Docentka Derňarová: Ako sestra sa každý deň dotknete života alebo sa život dotkne vás

Roky práce v nemocnici jej dali hlboký a pevný základ do života aj pedagogickej praxe. Vraví, že sestier v klinickej praxi je málo, na ich prácu sa kladú vysoké nároky a taktiež musia zvládať zložité životné situácie. Je presvedčená, že toto povolanie musí mať človek najmä v srdci.

Nedávno ste získali ocenenie Biele srdce za celoživotný prínos v zdravotníctve. Ocenili tým vašu dlhoročnú prácu áristickej zdravotnej sestry [sestra na ARO, pozn. red.], ale aj akademickú činnosť a prínos v odovzdávaní vašich vedomostí a skúseností budúcim sestrám. Nie je to však prvé ocenenie, ktoré máte. Čo pre vás tieto ceny znamenajú?

Každé ocenenie, ktoré som dostala, si veľmi vážim. Ocenenia sú pre mňa nielen morálnou odmenou, ale majú pre mňa významný osobnostný rozmer. Pretože ľudia, s ktorými pracujem, alebo som s nimi v profesijnom či inom kontakte, pozitívne ohodnotili čo robím, ako a prečo to robím a aké sú výsledky mojej práce.

Prvé ocenenie Biele srdce Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA) mi udelili v roku 2008 v kategórii Sestra pedagóg. Už vtedy to bolo pre mňa prekvapujúce a povzbudzujúce. Učila som veľa absolventov Strednej zdravotníckej školy v Prešove aj Fakulty zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity (FZO PU) v Prešove, ktorí sa neskôr stali členmi SKSaPA, ktorá tieto ocenenia udeľuje.

Pre učiteľa je to veľmi príjemný pocit, že študenti ani po rokoch od ukončenia vzdelávania na vás nezabudnú, že si svojho pedagóga takýmto spôsobom uctia a vyjadria mu poďakovanie. Teraz, keď som získala nomináciu na ocenenie za celoživotný prínos, mi pri oznámení nominácie vyhŕkli slzy. Boli to však slzy, ktoré sa ‚rodia v očiach‘ a dopadajú až k srdcu. A toho môjho sa naozaj veľmi dotkli. Dojatie cítim ešte aj dnes.

Kedy vám prvýkrát skrsla myšlienka, že budete zdravotnou sestrou?

V čase môjho posledného ročníka základnej školy vysielali v televízii seriál Nemocnica na okraji mesta. Zaujala ma nádherná zásterka, čepček na hlave, pán doktor, ktorý sa do sestričky zamiluje... To boli krásne predstavy. Keď som doma povedala, že chcem ísť na zdravotnícku školu, rodičia moje rozhodnutie akceptovali. Do toho času v rodine nepracoval nikto ako zdravotnícky pracovník. Dnes už viem, že realita je úplne iná, ako si vysnívame.

Od môjho úmyslu byť sestričkou ma odhovárala známa, ktorá už v odbore pracovala. Hovorila mi: "Budeš vynášať podložné misy, vylievať bažanty a budeš dievča pre všetko." Nenechala som sa odradiť. Na štúdium ma prijali a po ukončení školy som nastúpila ako sestrička v Brezne.

Miesto ste našli na azda najťažšom oddelení pre absolventku zdravotníckej školy a to na ARO [Anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, pozn. red.]. Aké boli začiatky?

Prax bola pre mňa milým prekvapením. Práca bola síce ťažká, dodnes však na toto oddelenie v nemocnici v Brezne spomínam s veľkou láskou. Som na svoje prvé pracovné zaradenie neskutočne hrdá, aj na ľudí, ktorých som tam stretla.

Naša vrchná sestra, ktorá predtým pracovala na operačných sálach, preferovala dokonalú čistotu a poriadok, na oddelení sa to blížilo až k sterilnému prostrediu. Viedla nás k dokonale vykonanej práci a profesijnej starostlivosti o každého pacienta. Bolo nás viac mladých sestier a naša vrchná sa nám, aj po ľudskej stránke, snažila byť v mnohých veciach nápomocná.

Pracovali sme v úplne novej nemocnici, na dané pomery sme mali slušne a moderne vybavené oddelenie. Lekári pre záchranu života pacienta urobili skutočne maximum, všímali si moderné postupy a novinky v medicíne a viedli k tomu aj nás. Mnohé veci sa robili oveľa ťažšie, vyžadovali si viac času a námahy ako v súčasnosti.

