lucke, spoluzakladateľ a prvý predseda strany, odišiel spolu s niektorými svojimi stúpencami a neúspešne sa pokúsil založiť novú stranu.