Lietajúci Orbán. O čo mu asi ide v rusko-ukrajinskej vojne?

V celej Európe vypuklo pobúrenie: Ursula von der Leyenová: „Zmierovanie Putina nezastaví“, dánska premiérka Mette Frederiksenová: „Nie je o čom rokovať“, jej fínsky kolega Petteri Orpo: „Orbánova návšteva je porušením záväzkov (zrejme členského štátu EÚ), (…) podkopáva záujmy Európskej únie.“ Agentúra Reuters citovala obavy európskych diplomatov, že Orbán v skutočnosti pôsobí ako posol medzi Putinom a Trumpom.

Naopak, samotný Orbán počas tohto lietania zdôrazňoval, že USA budú do novembra a pravdepodobne aj neskôr, možno až do inaugurácie budúceho prezidenta, zaneprázdnené samy sebou, čo otvára Európe príležitosť získať späť strategickú autonómiu, ktorú (ale to už nehovorí) odstúpila Amerike.

Podľa Orbána a niekoľkých ďalších geopolitických kacírov hrozí nebezpečenstvo predlžovania. Konštatujú, že konflikt Západu s Ruskom, ktorý sa zatiaľ vedie „len“ v Donbase, sa začína stupňovať. Srbský prezident, Orbánov priateľ Aleksandar Vučič dokonca odhadol, že veľká konfrontácia sa začne o tri až štyri mesiace. Toto proroctvo zaznelo už pred mesiacom.

Šéfredaktora zürišského týždenníka Weltwoche Rogera Köppela vzali Maďari so sebou do Kyjeva a potom do Moskvy. V dlhom texte Köppel podáva Orbánovu verziu: predovšetkým, diplomatická ofenzíva nie je odsúdená na neúspech a Zelenskyj sa k nej nevyjadruje ani zďaleka tak odmietavo, ako by sa dalo pochopiť z médií. V skutočnosti vznikla obava, že Trump bude hovoriť priamo s Putinom, ponad Zelenského hlavu. Po druhé, Orbán si ani nepredstavoval, že by sám a okamžite dosiahol nejaké hmatateľné výsledky. Ide mu o to, aby sa začal proces akéhosi diplomatického „kvasenia“. Riadi sa bonmotom Helmuta Schmidta: “Radšej 100 dní zbytočne vyjednávať, ako jednu minútu strieľať „.

Kritika z EÚ sa od neho odráža. Vraj nech Orbánovi nikto nepripisuje, že by hádam podvádzal a snažil sa konať v mene Európskej rady: “Nikde som nerokoval“. Len zbieral predstavy rôznych aktérov o priebehu a ukončení vojny (Putin napríklad vychádzal z toho, že Ukrajina v poslednom čase stráca na bojisku každý týždeň 30-tisíc mužov), skúmal, ako ďaleko by boli schopní pri rokovaniach zájsť a kde sú pre nich červené čiary.

Sám konštatuje, že zatiaľ sa predstavy oboch strán neprekrývajú. Putin sa nechystá diskutovať o štyroch ukrajinských regiónoch, ktoré anektoval, hoci ich nedobyl ani v rámci hraníc regiónu. Podľa Zelenského je zasa základom akejkoľvek dohody stiahnutie sa Ruska na líniu pred 24. februárom 2022. Ale maďarský premiér od Putina priniesol a v listoch špičkám európskej byrokracie odovzdal dôležitú informáciu, že Rusko je ochotné pokračovať tam, kde boli v apríli 2022 známe rokovania Moskvy a Kyjeva zastavené.

Na druhej strane, niekoľko dní po Orbánovej návšteve Zelenskyj verejne vyjadril záujem o mierové rozhovory – širšie koncipované, ale na rozdiel od nedávnej mierovej konferencie vo Švajčiarsku tentoraz za účasti Ruska. Tu si Orbán skromne pripisuje určité zásluhy.

