Milosz Matuschek

Nikto nevstúpi do budovy inštitútu bez toho, aby sa necítil sledovaný. Každý, kto sa k budove čo i len priblíži, je konfrontovaný s bremenom nemeckej histórie a vydáva sa na prechádzku najtemnejšími kapitolami RKI počas éry národného socializmu, pretože tá sa začína historickou spomienkovou prehliadkou. A že je to teda trasa.

Už vo vonkajšom areáli nám inštalácie pripomínajú, aby sme „po svete chodili s otvorenými očami“, pretože ako povedal nemecký básnik Johann Wolfgang von Goethe: „Poznáš len to, čo vidíš.“ Vo foyeri je v angličtine a nemčine vyrytý citát švajčiarskeho básnika Adolfa Muschga: "Obetiam dlhujeme neznesiteľnú úlohu pozrieť sa sami sebe do očí bez toho, aby sme 'zamrzli'."

Vedľa neho je vo výške očí busta Roberta Kocha. Na stenách možno vidieť oči zamestnancov RKI, inštaláciu umelkyne Heike Ponwitzovej. Oči "pôsobivým spôsobom symbolizujú, že odteraz bude práca inštitútu pod drobnohľadom a že ľudia sa budú pozerať namiesto toho, aby sa opäť odvracali alebo zatvárali oči pred nespravodlivosťou", takto opísala toto ocenené dielo Leonie Baumannová, predsedníčka a rektorka Vysokej školy výtvarných umení v Berlíne-Weissensee.

RKI sa s vlastnou históriou, s účasťou na nacistickom režime vyrovnala so 63-ročným oneskorením v roku 2008. Do začiatku pandémie koronavírusu teda uplynulo 12 rokov. Dvanásť rokov, počas ktorých zamestnanci RKI pravdepodobne niekoľkokrát denne prechádzali po pamätnom ihrisku vo foyeri. Stély. Muschgov citát. Oči na stenách. Oči Roberta Kocha.