Pohľad ľavičiara: JD Vance ako nádej pre Ameriku, ale aj Európu

Nomináciou senátora JD Vancea na viceprezidenta neurčil Donald Trump iba svojho zástupcu, ale tiež možného nástupcu. Ak v novembri zvíťazí, čakajú ho nové štyri roky v Bielom dome, po ktorých už nebude opäť kandidovať. Prirodzeným pokračovateľom republikánskej vlády potom môže byť mladý viceprezident. Bude však tiež záležať na tom, čo Vance dokáže naplniť z očakávaní, ktoré sú s ním dnes spojené.

Nádeje vyvoláva jeho ľavicový konzervativizmus, ktorý spája realistickú kritiku zbytočných vojen, kultúrny konzervativizmus, obranu ekonomickej zvrchovanosti a rešpekt k pracujúcim, po ktorých systém šliape. Ako to už býva, výkon funkcie mu môžu skomplikovať práve kvality, ktoré ho dnes robia príťažlivým: washingtonský outsider, sociálna citlivosť a odmietanie vojny na Ukrajine.

Úskalia washingtonského outsidera

Nominácia outsidera na viceprezidenta je neobvyklá. Väčšinou naopak ide o ostrieľaných washingtonských politikov, ktorí dokážu prezidentovi zaistiť podporu najrôznejších záujmových skupín. Taká bola úloha Bidena za Obamu, Cheyneyho za Busha mladšieho, Gora za Clintona, Busha staršieho za Reagana, Johnsona za Kennedyho či Trumana za Roosevelta. Niektorí z nich to potom skutočne dotiahli aj na prezidentov.

Mladý politický začiatočník so silnými myšlienkami sa na poste viceprezidenta objavuje len výnimočne. Takouto výnimkou bol Richard Nixon, ktorý prišiel do Bieleho domu v roku 1953 spolu s Eisenhowerom. V prezidentskom súboji v roku 1960 síce podľahol Kennedymu, ale neskôr sa prezidentom stal. Vance sa na neho v mnohom podobá. Neuchádza sa o spojenectvo s liberálnou elitou, je obviňovaný z populizmu a chce zastupovať Ameriku vidieka a menších miest, na ktorú Washington zabúda.

Vance Nixonov osud určite pozná. V nedávnom rozhovore pre New York Times spomenul, že prezidentské voľby v roku 1960 považuje za ukradnuté. Pripomeňme, že žiarivý obraz mladého Kennedyho hlboko kontrastoval s mafiánskymi praktikami jeho otca, ktorý riadil jeho politickú kariéru. Pre Vancea však môže byť podstatnejšie to, že Nixon viedol celoživotný boj s liberálnymi médiami a že smrteľnú ranu dostal od hlbokého štátu, tajným informátorom liberálnych médií v afére Watergate, ktorá ho stála miesto prezidenta, bol námestník riaditeľa FBI.

Vancea by malo varovať, že tento mimoriadne schopný politik, ktorý vyčnieva nad väčšinou amerických prezidentov, uteká z Washingtonu ako zlomený, neúspešný muž. Nie pre priestupky a zločiny, ktorých sa dopustil, akokoľvek boli reálne, nevybočovali z toho, čo robili Kennedyovci alebo Johnson, ale preto, že sa postavil proti systému. Koniec koncov, niečo podobné zažil Trump pred štyrmi rokmi.

To, že sa Vance vymedzuje voči washingtonským pomerom, je síce nádejné, ale bohužiaľ ho čakajú dve úskalia. Spočiatku mu budú chýbať znalosti, zručnosti a mocenské nástroje na zmenu. Ocitne sa v roli kritického komentátora, ktorý nemôže byť ani príliš kritický, pretože je mu prisudzovaná časť zodpovednosti.

Roli viceprezidenta to však príliš neprekáža, pokiaľ však jeho prezident nezabŕdne do veľkých problémov. Naopak, za štyri roky sa môže veľa vecí naučiť a na veľa vecí pripraviť. Potom sa vynorí druhé úskalie. Dobre informovaný a pripravený reformátor sa stáva hrozbou. Ak mu vydrží odvaha, hlboký štát sa ho pokúsi kooptovať či vyradiť.

V tom spočíva zaujímavý príbeh Baracka Obamu. V mnohých ohľadoch stál proti hlbokému štátu, ktorého hlavným obhajcom bol jeho vlastný viceprezident Biden, ale konfliktom sa skôr vyhýbal. Ako sa zachová Vance, nevieme.

V zahraničnej politike, ktorá nie je jeho hlavným záujmom, mu dnes radí riadne prefiltrovaný Elbridge Colby, vnuk niekdajšieho riaditeľa CIA. Na druhej strane, vojna na Ukrajine, v ktorej sa s hlbokým štátom najviac rozchádza, by už o štyri roky nemusela byť aktuálna a možno azda dúfať, že Trump sa do ďalšieho podobného dobrodružstva nepustí.

Ekonomika, migrácia a Európa

Iná bitka čaká Vancea na ekonomickom poli. Ctí ho boj proti vykorisťovaniu ľudí, ktorí v najbohatšej svetovej veľmoci poctivo pracujú, a napriek tomu nedostanú mzdu, ktorá by ich rodinám zaistila dôstojné živobytie. Napriek svojej kritike veľkokapitálu a obrane odborov má podporu niektorých amerických oligarchov, najmä Petra Thiela [zakladateľ spoločnosti PayPal, pozn. red]. Mnohé dôležité dvere mu tiež otvorí jeho neochvejná podpora Izraelu.

Avšak tlak na centrá ekonomickej moci nevyhnutne vyvolá odvetu a bude vyžadovať vytvorenie koalície naprieč politickými stranami. Vance v Senáte preukázal, že s demokratmi vie v týchto otázkach spolupracovať. Skutočná zmena však bude vyžadovať širokú koalíciu odborov, drobných podnikateľov i časti veľkokapitálu na obranu americkej práce, amerického priemyslu a amerického poľnohospodárstva.

Boj proti masovej migrácii a voľnému obchodu predstavuje pre Vancea menšiu výzvu už preto, že tento boj povedie sám Trump. Vance môže vďaka svojej manželke, dcére úspešných indických imigrantov, odvracať najhrubšie obvinenia z rasizmu a xenofóbie, ktorými by zástancovia migrácie Trumpovu administratívu určite zahŕňali.

Vance dáva Amerike nádej. Nie, že by jej mohol jedného dňa vrátiť predchádzajúcu veľkosť, o ktorej hovorí Trump. Tá mizne s prechodom k multipolarite. Vance to berie ako fakt. Môže však racionálne kormidlovať jej imperiálny úpadok.

A Európa? Žiadne darčeky od Vancea nemôže očakávať, a je to tak dobre. Európa si musí zvyknúť na to, že ide nebezpečným svetom sama, bez americkej pomoci, ale aj bez amerického poručníkovania. Ak v Amerike jedného dňa uspeje realisticky uvažujúci konzervatívec s ľavicovými ekonomickými myšlienkami, môže to byť pre druhú stranu Atlantiku inšpiráciou.