Nerus, Maďar

Jeho mierová ofenzíva sa interpretuje ako najnovší dôkaz jeho proruskosti. Ľudia, ktorí toto obvinenie vznášajú, si, samozrejme, uvedomujú kontrast medzi ich tvrdením a Orbánovou minulosťou ako rebelujúceho vodcu mládežníckej opozičnej strany Fidesz, ktorý v júni 1989 na obrovskej demonštrácii v Budapešti sformuloval do mikrofónu požiadavku, aby sovietska armáda opustila Maďarsko, čo bolo v tom čase neslýchané aj od disentu.

Takže buď Orbán za tie roky stratil rozum, alebo sa z neho po 35 rokoch v politike stal úplný cynik, ktorý sa v medzinárodnej politike drží silnejšej strany. A zmenil sa aj jeho vzhľad a osobný život: z bradatého liberálneho agnostika sa stal údajný konzervatívec, údajný kresťan a nacionalista. Treťou možnosťou je, že Orbána posudzujeme podľa karikatúry, nie podľa jeho skutočného života.

Nasleduje niekoľko bodov, ktoré majú potenciál vrhnúť na neho trochu iné svetlo

Prvým je vzťah s Ruskom. Bolo by prekvapujúce, keby Orbán cítil k Rusku nejakú vnútornú náklonnosť. Vo svojich formujúcich sa rokoch bol prirodzene orientovaný na Západ. Ovládal jeden cudzí jazyk, angličtinu, a keby ovládal ešte jeden, vybral by si nemčinu. (Raz povedal, že „svoju neznalosť nemčiny považuje za slabinu v politike“.) Nejako to súvisí s predpojatosťou nemeckých médií voči nemu, ktorá existuje a je až čítankovo prvoplánová. Orbán nevie po rusky, hoci sa v škole po rusky učil. V jeho generácii sa nedostatočná funkčná znalosť ruštiny považovala za znak pasívnej rezistencie.

Historicky zmýšľajúci Orbán zdôrazňuje skúsenosť Maďarska s brutálnou vojenskou mocou Ruska v moderných dejinách. Potlačenie povstania z roku 1849 však hrá v maďarskom národnom povedomí rovnakú, ak nie väčšiu úlohu ako povstanie z roku 1956.

Ako dôkaz Orbánovej náklonnosti k Putinovi sa zvykne uvádzať, že firma Rosatom stavia pre Maďarov jadrovú elektráreň Paks II vedľa prvej a stále mimoriadne dôležitej jadrovej elektrárne, ktorá pokrýva 50 percent spotreby elektrickej energie v krajine. Rusi totiž nielenže stavajú Paks, ale poskytli Maďarom aj pôžičku. Paks II však inicioval ešte Orbánov predchodca a rival, veľmi „proeurópsky“ socialista Ferenc Guyrcsány.

Boris Kálnoky je maďarský šľachtic, dlhoročný dopisovateľ Die Welt a v súčasnosti vedúci pracovník na Vysokej škole Mateja Korvína, univerzite blízkej Fideszu. V otázke Orbánovho prorusizmu Kálnoky, ktorý sa narodil a vyrastal na Západe, odporúča prečítať si jeho spomínaný prejav na budapeštianskom Námestí hrdinov v júni 1989: „Takmer rovnaké slová by mohol Orbán povedať aj dnes. Vtedy, rovnako ako dnes, bolo Orbánovým prvoradým záujmom Maďarsko. Vtedy chcel suverenitu od Ruska. Ani dnes by nechcel mať v krajine ruské posádky. A usiluje sa o suverenitu voči Amerike.“

Kresťan

Orbán považuje Putina za úplne racionálneho partnera na diskusiu; podľa vlastných počtov sa s ním stretol 14-krát. Prečo naposledy práve 5. júla? Orbán sa chváli, že jeho hlavná motivácia je kresťanská. Kresťan má povinnosť zastaviť zabíjanie, ak má na to čo i len najmenšiu príležitosť. A tu prichádza často vyslovovaná pochybnosť, nakoľko je maďarský premiér úprimným kresťanom.

