Tri ústavné zaujímavosti novely Trestného zákona

Prvý a mimoriadne dôležitý bod sa týka procesu prijímania legislatívy na pôde Národnej rady SR. Namiesto riadneho legislatívneho procesu sa vláda už tradične rozhodla ísť cestou skráteného legislatívneho konania. Teda konania, ktoré by malo byť použité iba pri mimoriadnych a zákonom stanovených okolnostiach, ktoré sú však tak vágne formulované, že za ne možno skryť čokoľvek.

Ústavný súd v minulosti vo svojej judikatúre pristupoval k zasahovaniu do prijímania zákonov zdržanlivo, no stanovil určité hranice, za ktoré nemožno ísť. Zatiaľ existuje jediný príklad vo forme takzvaného prorodinného balíčka z dielne Igora Matoviča, ktorého časti Ústavný súd označil za protiústavné.

Problém bol práve v nerešpektovaní podmienok na skrátené legislatívne konanie, ale rovnako aj v nemožnosti relevantne sa vyjadriť Rade pre rozpočtovú zodpovednosť k finančným dôsledkom právnej úpravy či v obídení samospráv v danom procese. Týmto rozhodnutím Ústavný súd potvrdil mantinely legislatívneho procesu a vystúpil ako garant dodržiavania pravidiel aj za cenu zásahu do existencie prijímaného zákona.

Skrátené legislatívne konanie ako problém bez riešenia

V prípade novely Trestného zákona Ústavný súd rovnako konštatoval porušenie pravidiel. V tejto súvislosti Ústavný súd zdôraznil, že legislatívny proces prebehol s chybami a nepriamo naznačil, že použitie skráteného legislatívneho procesu či skracovanie lehôt v rámci diskusie v parlamente nebolo na mieste.

Jedným dychom ale súd dodal, že tieto porušenia zákona nemali takú ústavnú intenzitu, aby znamenali protiústavný zásah zákonodarcu. Týmto vyjadrením Ústavný súd teda povedal, že vláda síce porušila zákon, ale z hľadiska ústavnosti jej to prejde.

Predseda Fiačan správne poukázal na skutočnosť, že legislatívny proces nie je upravený v Ústave SR. A Ústavný súd posudzuje súlad zákona s Ústavou SR, nie zákona s inými zákonmi. Pokiaľ sa teda porušenie práva nedeje na ústavnej úrovni, súd nemôže zasiahnuť. V danom kontexte sa potom natíska niekoľko otázok.

Kto iný by ešte mal rozhodovať o neprijateľnosti úpravy, pri ktorej súd konštatuje chyby a nedostatky tak, aby to pre politikov malo aj relevantné následky? Bez negatívnych následkov totiž nemožno ani len uvažovať o tom, že sa nadužívanie či zneužívanie skráteného legislatívneho konania zo strany politikov obmedzí.

Aká by mala byť sankcia pre politikov, ktorí robia veci v rozpore so zákonom? Legislatívne pravidlá tvorby zákonov sú upravené v zákone o rokovacom poriadku, ale ten neobsahuje žiadne tresty za ich porušenie. A aká iná sankcia za protiprávny proces prijímania zákonov by mala byť udelená, ako práve obmedzenie platnosti danej normy. Trestnoprávna či disciplinárna zodpovednosť politika by to rozhodne nemala byť, a to z dôvodu možného zneužitia týchto inštitútov pri každej legislatívnej zmene.

Novela Trestného zákona bola podľa Ústavného súdu prijatá v rozpore so zákonom, ale nie s Ústavou SR. Konštatovanie je na stole, ale zodpovednosť nebude vyvodená žiadna. A to je nebezpečný precedens.

Tresty boli neprimerane prísne

Druhý bod sa týka zmeny prísnosti trestnej politiky štátu. Tá bola nastavená drakonicky vysoko od roku 2005 pri prvej veľkej zmene trestných kódexov. Vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic, ktorý zmeny presadil, hovoril o potrebe vysokých trestov na odradenie páchania trestnej činnosti, ako aj o potrebe ochrany spoločnosti.

Daniel Lipšic. Foto: Jakub Kotian/TASR

Skutočnosť bola trochu iná. Reálnym dôvodom pre masívne zvyšovanie trestov bol vtedy novoprijatý inštitút dohody o vine a treste. Ten mal odbremeniť súdy tým, že odstraňoval dokazovanie v trestnom konaní, ak sa páchateľ priznal, a rozhodovalo sa iba o treste.

Práve vysoko nastavený trest potom mohol byť v zmysle zákona znížený až o tretinu alebo mohli byť páchateľovi poskytnuté iné benefity výmenou za dohodu o vine a treste. Extrémna výška trestov mala pôsobiť na ľudí odstrašujúco, aby sa ani nesnažili hájiť svoje práva pred súdom a rovno uzatvárali dohody. Podľa vtedajšej dôvodovej správy sa takýmto spôsobom predpokladalo ukončenie až 70 % trestných konaní.

Realita však bola opäť iná. Dohody nefungovali v tak vysokej miere a práca orgánov činných v trestnom konaní sa deformovala na účelové dotláčanie ľudí k tomuto inštitútu bez toho, aby sa vedela relevantne preukázať vina obvineného. Na extrémne tresty doplácali najmä páchatelia menej závažnej kriminality. Odborná obec tieto praktiky dlhodobo kritizovala, no závery vnútroštátnych súdov k tejto problematike chýbali.

