Aj v Rusku sa objavila úvaha, či možno zastaviť vojnu a čo by to znamenalo

Žarkov jednoznačne reaguje na tzv. „Mierový plán“ Donalda Trumpa, o ktorom nedávno písal aj Štandard, hoci ho priamo nespomína. Ako som už písal, tento návrh na jednej strane vyvoláva nádej, ale pri pozornejšom pohľade vytvára viac problémov, ako ich dokáže vyriešiť. Žarkov k tomu dodáva a dopĺňa viaceré historické analógie (a nielen tie).  

Skúsenosti z Jammy a Kašmíru, Kórejského polostrova, Západného brehu Jordánu, Severného Cypru a tak ďalej, píše Žarkov, ukazujú, že takáto stratégia, hoci vyzerá humánne, s najväčšou pravdepodobnosťou ešte viac naruší medzinárodnú stabilitu. Zamrznuté konflikty neustále balansujú na hranici obnovenia. Vznik ďalšej zóny neistoty na roky a desaťročia v strede Európy by bol časovanou bombou, ktorá by mala potenciál rozvrátiť existujúci svetový poriadok.

Takto pochybne zadefinovaný mier vyvoláva aj ďalšie obavy medzi politikmi a expertami z oboch strán konfliktu. Rovnako presvedčivé argumenty majú aj zástancovia aj odporcovia prímeria.

Pro et contra

Zástancovia prímeria, píše Žarkov, apelujú na skutočnosť, že nepriateľské akcie sa stali zdĺhavou patovou situáciou a žiadna zo strán nemôže získať rozhodujúcu výhodu. Boje podľa nich treba zastaviť, aby sa zachránili životy ľudí, aj kritická infraštruktúra, ktorá ešte nebola zničená. Mier je pre ľudí, ktorých sa vojna priamo týka, v každom prípade lepší ako pokračovanie konfliktu, takže volanie po jej pokračovaní z ktorejkoľvek strany považujú za vysoko nemorálne.

Vyčerpávajúca vojna má navyše svoje ďalšie dôsledky. Ukrajina je demograficky a ekonomicky slabšia ako Rusko, pokračujúce bojové akcie by ju mohli úplne vyčerpať a krajina by mohla vykrvácať aj vtedy, keby západná pomoc pokračovala. Zároveň je dnes úplne nejasné, ako a za akú cenu by mohla Ukrajina získať naspäť územia, ktoré dobylo Rusko. Uzavretie prímeria by Ukrajine preto umožnilo vyhnúť sa ďalším stratám na životoch, ďalšiemu ničeniu infraštruktúry, ktorá je teraz vojenským cieľom, takže by sa mohla sústrediť na rozvoj vlastného ekonomického a vojenského potenciálu.

Podporovatelia prímeria poukazujú aj na možné planetárne dôsledky konfliktu: pokračovanie vojny, ktorá postupne vťahuje Západ do jej mlyna (spomeňte na Macronove slová, že Rusko nesmie vojnu vyhrať), je spojené s hrozbou eskalácie vojny na globálnej úrovni, vrátane použitia jadrových zbraní, v dôsledku čoho existuje riziko zániku všetkého života na Zemi. Ak si uvedomíte, ako málo sa o tejto hrozbe hovorí práve počas výročia použitia jadrových zbraní v Hirošime a Nagasaki, na pokoji to nepridá. O tom sme tiež nedávno písali v Štandarde.

Vráťme sa však k Žarkovovi a jeho analýze. Autor poctivo uvedie aj protiargumenty odporcov prímeria, ktorí tvrdia, že pre Ukrajinu je súčasná kríza bojom za nezávislosť. Vojna s Ruskom má preto existenčný charakter a mala by byť taká dlhá, ako je to potrebné na dosiahnutie cieľov a zachovanie štátu. Ak bude Ukrajina naďalej dostávať pomoc od západných spojencov, v najbližších dvoch až desiatich rokoch má šancu obrátiť pomer síl vo svoj prospech.

Prímerie by podľa jeho kritikov znamenalo pre Ukrajinu väčšiu existenčnú hrozbu ako pokračovanie ozbrojenej konfrontácie. Prípadné zastavenie vojny nevyhnutne povedie k politickej nestabilite na Ukrajine a pravdepodobnému pádu prezidenta Zelenského. A niečo také môže byť iba v záujme Ruska.

Odporcovia prímeria považujú jadrové hrozby Kremľa za blaf. Sú si istí, že spravodlivý výsledok vojny možno dosiahnuť iba víťazstvom, používa sa na to spojenie spravodlivý mier, čo znamená stiahnutie sa Ruska z Ukrajiny (a pre niektorých aj Krymu). Akýkoľvek iný koniec vojny by sa stal víťazstvom Ruska.

Contra et pro

Žarkov uvedie aj ďalšie argumenty proti prímeriu, ktoré znejú vo verejnej diskusii. Najčastejší z nich znie, že prímerie by bolo extrémne nestabilné. Odpočinok, hovoria odporcovia prímeria, umožní Kremľu kompenzovať straty a začať odznova s ​​ešte väčšou pravdepodobnosťou úspechu.