Čo bolo ešte iné vtedy a čo dnes?

Napríklad, nemali sme taký obväzový materiál na ošetrovanie dekubitov [preležanín, poznámka red.] aký je v súčasnosti. Jednorazové pomôcky neboli samozrejmosťou. Prvé zavádzanie kanyly do ‚vény subklávie‘ si vyžadovalo nielen praktické manuálne zručnosti, ale aj spoluprácu s technikmi, ktorí nám pomáhali poskladať celý set tak, aby sme pacientovi uľahčili podávanie infúznych roztokov a čo najmenej ho vystavovali bolesti. Dnes sa používajú jednorazové sety, kde je všetko pripravené, sterilné.

V tých časoch sa začali používať anestéziologické záznamy pre každého pacienta, ktoré nás inšpirovali neustále sa vzdelávať. Rozdielov je pomerne veľa a toto je iba niekoľko z nich. Je fajn, že pokrok v medicíne a ošetrovateľstve napreduje míľovými krokmi.

Vidíte rozdiely aj v prístupe zdravotníckeho personálu k pacientom?

Možno sme v tom období nemali také materiálno-technické vybavenie ako teraz, ale všetko je o ľuďoch. Riadim sa tým, aj si za tým stojím, že ak niekto robí túto prácu, musí ju mať v prvom rade v srdci. A keď ju tam má, tak nezáleží na tom, či máte pomôcky alebo inovácie, pretože urobíte všetko preto, aby ste pacientovi pomohli. Chcenie, láskavosť, ochota pomáhať a ľudskosť sú v tejto práci dôležité. Našou pridanou hodnotou bol zdravotnícky tím, ktorého entuziazmus, profesionalita a tímová práca boli na prvom mieste. 

Zrejme nie vždy je jednoduché plniť toto poslanie...

To je pravda. Bez ohľadu na to, aké ťažké môžu byť dni, odporúčam každej sestre, aby nezabudla na dôvod, prečo sa rozhodla pre toto povolanie, či krajšie povedané - poslanie. Niekedy musíte byť vo svojej práci tvrdší, ale profesionalita, ľudskosť a empatia sú pri každom kontakte s chorým človekom nevyhnutné. Cieľom zdravotníckych pracovníkov je prinavrátiť zdravie človeku, a ak sa to nepodarí, tak aspoň zlepšiť kvalitu jeho života.

Myslím si, že väčšina nemocničného personálu to takto vníma a že svoju prácu vykonáva zodpovedne, aj keď verejnosť niekedy hovorí, že niektoré sestričky nie sú v práci vždy prívetivé a príjemné. Je pravdou, že každá z nich má svoje osobné radosti a starosti, nie je vždy jednoduché skĺbiť vysoké nároky na ich prácu a rodinný život.

Spomínate vysoké nároky. Sú súčasné nároky na sestry vyššie, než boli v minulých rokoch?

Určite áno. Už samotný proces vzdelávania a prípravy sestier na ich povolanie je náročný, študijný plán je rozsiahly, počet hodín, ktoré musí každý študent absolvovať je vysoký. K tomu treba poukázať na neustály progres v oblasti medicíny a ošetrovateľstva, s ktorým sú študenti konfrontovaní.

Taktiež práca na zmeny, intelektuálne kompetencie, medziľudské a technické požiadavky na prácu sú ovplyvňované aj legislatívnymi a klinickými faktormi. Veľa z pracovného času zaberá administratívna práca, často nedostatok sestier či pomocného personálu na pracoviskách. Bolo by fajn, keby bolo viac pomocného personálu, aby sa sestry nezaťažovali inými činnosťami, aby mohli uspokojovať potreby pacientov a vykonávať tie kompetencie, ktoré prináležia ich stupňu vzdelania. 

Počty pomocného personálu aj sestier sú slovenským tŕňom v päte...

V klinickej praxi sa uplatňuje minimálny personálny štandard, ktorý uvádza odporúčaný počet sestier na oddelení, aby bola poskytovaná kvalitná ošetrovateľská starostlivosť. Niekedy sú naozaj na oddeleniach dodržiavané iba minimálne personálne štandardy. Avšak po príchode do práce nikdy neviete s určitosťou predpokladať, ako sa zmení situácia na oddelení, aké urgentné situácie bude potrebné riešiť. 

