O čo Macronovi ide?

Majú pravicoví komentátori pravdu? Veľmi ťažko povedať, pretože nikto nepozná cieľ Macronovho plánu. A ak si nie sme istí cieľom, nemôžeme hodnotiť ani kvalitu plánu. Väčšina sa ešte zhodne, že cieľom plánu môže byť predĺženie jeho politickej kariéry, ale aj tu je to nejasné. Macron nemôže mať viac ako dva úplné prezidentské mandáty za sebou. To nám dáva prakticky dve možnosti. Buď bude Macron chcieť sa presadiť na poli európskej politiky. Macron sa nikdy netajil, že Francúzsko je mu malé. Avšak aby tento plán realizoval, musel by mať za sebou silnú pozíciu a hlavne stranu, ktorá by za ním stála na domácej pôde.

Druhá možnosť, ako zostať pri moci, je trochu krkolomnejšia, aj keď nie je úplne nerealizovateľná. Macron bude stupňovať napätie medzi ním a parlamentom. Situácia bude zablokovaná a keďže nie je možné rozpustiť francúzsky parlament skôr ako v júni 2025, tak sa ponúka možnosť Macronovej abdikácie. Pokiaľ k nej dôjde, nič mu nebude brániť sa tejto voľby zúčastniť, pretože jeho druhý mandát skončí predčasne. Jeho situácia nebude ľahká po strate popularity. Na druhej strane sme boli svedkami, že aj po dvadsiatich rokoch stratégie postaviť hrádzu pravicovému extrémizmu funguje. V prípade chaosu sa Macron znova môže štylizovať do role záchrancu. Ale to už veľmi predbiehame. Hlavnou neznámou zostáva, že nikto, naozaj nikto, do Macronovej hlavy nevidí.

Ľavicoví komentátori a možný koniec macronie

Na ľavici je pohľad opačný. Macron je v podstate vybavený. Ľudia sú naňho alergickí. Stratil oporu vo svojej strane, pretože s nikým z jej vedenia nekonzultoval krok o rozpustení parlamentu. Jeho najvernejší, mladý premiér Gabriel Attal alebo ostrieľaný minister financií Bruno Le Maire, boli Macronovým rozhodnutím zaskočení. Macron od svojich spolustraníkov vyžadoval absolútnu lojalitu. Le Maire hájil svojho šéfa aj pri súčasných katastrofálnych výsledkoch. Za svoju vernosť však odmeny neboli. Ich šéf ich vystavil neistote, aspoň čo sa týka pracovného uplatnenia.

Macrona taktiež postupne opustila väčšia časť podnikateľov, pretože nedokáže svoju krajinu ekonomicky pozdvihnúť. Rovnaká situácia panuje aj v médiách. Predtým mediálne nespochybniteľný líder si musel zvyknúť, predovšetkým z ľavicových periodík, na ostrú kritiku. Podľa novinárov a špecialistov na to, čo sa vo Francúzsku nazýva macronia, Marca Endewelda, je jedným z hlavných dôvodov úpadku Macrona jeho vlastný prístup k interpretácii moci francúzskeho prezidenta. V Macronovom podaní francúzsky prezident veľmi pripomína francúzskeho kráľa. Tento štýl porozumenia moci nie je dlhodobo udržateľný v rovnostárskom Francúzsku.

Už teraz však môžeme povedať, že aj Marc Endeweld a s ním podobne zameraní novinári sa pomýlili. V čase medzi rozpustením francúzskeho parlamentu a prvým kolom volieb uvažovali nad možnosťou, že Macron chcel v podstate vládnuť spoločne s Národným zhromaždením. Vo svojej záľube v chaotickom konaní by bol schopný urobiť krok, ktorý nikto od neho nečakal. To sa však nestalo a Macron v druhom kole stavil na klasickú hrádzu proti nástupu pravice vo Francúzsku.

Čo vlastne Macron urobil?

Ako vidíme, nie je ani pre špecialistov jednoduché zhodnúť sa, či ide o plán alebo len rôzne druhy viac či menej spontánnych reakcií zo strany francúzskeho prezidenta. Môj osobný pohľad na daný problém je taký, že Macron nemá presne prepracovaný plán, avšak teraz je pre neho najdôležitejšie čo najdlhšie zostať v strede pozornosti. Ani sám Macron nemusí byť presvedčený, že šachovú partiu vyhrá. Tá bude ešte dlhá a zvratov a neznámych je stále veľa. Takže sústrediť sa na celkové víťazstvo nejde. Ani nejdú ešte ustanoviť presné kroky, ktoré povedú k víťazstvu. Jediné, čo ide v súčasnosti ovplyvňovať, je tempo hry. A tu je Macron šampión.

