Muftíjovia na severnom Kaukaze začali ťaženie proti noseniu nikábov

„My, moslimovia severného Kaukazu, rovnako ako naši predchodcovia, teológovia, podporujeme názor väčšiny islamských učencov, že nikáb nie je povinný. Tvrdenie niektorých ľudí, že tvár a ruky sú v islame awrah, je nespoľahlivé, neprijateľné a v islame dokonca zakázané, ak spôsobuje zmätok a rozkol v spoločnosti. Nikáb na severnom Kaukaze nikdy nebol tradičnou formou oblečenia,“ píše sa vo vyhlásení.

Rozhodnutie zakázať veriacim nosenie nikábu predstavitelia muftiátu odôvodnili zásadou „neškodiť sebe, islamu a ani celej spoločnosti“. Nosenie nikábu, burky a iných pokrývok hlavy, ktoré zakrývajú tvár, duchovní predstavitelia v podmienkach moderného Ruska považujú za praktickú ujmu moslimom, keďže takáto praktika spôsobuje nezhody v medzináboženských a medzietnických vzťahoch.

Ešte 2. júna uvalil na nosenie nikábu fatwu muftí Dagestanu Achad-Afandi Abdulaiev. Reagoval tým pravdepodobne na skoršie slová hlavy Dagestanu Sergeja Melikova. Ten krátko po teroristickom útoku, ktorý si 23. júna v tejto severokaukazskej republike vyžiadal 27 životov (vrátane 5 útočníkov), označil nosenie nikábov za bezpečnostné riziko.

Deň po vyhlásení muftiátu severného Kaukazu vydal vyhlášku dočasne zakazujúcu nosenie nikábov aj muftí Karačajsko-Čerkeska. „Duchovná správa moslimov Karačajsko-Čerkeska považuje nosenie nikábu v moderných podmienkach v Rusku za zakázané, kým nebudú odstránené identifikované hrozby a nedôjde k novému teologickému záveru,“ vyhlásil miestny muftí Ismail-Chadži Berdiev.

Karačajsko-čerkeský muftiát pritom zdôraznil, že nie je dôvod na úplný a trvalý zákaz nosenia nikábu, avšak obmedzenie jeho nosenia v kontexte bezpečnostných hrozieb je prijateľné.

Slabá fatwa, slabý muftiát

Miestni experti varujú, že nariadenie muftiátu bude mať v praxi len minimálny reálny efekt. Príčiny sú dve: charakter fatwy v islame a nízka miera popularity so štátom prepojenej cirkvi.

„Zákon šaría uvádza, že pre moslima je povinne záväzné súdne rozhodnutie, pričom nielen rozhodnutie šaríatskeho súdu, zatiaľ čo fatwa podľa zákona šaría nie je záväzná,“ uviedol v tejto súvislosti expert na porovnávaciu legislatívu a islam Leonid Siukijajnen.

Podľa odborníka prevažuje v islamskom svete názor, že povinne záväzné sú len tie nariadenia, ktoré boli prijaté na legislatívnej úrovni [cirkevnej aj necirkevnej, pozn. red.]. Najhorším trestom, aký môžu Dagestanky nosiace nikáb podľa jeho názoru teraz očakávať, je verejné pokarhanie.

Podľa Vladimira Bobrovnikova, vedúceho Centra pre štúdium Strednej Ázie, Kaukazu a Uralsko-volžského regiónu Ústavu orientálnych štúdií Ruskej akadémie vied (RAS), budú dohľadom nad dodržiavaním fatwy s najväčšou pravdepodobnosťou poverení miestni imámovia.

Druhým limitujúcim faktorom je dlhodobo nízka miera podpory oficiálnych muftiátov u miestneho obyvateľstva. Muftiáty sú často vnímané ako predĺžená ruka Kremľa. Nejde pritom nutne o emóciu vyplývajúcu zo separatistických alebo protiruských tendencií. Pokles podpory oficiálnych moslimských aj kresťanských cirkví pre ich prílišné prepojenie s vládami a svetskou politickou elitou je fenoménom charakteristickým pre celý (nielen) postsovietsky priestor.