Je na to však aj protiargument: Ukrajina tiež dostane odklad, (ktorý podľa mňa potrebuje viac ako Rusko), a ak sa zachovajú existujúce sankcie, bude pre Rusko ťažšie zhromaždiť sily na obmedzenie svojho suseda.

Druhý najčastejší argument proti prímeriu sa odvoláva na povahu Putinovho režimu.

Po uvoľnení bojaschopných jednotiek, ktoré boli zocelené na ukrajinských bojiskách, môže Rusko začať vyvíjať tlak na iné oblasti. Tu musím poznamenať, že tento predpoklad nevyzerá realisticky – nič nenasvedčuje tomu, že by Kremeľ plánoval rozšírenie vojnovej zóny za hranice Ukrajiny. Bol by to úplne samovražedný krok.

Napokon, odporcovia prímeria dopĺňajú aj jeden dôsledok, ktorý by mohol mať globálny dopad: ak si Rusko dokáže udržať anektované územia na východe Ukrajiny, vytvorí to precedens a umožní ostatným krajinám začať prekresľovať politickú mapu sveta. Tento argument by sme mohli označiť za návrat histórie, pričom treba povedať, že podobné precedensy už boli vytvorené skôr, a žiadne katastrofy sa z toho nestali (alebo boli menšie ako pokračovanie vojny). Okrem toho, ako už sme písali, aj niektoré európske krajiny môžu mať dôvody na pripojenie pohraničných oblastí Ukrajiny.

Ďalší argument proti prímeriu, ktorý počuť najmä z prostredia ruskej opozície znie, že pripojenie území východnej Ukrajiny k Rusku by bolo prezentované ako historické víťazstvo Kremľa, čo by len posilnilo existujúci ruský režim. A to je pre nepriateľov Putina horšie ako akákoľvek vojna.

Žarkov vidí odpoveď na takéto videnie vojny v  tom, že zastavenie nepriateľských akcií by zároveň ponechalo ruské vedenie pred množstvom akútnych a neriešiteľných sociálnych a ekonomických problémov, spôsobených všeobecnou neúčinnosťou existujúceho modelu ruskej ekonomiky. Celé sektory ruského hospodárstva a spoločnosti môžu začať požadovať riešenia svojich ťažkostí, a to aj prostredníctvom väčšej demokratizácie krajiny a ich začlenenia do rozhodovania. Vojnoví veteráni, ktorí sa budú vracať z frontu, nemusia nevyhnutne zostať lojálni k režimu, ktorý ich poslal do vojny, v ktorej zahynulo toľko ich rovesníkov.

V zajatí nedôvery

Ako Žarkov zdôrazňuje, zástancovia a odporcovia prímeria majú podobný súbor argumentov. Niektorí rátajú s možným, ak nie okamžitým, vyčerpaním Ruska. Iní sa obávajú, že Ukrajina by mohla svoje ľudské a vojensko-ekonomické zdroje vyčerpať oveľa skôr. Niektorí sa boja jadrovej vojny, iní vidia hrozbu pre režim medzinárodných hraníc na celom svete. Napokon, niektorí hovoria o nemorálnosti vojenských akcií ako takých, zatiaľ čo ich odporcovia trvajú na spravodlivosti za cenu vojny.

V podstate sa od Ruska, Ukrajiny a celého sveta žiada voľba medzi (i) prímerím s nepredvídateľnými následkami v budúcnosti a (ii) veľmi dlhými vojenskými operáciami bez zjavných výsledkov až do prípadného vyčerpania.

Rastúca únava z vojenského konfliktu v Rusku, na Ukrajine ako aj v USA a štátoch EÚ hovorí v prospech prímeria. Moderné európske spoločnosti, ku ktorým napriek všetkému patrí aj Rusko, nie sú pripravené na zdĺhavý vojenský konflikt v strede Európy, čoho dôkazom je rastúca nespokojnosť a iniciatívy v prospech prímeria na oboch stranách.

Hlavnou prekážkou prímeria je nedostatok dôvery, najmä vo vzťahu k ruskému vedeniu zo strany Ukrajiny a jej spojencov (dodám, že to platí vzájomne). Pre kritikov Kremľa sa obava z „Putinovho víťazstva“ zatiaľ javí silnejšia ako hrozba nových obetí a ničenia, ak bude nepriateľstvo naďalej vyčerpávať Rusko na úkor Ukrajincov.

Pre ruských lídrov, ktorí začali vojnu napadnutím Ukrajiny bude mimoriadne ťažké dokončiť ju mierovými rokovaniami pre extrémnu mieru nedôvery k nim (a to nielen v Kyjeve).

Žarkov si preto myslí, že prvým krokom k mierovému urovnaniu vo východnej Európe by mohli byť isté reformy v Rusku, a to aj niektoré zmeny v jeho vedení, ktoré by odstránili závoj nedôvery.

Tu je zrejme aj pointa celého jeho článku – pre mier na Ukrajine potrebujeme politické zmeny v Rusku.

Žiaľ, osobne v tom vidím nielen pomenovanie neschopnosti politikov, ale aj odbornej komunity ponúknuť v súčasnej situácii niečo konštruktívne.

Stále je úplne nejasné, čo a ako by mohlo vojnu na Ukrajine zastaviť. To znamená, a nepíše sa to ľahko, že vyhliadky mieru sú stále veľmi vágne.