Narodil sa v roku 1963 a vyrastal na vidieku neďaleko Székesfehérváru v rodine agronóma. Domácnosť bola politicky a nábožensky indiferentná. Mladý Viktor však trávil veľa času so svojím starým otcom, neochvejným vlastencom a kalvínom. To sa mu raz bude hodiť.

Po voľbách v roku 1994, keď Fidesz dopadol horšie ako sa očakávalo, a opäť skončil v opozícii, najprv z nutnosti a rozumu preorientoval Fidesz z liberálnych na konzervatívne pozície. Usporiadal jedno zasadnutie s biskupmi rôznych kresťanských denominácií a na jeho konci vraj povedal: „Nerozumel som v podstate ničomu, čo ste hovorili. Ale pochopil som, že ak sa chcem zaoberať politikou v tejto krajine, musím sa zaoberať aj náboženstvom.“

Aké sú tu však politické a aké osobné potreby? Jeho manželka Aniko Lévaiová (civilný sobáš mali v roku 1986) vtedy trvala na ešte jednom, kresťanskom sobáši v kostole. Sme v polovici 90. rokov a Orbán po prvý raz systematicky študuje kresťanskú doktrínu. V osobnom živote má v tom čase na Orbána značný vplyv kalvínsky pastor Zoltán Balog, ktorý sa stáva jeho duchovným pastierom. Medzitým je jeho manželka Aniko horlivou katolíčkou a deti majú konfesiu po matke.

Balog najprv znovu zosobášil Orbána a v jeho tretej vláde sa stal ministrom ľudských zdrojov – a v nedávnej minulosti zdrojom Orbánového politického bolehlavu.

Ukázalo sa, že za prezidentskou milosťou pre prominentného kalvína (ktorý bol odsúdený za krytie pederastov v sirotinci) bolo Balogovo orodovanie. V konzervatívnej strane, ktorou Fidesz dnes nepochybne je, museli padať hlavy. Padla prezidentka, padla ministerka spravodlivosti a v Orbánovom pravicovom krídle sa zrodila silná opozícia, ktorú viedol rozvedený manžel spomínanej ministerky spravodlivosti.

To je už iný príbeh, ale možno môže poslúžiť ako dôkaz, že kresťanská viera a cirkvi sú s Orbánovými zápasmi medzičasom tak prepojené, že jeho návrat k reformovanej (kalvínskej) cirkvi jednoducho nemožno považovať za mocenský ťah. Boh je pre Orbána dôležitý osobne, a zároveň aj politicky.

Knihomoľ

A ešte jedna vec, ktorú nám pripomenul minulotýždňový hosť podcastu Porada Echa Roman Joch: Orbán je intelektuál a stratég, ktorý myslí v historických dimenziách. Môžeme s jeho stratégiou súhlasiť alebo, podobne ako Joch, nesúhlasiť, ale tento muž vyčnieva zo súčasného politického ansámblu Európy svojím intelektuálnym založením.

Legendu o štvrtkových popoludniach, ktoré si vyhradzuje na sústredené čítanie kníh, sa nám nepodarilo overiť, ale Kálnoky spomína inú okolnosť: premiér má svoj štáb ľudí, ktorí pre neho čítajú knihy a potom mu z nich robia výňatky. Na základe nich sa Orbán rozhoduje, čo si musí prečítať sám. Rozsah bude teda veľký. To by vysvetľovalo aj poznámku, ktorú Orbán nedávno povedal jednému českému politikovi: Najväčším sklamaním posledných rokov je pre mňa Petr Fiala. Kedysi som čítal jeho knihy a nedokážem pochopiť, ako sa teraz správa k EÚ.

Antipatie sú vzájomné a hlboké. Antipatie voči Orbánovi dokonca kolektívne vyznáva celý český vládny tábor. Pre progresívnejšiu časť českej päťkoalície má táto antipatia staršie korene, zrodila sa z opozície voči stredoeurópskemu konzervativizmu, ktorého je Orbán výrečným predstaviteľom. V ODS zase vznikla len zo zásadne odlišného pohľadu na príčiny rusko-ukrajinskej vojny a jej možné výsledky. Čas ukáže, že jedna strana má pravdu. A ten čas sa blíži.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.