Najmä v kontexte decentralizácie islamských duchovných komunít preto neplatí, že každý odporca mešít podporovaných muftiátom je automaticky salafitom, radikálom alebo separatistom. V republikách severného Kaukazu existuje mnoho mešít a imánov, ktoré síce odmietajú muftiát, avšak naďalej zastávajú tradičné súfijské postoje.

Miestni experti preto zdôrazňujú, že fatwy na nosenie nikábu budú predstavovať morálny záväzok len pre menšinu veriacich, ktorí muftiát uznávajú. Navyše v ich prípade väčšinou ide o umiernených súfiov, ktorí beztak nosenie nikábu nepraktizujú. „Autorita muftiátu Karačajsko-Čerkeska je na veľmi nízkej úrovni. Tí, ktorí nosia nikáb, nie sú podporovateľmi ani nasledovníkmi muftiátu, ich vodcov a autorít. Preto tento dekrét mieri do prázdna,“ uviedol ruský expert na islam Ruslan Ajsin.

Miestny odborník Rinat Muchametov súhlasí, že najmä autorita karačajsko-čerkeského muftiátu je mimoriadne nízka. U muftiátu Dagestanu je podľa jeho slov o niečo vyššia, ale aj tam tento orgán uznáva len 40, maximálne 50 percent veriacich.

Tento stav nedávno verejne pripustil aj muftí Dagestanu Achad-Afandi Abdulaiev, keď vyhlásil, že v republike existujú tri kategórie mešít. Prvú predstavujú mešity lojálne, ktorých imámov odsúhlasil muftiát. Druhými sú mešity nelojálne, ktoré majú vlastného, nezávislého imáma, avšak viac-menej sa držia pre región tradičného súfijského islamu. Za tretiu kategóriu označil radikálne mešity, ktoré sú fakticky wahábistické [predstavitelia ruských svetských a cirkevných orgánov termíny salafista a wahábista voľne zamieňajú, pozn. red.].

Miestni odborníci sa v prevažnej miere zhodujú, že mozaika moslimských mešít a hnutí na severnom Kaukaze je ešte pestrejšia. Nie všetky salafistické mešity sú politicky aktívne a militantné, pričom, naopak, pod vplyvom rôznych faktorov sa môžu politicky radikalizovať a militarizovať aj súfijské mešity. V konečnom dôsledku muridskú vojnu na severovýchodnom Kaukaze voči Ruskej ríši v 19. storočí takmer tri desaťročia viedli práve súfiovia.

Prieskum terénu pre ďalšie kroky

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov uviedol, že o téme zákazu nikábov v Severokaukazskom federálnom okruhu ruská vláda nediskutuje. Podľa dagestanského poslanca Artema Bičaieva sa o téme momentálne nevedú rozhovory ani v Ruskej štátnej dume.

„Podľa mňa je správna cesta, keď otázky nosenia náboženských odevov upravuje duchovenstvo, myslím si, že aj iné duchovné organizácie v Rusku uvažujú o tejto téme. Možno len nahlas nevyjadrili svoj názor. Také riešenia ako to, ktoré prijal muftí Dagestanu, môžu povzbudiť moslimské organizácie v iných regiónoch, aby podporili túto líniu a vyjadrili tak svoj postoj,“ uviedol Bičaiev.

V prípade obmedzení na nosenie nikábu však napriek spomínaným vyjadreniam nemusí ísť len o bezprostrednú a dočasnú reakciu na nedávny teroristický útok. Existujú náznaky dlhodobo zamýšľanej politiky.

Ešte 28. mája podpredseda Štátnej dumy Vladislav Davankov navrhol dať zákonodarným a obecným zhromaždeniam právomoc zakázať nosenie náboženských odevov na verejných miestach. Poslanci Štátnej dumy z Komunistickej strany Ruskej federácie Michail Matveiev a Sergej Obuchov tiež pripravili návrh zákona, ktorý by zaviedol pokuty za nosenie oblečenia, ktoré zakrýva tvár na verejných miestach.