Poďme si ľahko zhrnúť, k čomu vlastne vo Francúzsku došlo. Pri oslavách 80. výročia vylodenia v Normandii v Oradour-sur-Glane (Haute-Vienne) sa 10. júna, teda po rozpustení francúzskeho parlamentu, údajne jeden z vysokých úradníkov oboznámených s Elyzejským palácom spýtal prezidenta republiky: "Nie je to pre vás v posledných dňoch náročné?" Na to hlava štátu údajne odpovedala: "Vôbec nie! Pripravoval som to celé týždne a som nadšený. Hodil som im pod nohy odistený granát. Teraz uvidíme, ako sa s tým vysporiadajú."

Dnes môžeme povedať, že Macron bol strojcom celej hry. Na otázku, prečo to urobil práve po prehraných európskych voľbách, je odpoveď v tom, že mal výhodu iniciatívy. Situácia vo francúzskom parlamente bola dlhodobo neudržateľná. Na jeseň sa očakávala debata o rozpočte na budúci rok. Republikáni Macrona informovali dopredu, že to bude pre nich príležitosť vyvolať hlasovanie o nedôvere vláde. Keby Republikánov podporilo aj Národné zhromaždenie, tak by sa parlament aj tak musel rozpustiť. Nič nenasvedčuje tomu, že ekonomická situácia Francúzska sa zlepší. Macronova situácia by tak bola o poznanie horšia.

Zatiaľ čo rozpustenie parlamentu bol krok do neznáma, tak spojenie Macronovej strany s ľavicou v druhom kole volieb je stará osvedčená stratégia. Vytvorenie hrádze proti Le Penovej funguje stále. Ani rok 2024 nebol výnimkou. Že išlo o vopred pripravený krok, dokazuje rýchlosť tejto dohody. Niekoľko účastníkov druhého kola vypovedalo, že na nich bol vyvíjaný extrémny tlak, aby z druhého kola odstúpili.
Môžeme povedať, že Macron vyhral partiu volieb do francúzskeho parlamentu. Jeho strana skončila nakoniec druhá. Na to, že to vyzeralo na veľký výprask vládnej strany, Macron to uhral veľmi dobre.

Ako bude hra pokračovať?

Druhé miesto vo voľbách však neznamená, že všetko je vyriešené. Prvou otázkou je, samozrejme, kto bude nový francúzsky premiér. Francúzska ľavica si nárokuje premiérske kreslo ako víťaz volieb. Avšak podľa francúzskej ústavy môže prezident vymenovať, koho chce. Macron tak dosahuje svoje. Bude to on, kto má iniciatívu a rozdá nové karty.

Ľavica urobila chybu, keď vo svojom agresívnom nároku na premiérske kreslo zverejnila svoj program. Ľavica pri moci šetriť nemieni. Naopak, splnenie predvolebných sľubov by francúzsku štátnu pokladnicu stálo ďalších 150 miliárd eur v nasledujúcich dvoch rokoch. Vláda ľavice by prakticky znamenala nárast nervozity u veriteľov. Výnosy na francúzskych dlhopisoch by explodovali. Situácia okolo francúzskeho štátneho dlhu by donútila ľavicovú vládu buď odstúpiť, alebo upustiť od svojho programu.

Ľavica sa dopustila chyby, pretože Macron môže volať po zostavení stredo-ľavej vlády, ktorá nebude robiť také radikálne kroky. Macron sa tak znova veľmi šikovne dostal do pozície štátnika, ktorý v tomto chaose zastáva rozumné riešenie. Cesta k staronovej vláde je tak otvorená.

Riziká pre Macrona: Attal a Mélenchon

Macron už je tak kúsok od toho, aby znovu dosiahol svoje. To však neznamená, že sa môže radovať. V ceste mu stojí predovšetkým bývalý premiér Gabriel Attal a komunista Jean-Luc Mélenchon. Prvý sa cíti od Macrona zradený a môže trvalo oslabovať Macronov vplyv v jeho vlastnej strane. Attal totiž môže svojim spolustraníkom ponúknuť predĺženie moci v podobe svojej kandidatúry v prezidentskej voľbe v roku 2027. Attal si uvedomuje, že musí "zabiť svojho politického otca", aby zabral jeho miesto. Macronovi tak môže stáť v ceste. Podľa prieskumov je tiež populárnejší ako súčasný prezident. V sobotu sa navyše stal predsedom centristickej parlamentnej skupiny strany Renesancia prezidenta Macrona.

Prípad Mélenchona je iný ako Attal. Mélenchona, vzhľadom na jeho vek, žiadna veľká politická kariéra nečaká. A to je jeho výhoda. Nebude sa chcieť len tak nechať zbaviť možnosti mať svojich ľudí vo vláde a realizovať svoj ľavicový program. Ten mu leží na srdci najviac a je pripravený sa pre neho vzdať aj akéhokoľvek postu či výhody. Macrona tak čaká ťažký súper.