CDU je teraz do veľkej miery prázdnou schránkou

Teraz má Erika Steinbachová 80 rokov, ale politika ju v žiadnom prípade neomrzela a dnes ako členka AfD a predsedníčka politickej Nadácie Desiderius Erasmus, ktorá je s touto stranou spriaznená, bojuje za návrat konzervatívnych hodnôt a postojov do nemeckej politiky, ale aj proti niekedy nezákonnému vylučovaniu AfD z diskurzu.

Počas svojej politickej kariéry sa zasadzovala za ľudské práva, náboženskú slobodu, právo na život nenarodených detí a jasné zásady, ktoré ju viedli k zmene strany aj cirkvi. Ako dlhoročná predsedníčka „Zväzu vyhnancov“ sa vždy zasadzovala za uznanie osudu vyhnaných a vysídlených Nemcov z území neskôr okupovaných Ruskom. V Poľsku preto svojimi názormi dráždi, v Nemecku je pre CDU na obtiaž. Sama o sebe však hovorí: „Som optimistka.“

Pani Steinbachová, tešíte sa na krajinské voľby na východe krajiny, ktoré sa uskutočnia o niekoľko týždňov?

Som zvedavá, ako tieto voľby dopadnú. Vyzerá to tak, že by tam predsa len mohlo dôjsť k dramatickým zmenám. Je však tiež poznať, že všetky strany okrem AfD chcú spojiť sily a vytvoriť jednotný front. Som zvedavá, ako budú potom rokovať.

Myslíte si, že naozaj dôjde k zmene vlády, alebo je vaša predpoveď viac taká, že sa strany skôr zjednotia proti pravici?

Asi prvoradým spoločným záujmom všetkých ostatných strán je brániť sa proti konzervatívnym názorom a vylúčiť tak AfD – od CDU s Merzom, cez krajnú ľavicu, až po alianciu BSW Sahry Wagenknechtovej. Všetci rozmýšľajú len v intenciách „požiarnych stien“ a ničoho iného, [metafora „požiarnej steny“ má evokujúci charakter: tam je oheň, ale tu sme v bezpečí, pozn. red.] aj keď Wagenknechtová raz povedala, že „pre nás žiadne ‚požiarne steny‘ neexistujú“. Teraz je jasné, že ani CDU by sa nehanbila prepojiť sily s komunistami, len aby sa nemusela spojiť s AfD.

Pozrime sa na aktuálne volebné prognózy pre tri spolkové krajiny Sasko, Brandenbursko a Durínsko. V Sasku by AfD spolu s CDU teoreticky mohli získať viac ako 70 percent všetkých kresiel v krajinskom parlamente. A v Sasku aj v Durínsku by dokonca všetky tri vládne strany mohli úplne vypadnúť z parlamentu, zatiaľ čo FDP má vo všetkých troch spolkových krajinách len dve percentá, preto nedosiahne 5-percentnú hranicu. V samotnom Brandenbursku má SPD, strana kancelára Olaf Scholza, stále 20 percent, pretože strana Ľavica tam nie je silná. Vo všetkých troch spolkových krajinách však hrozí vláde debakel, a zároveň – čisto matematicky – by vo všetkých troch spolkových krajinách mohla skutočne vzniknúť pravicovo-konzervatívna vláda zložená z AfD a CDU.

Pozoruhodné je, že konzervatívne zmýšľanie je zjavne hlboko zakorenené v mysliach našich občanov, inak sa predvolebné prieskumy nedajú vysvetliť. Prípadných 70 percent kresiel v Sasku – to je celkom pozoruhodné. CDU by v podstate malo zvoniť na poplach, že veci nemôžu pokračovať tak ako doteraz. Pretože tam, kde CDU spolupracuje so Zelenými, a to robí v mnohých spolkových krajinách alebo v koalíciách s SPD, bude vždy dominovať ľavica. Ale ľudia toho majú plné zuby, to je vidieť.