To, že presadzovanie podobných návrhov v Rusku nebude bezproblémové, naznačil poslanec z Čečenska Adam Delimchanov. Ten Davankovovi a ostatným „sľúbil“, že im „jasne“ vysvetlí, čo to sú „tradičné náboženské hodnoty a zvyky“.

Viacerí miestni odborníci nevylučujú, že fatwou na nosenie nikábu si Kremeľ prostredníctvom miestnych muftíov len testuje pôdu pre systematickejšie potláčanie islamských a z pohľadu Moskvy islamistických atribútov. Skutočným cieľom na ďalšej etape pritom môže byť zákaz nosenia hidžábu, teda šatky, ktorá zahaľuje vlasy, uši a krk, avšak necháva odhalenú tvár. Na rozdiel od nikábu, s ktorým sa človek v Rusku a na severnom Kaukaze stretne len veľmi zriedka, je hidžáb v posledných rokoch čoraz populárnejší.

Útok na nikáby je „súčasťou celkovej stratégie na potlačenie islamskej aktivity a infraštruktúry s cieľom obmedziť nosenie hidžábu na verejných miestach a vo vládnych inštitúciách,“ verí Ajsin. Odborník pritom dodáva, že podobné obmedzenia už platia v Tadžikistane, Turkmenistane a Uzbekistane, pričom o zákone uvažujú aj v Kazachstane, kde však táto iniciatíva narazila na odpor verejnosti.

Ajsin nevylučuje, že neskôr by sa obmedzenia mohli dotknúť aj iných atribútov islamu, ako napríklad nosenia brady s oholenými fúzami. Moskva pritom pri zavádzaní podobných pravidiel postupuje väčšinou viac pragmaticky než ideologicky. Dá sa preto predpokladať, že takýto trend by sa vyhol Čečensku, Ingušsku a Tatarstanu.

Rinat Muchametov naznačil, že reči o zákaze nikábu môžu byť politicko-technologickou kampaňou iniciovanou určitými skupinami z Moskvy: „Zatiaľ sa prikláňam k názoru, že ide o politicko-technologickú kampaň, ktorá má odvrátiť pozornosť od problémov v krajine a od zlyhaní špeciálnych služieb v Dagestane a v Crocuse, aby každý diskutoval o nikáboch a nie teroristických útokoch.“

Rovnako ako Ajsin, aj Muchametov predpovedá v budúcnosti tvrdšie opatrenia voči moslimom, náboženským a etnickým menšinám. „Smeruje k tomu všeobecná politika. V Rusku sa dá očakávať trend formovania monokultúrny. Tá pritom nebude čisto ruská. Očakávať možno rusifikovaný štát s jednotnou kultúrou a štandardami, v ktorom sa národnostné a náboženské menšiny budú rozpúšťať a asimilovať. Indikujú to štatistiky, a to aj na severnom Kaukaze. Je preto logické, že dôjde k podobnému sprísňovaniu,“ uviedol Muchametov.

Islam na severnom Kaukaze v kocke

Islam na severnom Kaukaze je a vždy bol mozaikou rôznych decentralizovaných názorových prúdov. Vo vrcholnom stredoveku prijali vládnuce elity tohto regiónu pod vplyvom misijnej činnosti z Gruzínska najskôr kresťanstvo, pričom viaceré útvary k pravosláviu konvertovali ako celky.

S rozpadom Gruzínskeho kráľovstva v dôsledku mongolskej invázie sa misijná činnosť skončila a miestne národy sa postupne vracali späť k pohanstvu. Ešte na konci 18. storočia však ruskí cestovatelia a špióni popisovali ako Čerkesi a Balkarci aj po prijatí islamu stále dodržiavali veľký pôst.

Iní do Petrohradu referovali o tom, ako pohanskí duchovní v starých kresťanských kostoloch v Ingušsku a Osetsku uskutočňovali zvláštne, synkretické, kresťansko-pohanské obrady. Tento synkretizmus dosiahol najväčšiu úroveň práve u severných Osetíncov, kde z kombinácie starého skýtskeho panteónu a prvkov kresťanstva vznikla pohanská viera Uacdin. K tej sa v dnešnom Severnom Osetsku-Alansku hlási až 30 percent obyvateľov.

