Hlas sa prizerá, ako STVR už nie je vládne, ale stranícke médium

Potvrdilo sa, že to nebola náhoda, keď sa v zákone o STVR vyškrtla funkcia generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva spomedzi tých, ktoré sa nemôžu uchádzať o členstvo v rade STVR.

Práve tento úradník zodpovedajúci za chod ministerstva kultúry bol pani ministerkou vymenovaný do rady spolu s ďalšími tromi. Vraj všetkých uchádzačov vypočula päťčlenná komisia. Bolo by zaujímavé vidieť túto ministerstvom zriadenú komisiu, ako vyobracala najvyššieho úradníka ministerstva v roli uchádzača, takže onen Lukáš Machala azda do poslednej chvíle trnul, či bude odporučený na vymenovanie.

Ale dosť žartov. Nepustím sa ani „vďačnou“ cestou väčšiny médií, ktoré sa pri informovaní o nových členoch rady STVR sústredili na ich politickú minulosť a na niektoré bizarné výroky o frajerkách, či plochej zemi. Tie nie sú podstatné. Dôležitejší je mechanizmus, ktorým koalícia začína ovládať STVR, túto na papieri ešte verejnoprávnu inštitúciu.

Verejnoprávnosť v prípade televízie a rozhlasu sa má nepochybne vyznačovať politickou nestrannosťou a nezávislosťou. Z toho vyplýva ako conditio sine qua non, že priamy vplyv politických strán v jej orgánoch by mal byť nulový. S prižmúrenými očami sme doteraz tolerovali, že členov týchto orgánov volil parlament ako predsa len reprezentant širokej verejnosti a celého politického spektra. Po novom, ako sa to práve stalo, viac než tretinu rady STVR vymenoval priamo člen vlády, konkrétne ministerka Šimkovičová, ktorá medzi nich posadila aj svoju pravú ruku na ministerstve kultúry zmieneného Lukáša Machalu. Ťažko si predstaviť efektívnejšiu a nedovolenejšiu prevodovú páku z ministerstva na STVR.

Oponent namietne, že ide predsa iba o kontrolu. Nový zákon však obdaroval radu STVR takými možnosťami vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi STVR, že okrem jeho voľby, ho môže pomerne ľahko aj odvolať. Zdatný predseda rady, ak bude mať za sebou skupinku ďalších minimálne štyroch oddaných členov a po ruke ešte aj „pružnú“ etickú radu, poľahky zmení dohľad nad STVR na zasahovanie do jej riadenia a v zákulisí možno aj na riadenie samotné.

Mimochodom, z generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva kultúry sa tak stane naozaj silný hráč. Už dnes sa hovorí, že Machala je dôležitejším človekom na ministerstve než Šimkovičová a čoskoro bude najdôležitejším človekom v STVR. Dostať do jedných rúk ovládanie ministerstva aj STVR, to je kúsok, na aký si nik netrúfol ani v ére mečiarizmu.

A nebude už ani potrebné, aby sa pán Machala stal predsedom rady STVR. Rozhodujúce je, že bude ideovým vodcom aspoň 5 člennej väčšiny, ktorá zvolí podľa očakávania dnes koalíciou povereného riaditeľa Slaninu za riadneho generálneho riaditeľa STVR a ten zase vymenuje po dohode, o ktorej sa šepká v kuloároch, za šéfa spravodajstva toho, koho mu odporučí Smer. Ak sa náhodou pýtate, kde sa v tomto koaličnom rozparcelovaní STVR nachádza strana Hlas, zatiaľ sa zdá, že jej postoj je amatérsky ľahkovážny alebo alibistický.

Možno sa ministri a poslanci za Hlas s tradične láskavými úsmevmi chystajú tváriť, že STVR nespadá do ich portfólia, že to nie je ich zodpovednosť. Ale isteže je a bude o to viac, ak neurobia vôbec nič. Práve tým totiž posunú STVR z média „len“ vládneho k médiu ešte horšiemu – straníckemu, tým že ju ponechajú plne v rukách SNS, ktorá podľa všetkého našla so Smerom mentálnu zhodu v tom, ako treba s STVR naložiť. Príde však čas, keď ich to v Hlase zamrzí. Nie preto, že by im záležalo na verejnoprávnosti, len zrazu zistia, že v tom podstatnom pre politické strany, čiže v televíznom spravodajstve, nenájdu toľko priestoru, koľko by si mysleli, že im patrí.

Dnes už teda môžeme brať ako istotu, že hra na verejnoprávnosť sa skončila. V podaní SNS sa vlastne ani nezačala, veď jej predseda otvorene hovoril o želaní mať štátnu televíziu a rozhlas. Tak mu to vyšlo. Ba ešte viac, bude mať svoju stranícku STVR platenú zo štátneho rozpočtu a s dozorom, ktorý mu to postráži.

Začína sa teda éra sľubovanej „vyváženosti“.

Ak však máme byť spravodliví, treba dodať, že si na ňu v bývalej RTVS zamiesili trochu aj sami. Nedá sa totiž tvrdiť, že jej spravodajstvo a publicistika boli v posledných rokoch ukážkovo verejnoprávne (česť výnimkám). Stačí si položiť otázku, ako v RTVS zvládli informovanie o najdôležitejších témach, ktoré hýbali spoločnosťou, ako bola pandémia, či vojna Ukrajine. Pripustili alebo sprostredkovali v danom čase všetky relevantné názory na problém a jeho príčiny, ako to princíp verejnoprávnosti predpokladá? Alebo dokázali byť kritickí k niektorým bývalým vládam v tej miere, v akej médium má byť k moci kritické? Zdá sa mi, že aj Denník N dokázal byť svojho času kritickejší k vládam Matoviča a Hegera, než RTVS.

Nech však bolo doterajšie spravodajstvo RTVS akokoľvek opatrné, alebo niekedy viac odvážne k opozícii než k vláde, nie je to v žiadnom prípade dostatočný argument na to, aby ho teraz prevážili ešte viac na opačnú stranu. A keď tak urobia, zostáva nám aspoň dúfať, že iné programové služby než spravodajstvo a publicistika, nechajú na pokoji. Hoci slávne ministerské prikázanie, že „kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná,“ napovedá, že sa môže začať nová doba aj v dramaturgii kultúrnych a umeleckých programov.

Viacerých to určite poteší. Ale kto vie, či až toľkých, keď pani ministerku kultúry vypískali už aj v Terchovej.