Najhoršia olympiáda? Nenechajme politrukov pokaziť nám zážitok
Tí, ktorí poukazovali na Owensov rasový pôvod, pritom čelili skutočným a nielen domnelým hrozbám a ideológiám. Na rozdiel od mnohých dnešných politrukov. Americký atlét však zjavne videl ďalej a uvedomoval si, že ak hry a šport celkovo skĺznu do politiky, stratia svoju silu. Silu, ktorá kedysi dokázala zastaviť aj vojny.
Po práve sa končiacich hrách sa zdá, že Owensove slová by mal Medzinárodný olympijský výbor pripomínať všetkým budúcim organizátorom olympijských hier, aby predišiel pachuti, ktorú mnohí cítia po inak výbornom zážitku.
Veď nezabúdajme na to, že aj táto olympiáda nám každodenne prinášala úchvatné športové momenty.
Čitateľom Štandardu ich priamo z Paríža prinášal Marcel Merčiak, ktorého texty ostanú hodnotným športovým medailónom končiacich sa hier.
V nich sa ešte stále môžete dočítať o ceste za prvým zlatom Novaka Djokoviča. Aj napriek tomu, že má na konte najviac grandslamových titulov v histórii (24), zaradil svoju zlatú olympijskú medailu na najvyššie miesto spomedzi viac ako 90 trofejí, ktoré získal na okruhu ATP. Navyše, mnohé údery z finále, ktoré Djokovič hral proti mladému Alcarazovi už teraz vstúpili do histórie tenisu.
O úžasnom príbehu kubánskeho zápasníka Mijaina Lopeza Nuneza, ktorý získal štvrtú zlatú medailu za sebou. A to aj napriek tomu, že naposledy sa na žinenke predstavil na olympijských hrách v Tokiu a odvtedy neodohral ani jeden súťažný zápas.
O neskutočnom Armandovi Duplantisovi, ktorého Merčiak nazval „žrdkárskym Mozartom,“ keďže ten posledné roky neskáče proti súperom, ale len proti sebe. Potvrdil to aj v Paríži, kde hneď v prvom skoku vo finále prekonal latku 600 cm, ktorú nepreskočil žiaden jeho súper. V nasledujúcom skoku do výšky s hodnotou 610 cm vylepšil olympijský rekord, pričom grafika ukázala, že mal ešte rezervu 18 cm. A tak sa Duplantis rozhodol skočiť nový svetový rekord s hodnotou 625 cm, ktorý pokoril na tretí pokus.
Alebo o fenomenálnom francúzskom plavcovi Léonovi Marchandovi, ktorý získal štyri zlaté medaily a ako prvý plavec v histórii dokázal vyplávať dve zlaté v individuálnych pretekoch za jeden večer. Pritom počas jeho výkonov tribúny tak šaleli, že na vedľajšom šermiarskom štadióne museli prerušiť finále v šabli družstiev, lebo šermiari nepočuli pokyny rozhodcu.
A podobných príbehov napísala tohtoročná olympiáda omnoho viac.
Ak ste ich doposiaľ nezaregistrovali, stačí ak si kliknete na sociálnych sieťach na účet Eurosportu, na ktorom môžete stráviť dlhé hodiny pozeraním videí z najsilnejších momentov hier. Pre mňa sa to počas parížskej olympiády stalo priam ranným rituálom, keď som – aspoň v skratke – vstrebal tie z predchádzajúceho dňa.
Častokrát som ich sledoval spolu so synmi, pre ktorých je to prvá olympiáda, ktorá im utkvie v pamäti. A vďaka tomuto rannému rituálu, a našim poobedňajším a večerným hodinám stráveným pred obrazovkou, si ju určite zapamätajú v prvom rade ako úžasný športový zážitok.
Uznanie pritom patrí aj organizátorom za mnohé krásne momenty, ktoré umocnili tým, že ich zasadili do historického centra Paríža. Slovenským fanúšikom tak určite ostane v pamäti výkon Richarda Turyho pred Invalidovňou, či bozk našich chodcov Dominika Čarného a Hany Burzalovej pod ikonickou Eiffelovkou.
A spomenúť treba aj výkon tímu slovenskej televízie. Po komentátoroch zo súkromných televízií to bolo milé občerstvenie. Treba pritom vyzdvihnúť aj fakt, že divák mal vždy po pretekoch možnosť počuť bezprostredné reakcie nielen našich športovcov, ale často aj víťazov tých najsledovanejších disciplín. Kto pozná prácu v médiách vie, že pre televíziu akou je naša, to vôbec nie je jednoduché.
No, bohužiaľ, k všetkému peknému treba dodať aj to "bé".
Športové príbehy mnohí vôbec nezachytili, lebo ich natoľko znechutil nevydarený otvárací ceremoniál, že hry odignorovali. Mimochodom, ten nekritizovali len kresťania a konzervatívci. Ceremoniál na Seine označili aj mnohé zahraničné médiá a experti za nudný (The Telegraph), technicky nezvládnutý (Le Monde), pridlhý (BBC), či dokonca neekologický (The Guardian).
Kto sledoval to nekonečné putovanie koňa (apokalypsy) Parížom, nemôže nesúhlasiť.
Krátko nato zasa verejnosť znechutila správa o boxeroch, ktorí sa bijú so ženami. A ako telegram z iného vesmíru pôsobí, že svoje súťaže aj vyhrali.
Nasledovali informácie o tom, že plavci nemôžu súťažiť, lebo voda v Seine je po daždi plná splaškov (a ostala taká až do konca hier).
Potom sme sa dozvedeli, že zelené ideologické kolonizátorstvo sa dotklo olympiády aj v tom, že mnohí športovci mali problém dostať sa k strave akú potrebujú na dosiahnutie požadovaného športového výkonu, lebo mäso vraj škodí prírode.
No a sťažnosti na zlé (kartónové), pardon, ekologické postele a izby (bez klimatizácie) najoriginálnejšie vyriešil taliansky zlatý medailista v plávaní Thomas Ceccon, ktorý sa radšej rozhodol spať v parku.
Keď si k zoznamu olympijských zlyhaní pripočítame nemedailové výsledky našich športovcov, záver je pre mnohých nelichotivý. Možno aj preto český komentátor Echa 24 Pavel Štrunc (Čechom sa na športovom poli tiež nedarilo) nazval parížsku olympiádu najhoršou, akú kedy sledoval.
Myslím si, že Štruncovo hodnotenie je prisilné. Lebo po športovej stránke priniesli parížske hry podobnú dávku športových momentov ako ktorékoľvek hry v minulosti. Svedčí o tom aj približne tridsať rekordov, ktoré boli v Paríži pokorené.
Bohužiaľ, Francúzi si strelili do vlastnej nohy, keď ustúpili politickým módnym vlnám. A pokúsili sa z olympiády vytvoriť politický symbol.
Výsledkom je, že šport nás – v rozpore s duchom hier – tentoraz nespojil, ale rozdelil. No Owensove slová neplatia len pre organizátorov hier, ale aj pre nás, fanúšikov, otrávených súčasnými ideologickými výstrelkami.
Preto sa jeho slovami riaďme aspoň my a nenechajme politrukov dosiahnuť ich cieľ. A stále majme na pamäti, že na prvom mieste je šport a nie politika.