Sami ste už upozornili, že CDU by mohla spojiť sily aj s komunistami z BSW. Nemohlo by sa to stať napríklad aj s AfD a BSW? V Durínsku by to pravdepodobne stačilo na vytvorenie vlády.

Neviem posúdiť ako tam ľudia rozmýšľajú, a nechcem robiť žiadne prognózy, ale keďže Sahra Wagenknechtová už povedala, že s AfD sa to nestane, myslím, že to neprichádza do úvahy. Ale, samozrejme, neviete, ako môžu ľudia po voľbách – pod tlakom výsledku – zmeniť názor. Vidieť však, že väčšina občanov v Nemecku skutočne chce občiansku politiku a že bývalá strana ako CDU, a v Bavorsku CSU to blokujú, to nepotrebuje komentár. V podstate je to dielo sebazničenia strán Únie.

Nielen v týchto troch spolkových, ale aj vo všetkých ostatných východonemeckých krajinách vidíme, že hlavné strany Západu sú akoby nahradené: SPD nahradila strana Ľavica, CDU zase AfD. Po tom, čo tu existovali dve veľké strany CDU a SPD a okolo nich niekoľko menších strán, s ktorými sa vytvárali koalície, sa tak nahradil predtým zavedený stranícky systém. Prečo ľudia na východe tridsať rokov po zjednotení Nemecka volia inak ako na západe?

Na východe je aj v súčasnosti vidieť, ako sa diktatúry vyvíjali. To, čo táto spolková vláda, a pred ňou – s poľutovaním musím povedať, že aj Angela Merkelová z CDU – iniciovali pred zrakmi ľudí, sa v nových spolkových krajinách sleduje obzvlášť pozorne. Čo sa stalo s našou slobodou prejavu, s právnym štátom, ako sa zaobchádzalo s ľuďmi v čase covidu. Všetko to bolo diktátorské a neprospievalo to demokracii.

Naopak, bolo to takpovediac antidemokratické. A to na východe cítiť oveľa viac vďaka skúsenostiam z (bývalej) NDR. Na západe sú síce občania presýtení, ale aj oni už zleniveli. Niekedy mám pocit, že je to ako padať z 10. poschodia a ľudia si ešte aj počas pádu stále myslia (na deviatom, aj na piatom poschodí), že „doteraz to bolo fajn“. Ale bude to nakoniec poriadny tresk.

Zostaňme pri obraze paneláku. Švajčiarsky spisovateľ Giuseppe Gracia rád opisuje podstatu, z ktorej žijeme a o ktorej si myslíme, že ju ešte stále spoločensky vlastníme, ako „zvyškové teplo“. Znamená to, že na 30. poschodí je nám ešte stále teplo, hoci kotol v suteréne už dávno vychladol, ale nikto si to nevšíma. Žijeme v súčasnom Nemecku len z tohto „zvyškového tepla“?

Áno, ale je čoraz chladnejšie. V hospodárskom sektore už vidieť, že prichádza jedna platobná neschopnosť za druhou. Na jednej strane podnikateľské zväzy varujú pred AfD, ale na druhej strane už vystrčili tykadlá, alebo sa už dávno sčasti presťahovali do zahraničia. Uvedomujú si totiž, že budúcnosť efektívneho hospodárskeho podnikania v Nemecku je teraz veľmi dramatická a že politike sa nedá veriť
– najmä nie tejto spolkovej vláde. Osobne sa vôbec nečudujem, že vláda vedie takúto politiku, keď v nej máme ľudí, ktorí hovoria: „Nemecko, ty mizerný kus h*vna“ (Claudia Rothová, Zelení) alebo „Nikdy som nebol schopný urobiť nič s láskou k vlasti“ (vicekancelár Robert Habeck, Zelení). Svedčí to o pohŕdaní touto krajinou, ľuďmi. Takáto politika je deštruktívna. A často sa sama seba pýtam, či to tak naozaj nebolo zamýšľané a navrhnuté. Iné vysvetlenie neexistuje, nemôže to byť len hlúposť.