Ak sú v noci na jednom poschodí na oddelení mužov a žien dve sestry a majú ťažší prípad či nový príjem pacienta, ostatní pacienti v tom čase musia počkať, kým sestry zabezpečia nevyhnutnú starostlivosť, ktorú si iný pacient v tom čase vyžaduje. Jeden zvoní, druhý zvoní, sú netrpezliví, že sestrička neprichádza. Chýba nám tolerancia, pochopenie, môže vzniknúť nervozita, následne sťažnosti, že im personál nemocnice neposkytol starostlivosť. 

Je známe, že stav počtu sestier na oddeleniach je dlhodobo poddimenzovaný. Aký je súčasný záujem študentov o zdravotnícke odbory?

Jedna z posledných štatistík hovorí, že na Slovensku v systéme chýba okolo 15-tisíc sestier. Je to alarmujúce číslo. Viem s istotou povedať, že sestry v nemocniciach chýbajú, lebo k nám na fakultu chodia manažéri nemocníc robiť nábory, a čo všetko ponúkajú študentom je naozaj motivujúce. Náborové príspevky, ubytovanie, dovolenka navyše... Množstvo výhod, len aby prišli pracovať práve k nim. Dokonca ponúkajú možnosť pracovať na oddeleniach aspoň brigádnicky, počas letných prázdnin.

Nedávno mi v neformálnom rozhovore námestníčka pre ošetrovateľskú starostlivosť povedala, že má iba trinásť žiadostí do práce na pozíciu sestry. My sme v akademickom roku 2023/2024 odovzdávali približne 80 diplomov v odbore Ošetrovateľstvo a ročne máme približne 1 400 záujemcov o štúdium rôznych odborov na našej fakulte.

Ak nemocnica eviduje trinásť žiadostí a FZO PU v Prešove odovzdá diplomy 80 absolventom, kam všetci odchádzajú?

Ak sú sestry šikovné a ovládajú jazyk, odchádzajú do zahraničia. Niektoré z nich si nájdu uplatnenie aj v iných profesiách. Mladí ľudia chcú ísť do sveta, spoznávať ho, porovnávať výhody či nevýhody. V zahraničí sa jedna sestra stará o sedem, maximálne desať pacientov v službe. Na porovnanie – v slovenských nemocniciach je to bežne pätnásť až tridsať pacientov. 

Svojim študentom hovorím, aj keď mi je to ľúto, že ak chcú spoznávať iné prostredie, nech pracujú, reprezentujú a robia dobré meno nášmu vzdelávaniu. Nech vidia, ako sa to robí vo svete, a potom tie zručnosti a vedomosti prenesú späť k nám na Slovensko.

Jedným z opatrení, aby sestry neodchádzali do zahraničia, by možno mohla byť takzvaná pozitívna diskriminácia, ktorá by motivovala mladé sestry, aby zostali pracovať na Slovensku, založili si tu rodiny a už neodchádzali do zahraničia.

Vráťme sa k vám. Pochádzate z malebnej obce Braväcovo. Ako sa zdravotná sestra z Horehronia stala docentkou na vysokej škole v Prešove?

Už po piatich rokoch klinickej praxe v Brezne sa mi naskytla možnosť absolvovať špecializačné štúdium. Nebola to vtedy samozrejmá vec. V podstate som bola prvou sestrou, ktorú vedenie oddelenia podporilo, aby som nastúpila na špecializačné štúdium, ktoré bolo pre mňa významným prínosom. Zrazu som rozumela činnostiam, ktoré sme robili, chápala som rozdiely a význam mnohých vecí, otvorili sa mi oči. Povzbudilo ma to v ďalšom vzdelávaní.

Keď som sa vydala, nasledovala som manžela, ktorý pracoval v Prešove. Nemali sme tu žiadnu rodinu, v tom čase iba málo priateľov, boli sme odkázaní sami na seba. Narodila sa nám dcéra a rozmýšľali sme, kde by som mohla pracovať a zároveň byť aj dobrou mamou. Jedna známa mi vnukla myšlienku, či by som neuvažovala o štúdiu popri zamestnaní a zároveň sa uchádzala o prácu na zdravotníckej škole.

Keďže som v minulosti chcela študovať medicínu a nevyšlo mi to, vnímala som to ako príležitosť vzdelávať sa a rozšíriť si obzory. Ešte počas materskej dovolenky ma prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Už ako študentka vysokej školy a sestra so skúsenosťami z klinickej praxe som sa uchádzala o miesto učiteľky na Strednej zdravotníckej škole v Prešove. Prijali ma a práve na tejto škole sa začala moja cesta za súčasným povolaním.