Chrám osetského boha Uaštyrdži, ktorý je v ponímaní Uacdin totožný so sv. Jurajom, v Kurtatinskom údolí Severného Osetska-Alanska. Foto: Wikimedia

Islam začal na severný Kaukaz prenikať cez Dagestan už krátko po arabskej invázii v 7. storočí. Išlo však o veľmi dlhodobý proces, ktorému pôvodne aktívne bránilo aj miestne kresťanské kráľovstvo Avarov – Sarir. Poslednú pohanskú dagestanskú dedinu Tertuli dobyli jej moslimskí susedia až o vyše tisíc rokov neskôr – v 20. rokoch 19. storočia.

Medzi väčšinou národov severného Kaukazu sa však islam rozšíril až pomerne neskoro, a to prevažne mierovou cestou vo forme súfizmu. Ide o mystickú formu islamu, pre ktorú sú okrem iného charakteristické rády, trocha podobné tým kresťanským.

Súfiovia dokázali darom reči a vzdelanosti rozšíriť moslimskú vieru tam, kde to nedokázali zbrane. Okrem severného Kaukazu to tak bolo napríklad aj v Indonézii. Práve súfizmus sa pre miestne národy stal v 19. storočí zjednocujúcou silou v boji proti Ruskej ríši. Ani vtedy však nešlo o jednoliate hnutie. O vplyv súperili viaceré rády, pričom v prípade Osetíncov sa islam rozšíril len medzi aristokraciou [nižšie vrstvy ostali verné pohanstvu alebo konvertovali k pravosláviu, pozn. autora], ktorá sa však v Kaukazských vojnách postavila na stranu Petrohradu.

Ruská ríša už od začiatku chápala, že islam na dobytých územiach nedokáže vykoreniť a bude ho musieť kooptovať. Už v roku 1788 Petrohrad zriadil štátom kontrolovanú Muslimskú duchovnú správu (Muftiat). Tento systém v Rusku s obmenami funguje dodnes. Federálne subjekty s moslimským obyvateľstvom majú vlastné muftiáty na čele s muftím. Tieto organizácie sú následne podriadené Ústrednej duchovnej správe moslimov Ruska so sídlom v Ufe.

Moskve sa síce podarilo centralizovať a podriadiť si kedysi odbojné oficiálne súfijské duchovenstvo, tento úspech však zároveň oslabil vplyv duchovných na miestne obyvateľstvo. Najprv začali vznikať „nelojálne súfijské“ komunity a mešity a neskôr, po skončení Prvej čečenskej vojny (1994 až 1996), začal do regiónu s podporou štátov Arabského polostrova prudko prenikať voči súfizmu nepriateľsky naladený salafizmus. Tak postupne vznikla už spomínaná súčasná komplikovaná mozaika islamu na severnom Kaukaze.

V Čečensku a Dagestane sa ako lesný požiar rozšíril salafizmus, ktorý sa pod tlakom miestnych bezpečnostných zložiek militarizoval. V Ingušsku vláda šírenie salafizmu nepotláčala a ten sa tam rozšíril v menej militantnej podobe. V Severnom Osetsku-Alansku si miestni moslimovia v duchu osetských tradícii zachovali vysokú mieru lojality voči Moskve, a teda aj muftiátu.

Na omnoho sekulárnejšom severozápadnom Kaukaze si salafisti nikdy nedokázali získať podporu širokých más, avšak dokázali zorganizovať niekoľko veľmi efektívnych a pre centrálnu vládu nebezpečných džamátov (komunita veriacich, ktorá nemusí byť nutne viazaná na konkrétnu mešitu).

Dnešná rôznorodosť islamu na severnom Kaukaze je do značnej miery výsledkom rozdielnych prístupov a stratégií zo strany Moskvy a miestnych elít. Aj prípadná kampaň voči nikábom (prípadne aj hidžábom) môže preto mať na jeho budúcu podobu v regióne dlhodobé a ďalekosiahle dôsledky.