Pri posudzovaných zmenách výšky škody či premlčacích lehotách v novele Trestného zákona sa Ústavný súd vyjadril spôsobom, že v kontexte predchádzajúcej právnej úpravy je takéto zmierňovanie prísnych pravidiel v poriadku. Trestný zákon teda neumožní bezbrehé kradnutie či iné trestné činnosti, ako to bolo prehnane predkladané kritikmi.

Nová úprava podľa názoru súdu nie je excesívna, ani nie je produktom svojvôle zákonodarcu, a teda zjemňovanie vysokých trestov je ústavne komfortné a z hľadiska spoločenského dopadu aj žiadúce. Ústavný súd v minulosti vyslovil požiadavku, aby sa zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou a mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti.

Podľa vyjadrenia sudcu Petra Straku tak Ústavný súd v rozhodnutí reflektoval na privysoké nastavenie trestných sadzieb, ktoré boli v platnosti od roku 2005.

Aj súd videl z odborného hľadiska neprimeranosť trestov, ktorých výška prekračovala mieru prípustnosti.

Trestná politika štátu sa tak skutočne vracia na úroveň vyspelých európskych štátov, namiesto tvrdo represívnych a kriminalitu neznižujúcich trestov. Nakoniec, zmena trestnej politiky bola okrem iného aj výsledkom nevídane vysokého počtu rozhodnutí Ústavného súdu SR či Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré v krátkej dobe nachádzali v trestných konaniach jedno porušovanie ľudských práv za druhým.

Nezákonnosť nemôže byť prípustná

V treťom bode možno hovoriť o skutočne absurdnom návrhu zákonodarcu, ktorý Ústavný súd zmietol zo stola. Novela Trestného zákona obsahovala ustanovenie, podľa ktorého bolo možné v trestnom konaní použiť nezákonne získaný dôkaz, ak by bol v prospech obvineného.

Tento návrh vychádzal z odborného článku, ktorý popisoval situáciu páchateľa, ktorý je usvedčovaný mnohými zákonnými dôkazmi. Jediný dôkaz, ktorý ho skutočne vyviňuje a vyvracia zákonne získané dôkazy, je ale nelegálny. Fakticky teda ide o nevinného človeka, ale právne na to nie sú dôkazy, pretože dôkaz o jeho objektívnej nevine nie je možné v trestnom konaní použiť.

Prezentovaná situácia pritom dáva zmysel. Nemožno v žiadnom prípade odsúdiť nevinnú osobu. Ale zákon musí byť koncipovaný spôsobom, aby nemohol byť do budúcna zneužitý. Odhliadnuc od základných zásad trestného konania, ako napríklad in dubio pro reo či zásada náležitého zistenia skutkového stavu, stále platí zásada zákonne získaného dôkazu.

Ak by platil opak alebo navrhované ustanovenie Trestného zákona o použití nezákonného dôkazu, zákonodarca by tým rozbehol celú sériu procesov, ktoré by boli z hľadiska ústavnosti zrejme neprijateľné. Kto a ako by vyhodnocoval pri nezákonnom dôkaze, čo je prípustné na jeho získanie? Aké nezákonné zásahy do práv iných by boli v poriadku, aby bol získaný dôkaz použiteľný v konaní?

Ľahké zneužitie zákona

Navrhované ustanovenie pritom hovorilo v kontexte použitia dôkazu iba o dôvodnom predpoklade, že taký dôkaz bude svedčiť v prospech obvineného. Pri pojme dôvodný predpoklad si možno predstaviť všeličo, a takto všeobecne formulované vymedzenie nie je možné postaviť nad hodnoty zákonného procesu. Inými slovami, na začatie nezákonného získavania dôkazov by stačil subjektívny dojem.

Bolo by možné pri použití tohto ustanovenia neustále špehovať iného, aby sa získal nejaký dôkaz preukazujúci nevinu osoby? Povedzme pre prípad, že daná osoba sa v istom momente prezradí a v súkromí povie, že svedčí účelovo a krivo. Navyše, odôvodnenie rozsudku, v ktorom by bola osoba oslobodená spod obžaloby na základe nezákonných dôkazov, by bolo minimálne sporné aj z hľadiska medzinárodnej úpravy.

Vyjadrenie predsedu ÚS SR Ivana Fiačana k uzneseniu pléna Ústavného súdu, ktoré sa týka novely Trestného zákona. Foto: František Iván/ TASR

Účel úpravy je, samozrejme, myslený dobre, ale prevedenie je nešťastné. Pracovať s pojmom nezákonný dôkaz ako s legálnou možnosťou ťažko hodnotiť ako ústavne komfortný výklad. Existujú aj iné formy toho, akým spôsobom viesť dokazovanie aj v tak extrémne zriedkavých prípadoch, aký bol prezentovaný v článku, z ktorého vychádzalo dané ustanovenie.

Napríklad dať do procesu daný dôkaz spôsobom, ktorý neodporuje zákonu. Alebo, naopak, podrobnejšie sa pozrieť na zákonné dôkazy preukazujúce vinu človeka, ktorý je objektívne nevinný. Pretože to sa dá racionálne iba ťažko predstaviť.

Podrobné odôvodnenie celého rozhodnutia Ústavného súdu ešte nie je k dispozícii, ale podľa vyjadrení sudcov má obsahovať vyše sto strán. Po jeho zverejnení bude možné sa detailne oboznámiť s myšlienkami a závermi súdu, ktorými sa riadil pri jednej z najvýznamnejších zákonných zmien v krajine za posledné obdobie.