Všetko ‚spískala‘ vtedajšia riaditeľka školy Anna Eliašová. Bola naším hnacím motorom, a práve jej napadla myšlienka posunúť vzdelávanie sestier na vyššiu úroveň. Presvedčila všetkých zainteresovaných, že by bolo vhodné, aby na Prešovskej univerzite vznikla fakulta zdravotníctva, ktorá by pripravovala sestry a pôrodné asistentky v súlade s kritériami EÚ a absolventky by tak mohli získať vysokoškolský diplom.

To zrejme vyžadovalo veľa úsilia.

Bolo to náročné. Riaditeľka SZŠ, neskôr dekanka, si vytipovala okruh ľudí, s ktorými by chcela pracovať. Medzi nimi som bola aj ja. Oslovili sme predstaviteľov Prešovskej univerzity, ktorí si postupne osvojovali myšlienku na vznik ďalšej fakulty. Spracovali sme akreditačný spis a začal sa proces akreditácie a zriaďovania fakulty zdravotníctva. Táto náročná cesta bola korunovaná úspechom. Fakulta zdravotníctva PU v Prešove vznikla v roku 2002 a profesorka Eliašová sa stala jej prvou dekankou. 

Kedy prišla na rad vaša docentúra?

Prvé programy, ktoré sme začali vyučovať už na zdravotníckej škole, boli ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. Bolo potrebné získať garantov študijných programov, vypracovať študijné plány, študijný poriadok a všetky ostatné náležitosti, ktoré si vyžadoval vysokoškolský zákon. Museli sme zariadiť výučbové priestory a v neposlednom rade sme sa museli dovzdelať aj my, urobiť si minimálne PhD. štúdium, ako nevyhnutnú požiadavku, ktorú vtedy rektor označoval ako ‚vstupenku do kina‘.

Keď som skončila magisterské štúdium, tak som manželovi povedala, že ak mi ešte raz napadne ísť niečo študovať, nech mi to vyhovorí. Opak bol pravdou, veľmi ma v štúdiu podporoval a spoločne sme skonštatovali, že rozbehnutý vlak sa ťažko zastavuje. Pokračovala som v štúdiu MPH [Master of Public Health, pozn. red.], absolvovala som rigorózne pokračovanie, ďalej to bolo PhD. štúdium a v roku 2009 docentúra v odbore Ošetrovateľstvo. Nikdy v živote by som si nepomyslela, že sa zo mňa stane učiteľka, nie to ešte na vysokej škole.

Neustále vzdelávanie považujete za veľmi dôležitý atribút aj u sestier. V čom im môže pomôcť?

Povolanie sestry patrí medzi regulované povolania Európskej únie, ktorá stanovuje kritériá pre proces vzdelávania v odbore Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. Jednou z podmienok pre vstup na vzdelávanie je vek minimálne 17 rokov aj z dôvodu, aby boli sestry pri vstupe do klinickej praxe psychicky vyspelejšie, aby sa vedeli lepšie vysporiadať s náročnými situáciami, ktoré práca v zdravotníctve prináša.

Ošetrujú pacientov aj s nevyliečiteľným ochorením, ktorí trpia, majú bolesti. Stane sa, že sedíte vedľa pacienta, máte ‚hrču v krku‘ a on tiež. A ak nie je niekto citovo zrelý, túto situáciu zvládne veľmi ťažko. V nemocnici zomierajú ľudia. Keď nám v službe umrel prvý pacient, plakala som. Na ARO ich zomieralo viac, musela som si časom nájsť ochranný mechanizmus. Vžiť sa do situácie pacienta je jedna vec, ale nájsť si pomyselnú hranicu, aby mi to neublížilo, je vec druhá.

Pomáhajúce profesie sú najviac náchylné na vyhorenie. Preto neustále vzdelávanie a profesijná príprava je akoby pomyselným kľúčom k lepšiemu pochopeniu a zvládaniu náročných situácií. Okrem toho pokrok v medicíne, v ošetrovateľstve, technologický progres si vyžaduje neustále zdokonaľovanie sa a napredovanie ako jeden z atribútov, ktorý vplýva na kvalitu poskytovanej starostlivosti. 

Takže komunikujete vyhrotené situácie z praxe so študentmi, a tým ich pripravujete aj na to negatívne, s čím sa v praxi stretnú.

