Rastúce sebavlastníctvo – kultúra slobody

Socializmus ako ópium neveriacich

Hniezdne teplo a stádový inštinkt pramenia zo strachu ľudí z rizík života. Socializmus z tohto strachu ťaží. Socializmus – bez ohľadu na jeho názov alebo maskovanie – sa spolieha na nátlak a konformizmus. Parafrázujúc kritiku náboženstva Karla Marxa by sa dalo povedať, že socializmus je ópium neveriacich. Presnejšie: ópium neveriacich vo vzťahu k slobode jednotlivca.

Títo neveriaci hľadajú spásu v štáte ako v nadradenej autorite, ktorá všetko riadi, prerozdeľuje a sankcionuje. Trochu to pripomína dlhý kolektívny adolescentný vek. To zapadá do niektorých ľavicových zelených programov, ktoré znejú akoby vychádzali z mysle mladých ľudí, ktorí žijú v teple zabezpečeného domova svojich kapitalistických rodičov, kde si užívajú všetky privilégiá a výhody – a preto nemajú zábrany ukladať odriekania a zákazy iným, menej zaopatreným spoluobčanom. Mladí ľudia, ktorí zároveň obviňujú svojich úspešných rodičov a pripisujú im zodpovednosť za nemorálny život. Namiesto toho, aby sa odsťahovali a vybudovali si vlastný, lepší domov, následne volajú po nových, lepších rodičoch, teda po novom, lepšom štáte.

V konfrontácii s dnešným duchom doby ide teda o dva obrazy človeka. Na jednej strane je tu človek s rastúcim vlastníctvom, ktorý sa môže stať slobodným a prispieť ku kultúre vlastnej zodpovednosti. Na druhej strane je štátny človek, ktorý sa musí riadiť zákonmi a zákazmi. To znamená kultúru klesajúceho vlastníctva, pričom sa zároveň zvyšuje význam kolektívu.

Všetky politicky relevantné otázky sa v súčasnosti sústreďujú okolo tejto diskusie. Diskusie, ktorej sa liberálne sily (alebo tí, ktorí sa tak nazývajú), žiaľ, často vyhýbajú. Väčšina združení a strán sa prispôsobuje duchu doby a hlása homeopaticky zriedený socializmus: nové dane pre klímu namiesto viery vo výskum a energetické inovácie. Čínske lockdowny proti pandémii namiesto viery v pokusy a omyly a kreativitu v opatreniach.

Socialistická kultúra je v podstate založená na pesimizme voči slobode. Naproti tomu kultúra podporujúca slobodu je založená na viere v osobnú tvorivú silu ako zdroj sily pre život v najlepšom z možných svetov – vrátane rizika zneužitia a zlyhania. Ide o presvedčenie, že jednotlivec rastúceho sebavlastníctva dosiahne pre spoločnosť viac ako štátny človek kolektivistického založenia.

Ekonóm a sociálny filozof Friedrich von Hayek sformuloval krédo tohto zásadne optimistického pohľadu na svet vo svojej knihe Ústava slobody: „Skutočnosť, že sloboda sa zneužíva, nie je argumentom proti nej. Naša dôvera v slobodu sa nezakladá na predvídateľných udalostiach za určitých okolností, ale na presvedčení, že celkovo vyvolá viac síl k lepšiemu ako k horšiemu.“

V roku 2019 pri príležitosti 50. výročia pristátia na Mesiaci švajčiarsky filozof Michael Rüegg vysvetlil, že dobývanie vesmíru bolo bitkou medzi liberalizmom a socializmom, medzi osobnou slobodou a kolektívnym donútením. Rovnaký boj ako dnes o dobytie budúcnosti v otvorenej spoločnosti, v ktorej sa oplatí žiť. Pretože Rüegg má pravdu, keď dodáva: „Bádanie bez strachu a otvorená kultúra omylov sa v 20. storočí ukázali ako podmienky obrany proti totalitným systémom.“ To isté platí aj pre 21. storočie – keď dominuje strach, upadáme späť do stádovitého myslenia, do kategórií kmeňov, od ktorých očakávame ochranu.

Je veľa ľudí, ktorí znevažujú liberalizmus. Ale len ak si dostatok ľudí bude vážiť a žiť osobnú slobodu a nezávislosť, bude tu dostatok tvorivého priestoru pre inovácie a pokrok – v osobnom aj spoločenskom zmysle. Sloboda a osobná zodpovednosť nie sú princípy minulosti, ale budúcnosti. Rozdiel spočíva v jednotlivcovi, nie kolektíve. Jednotlivec môže vlastniť sám seba, avšak nie kolektív.