To, že sa JD Vance vymedzuje voči washingtonským pomerom, je síce nádejné, ale bohužiaľ ho čakajú dve úskalia. A hoci Európa nemôže od neho čakať žiadne darčeky, môže ju inšpirovať. Píše profesor Petr Drulák.
Nomináciou senátora JD Vancea na viceprezidenta neurčil Donald Trump iba svojho zástupcu, ale tiež možného nástupcu. Ak v novembri zvíťazí, čakajú ho nové štyri roky v Bielom dome, po ktorých už nebude opäť kandidovať. Prirodzeným pokračovateľom republikánskej vlády potom môže byť mladý viceprezident. Bude však tiež záležať na tom, čo Vance dokáže naplniť z očakávaní, ktoré sú s ním dnes spojené.
Nádeje vyvoláva jeho ľavicový konzervativizmus, ktorý spája realistickú kritiku zbytočných vojen, kultúrny konzervativizmus, obranu ekonomickej zvrchovanosti a rešpekt k pracujúcim, po ktorých systém šliape. Ako to už býva, výkon funkcie mu môžu skomplikovať práve kvality, ktoré ho dnes robia príťažlivým: washingtonský outsider, sociálna citlivosť a odmietanie vojny na Ukrajine.