Okrem iných predmetov obsahuje študijný program aj predmet Profesijná komunikácia. Vedieme študentky a študentov k tomu, aby v čase, keď sú na klinickej praxi v nemocnici, rešpektovali pravidlá slušného spoločenského správania. Napríklad, aby pred vstupom do nemocničnej izby zaklopali na dvere, slušne pozdravili, predstavili sa a vopred oznámili pacientovi, akú starostlivosť mu idú poskytnúť.

Vedieme odborné semináre aj na témy: ako sa starať o zomierajúceho človeka, starostlivosť o zanedbaných ľudí bez domova, či multikultúrne odlišnosti. Ak príde do nemocnice zanedbaný pacient a je zo sociálne znevýhodneného prostredia, máme tendenciu odsúdiť ho. Ja im často hovorím: počkajte, zistite, prečo je to tak, ako to je, ako máme k nemu pristupovať, čo môžeme preňho urobiť. Aby sme neurobili predčasný úsudok, ktorý by nás neskôr mohol mrzieť.

Dokážu sa dnes sestry ešte usmievať?

Asi sa nám nepodarí dosiahnuť, aby boli vždy milé, láskavé a usmiate. Každá sestra si nesie svoj životný príbeh a osud, a to sa nedá vždy zamaskovať. Ale ak sa to pacientovi vysvetlí, ten to pochopí. Nechcem vzletne poukazovať na to, čo všetko by mala spĺňať ideálna sestra. Mali by si najmä uvedomovať, že sa im vkladá do rúk to najcennejšie – zdravie človeka. Existuje krásny príbeh, ktorý sa volá Legenda o stvorení sestry. Vyberiem iba pár myšlienok.

Zdravotná sestra musí byť produktívna, ľahko formovateľná, ale nie z plastu. Má mať nervy ako povrazy a široký chrbát, na ktorý sa dá všetko naložiť, ale pritom má byť jemná. Musí naraz robiť päť vecí a ešte vždy mať jednu ruku voľnú. Mala by mať dva páry očí, ktorými uvidí cez všetky steny, aby sa mohla naraz postarať o dve oddelenia v nočnej službe. Má mať radosť zo svojho povolania, ktoré si všetko žiada, ale je málo platené, musí pracovať v striedavých službách a byť spokojná s malým počtom voľných víkendov.

To asi nie je úplne možné...

Anjel v legende potom hovorí, že je na modeli trhlina. Odpoveď je krásna a veľa napovedá: ‚To nie je trhlina, to je slza. Tečie pri smútku, sklamaní, bolesti, osamelosti ale i radosti. Slza je pretekajúci ventil.‘ Aj sestra je len človek a zvládnuť tie náročné situácie nie je vždy jednoduché.

Možno by bolo fajn, keby aj pacient povedal pár pekných slov sestričkám. Napríklad ‚Dobré ráno‘ alebo ‚Dobrú noc‘ či ‚Želám príjemnú službu‘. Poďakovať pri odbere krvi alebo vydarenom napichnutí kanyly, prípadne pri rozdávaní liekov. Ak aj pacient povie s úsmevom na tvári: „Vidím, že dnes máte veľa práce“, určite vyčarí úsmev na obidvoch stranách.

Nechýba vám prax a nemocnica?

Keď mi napíšu študenti, že jeden deň, ktorý strávili s dobrým učiteľom je viac, ako tisíc dní usilovného samoštúdia a ďakujú mi za obetavosť v mene všetkých, ktorí si moju prácu vážia... Keď mi ďakujú, že ich sprevádzam na ceste k vzdelaniu a že nebyť mňa, tak dnes nie sú tam, kde sú, vtedy som presvedčená, že moja práca má zmysel.

S prácou v nemocnici, ani s vedením študentov počas klinických cvičení, nie som už v takom intenzívnom kontakte. No vždy, keď tam idem, uvedomím si jednu podstatnú vec: Keď sme v živote nespokojní a sťažujeme sa, že sa nám "niečo nedostáva", stretneme tam ľudí, ktorí by všetko bohatstvo vymenili za zdravie.

Vtedy viem, že nám vlastne nič podstatné nechýba a najviac si vážim pravé hodnoty v živote človeka. Zdravie už pre mňa klišé určite nie je. Keď ste sestra, viete, že každý deň sa dotknete života alebo sa život dotkne vás...