Správne ste povedali, že ľudia na východe Nemecka majú stále v pamäti to, čo už zažili s totalitným režimom. Nie je to však trochu schizofrenické, keď napríklad aliancia BSW Sahry Wagenknechtovej, ktorá je dnes už otvorenou komunistkou, má vo všetkých východných štátoch takmer 20 percent? Stabilné výsledky tam má aj strana Ľavica, ktorá je teraz naozaj aj právne 1 : 1 nástupníckou stranou jednoty DRR SED. A v Durínsku dokonca tvorí vládu s ministerským predsedom Bodom Ramelowom. Inými slovami, nespravodlivá strana NDR je na východe volená aj dnes. Ako to ide dokopy, že na jednej strane ste voličom, ktorý je „proti“ nim a zároveň ich naďalej volíte – tých istých socialistov a komunistov, ktorí vás v NDR utláčali?

Áno, určite je tam zjavný podiel ľudí, ktorí sú skutočne komunistami a myslia tak. A ďalší sú určite oslnení samotnou Wagenknechtovou. Vystupuje sebavedomo, šikovne argumentuje a nie nesympaticky, a to robí dojem na naivných ľudí, no ostatní to nechcú. A AfD je tam taká silná preto, že ľudia už CDU nedôverujú.

Počas svojej politickej kariéry ste spôsobili dosť veľký rozruch vo verejnosti. Vyše 40 rokov ste boli členkou CDU a potom ste ju v roku 2015 opustili. Prečo? Nedala sa podľa vás CDU pod vedením Angely Merkelovej už zachrániť?

Nedala. Jednoducho preto, že Angela Merkelová ignorovala to, čo bolo správne a zákonné. Jedným z tých bodov bolo oznámenie o odstavení jadrových elektrární v Nemecku, z ničoho nič. Dozvedeli sme sa o tom z médií v rámci našej parlamentnej skupiny v Bundestagu a takmer sme omdleli. Celá parlamentná skupina bola rozzúrená, ale, samozrejme, väčšinu z nich dokázala svojím obratným vystupovaním, prívetivosťou a argumentami opäť upokojiť.

Potom sa však situácia stala neúnosnou s „hranicou, ktorá sa nedala zabezpečiť“, ako Merkelová povedala v roku 2015, a že ľudí treba prijať. Bola som vtedy členkou výboru pre vnútro a vtedajší minister vnútra za CDU Thomas de Maizière nám, ako poslancom CDU/CSU, prakticky sľúbil: „Zajtra večer budú hranice uzavreté, všetko je pripravené, všetko.“ A na druhý deň sme sa s očakávaním pozerali a nič sa nestalo, pretože Angela Merkelová to zastavila.

Keď si uvedomíte, že krajina je prevalcovaná a že za to môže vaša vlastná vláda, musíte sa zamyslieť nad tým, či takúto vládu ešte môžete podporovať svojím členstvom, alebo je lepšie sa rozlúčiť. Ak ste poslancom parlamentu tak dlho ako ja, 27 rokov za CDU v Bundestagu a vyše 40 rokov ako členka strany, potom si to veľmi dobre premyslíte, rovnako ako nehodíte dlhoročné manželstvo len tak cez palubu bez toho, aby ste sa nad ním zamysleli. Nemala som inú možnosť než odstúpiť a uviesť dôvody, prečo som to urobila.

Teraz žijeme v Nemecku v demokracii, a nie pod výlučnou vládou kancelára. Ako sa dá vysvetliť, že celá parlamentná skupina CDU, celá strana, ktorej sa klame, dostáva sľuby, ktoré sa neplnia, napriek tomu väčšinovo nasledovala kurz bývalej kancelárky? Chápem, že Angele Merkelovej sa osobne vyčíta veľa vecí, ale zároveň si treba uvedomiť, že ju podporovala aj jej vlastná strana. Nechali ju – napriek všetkému – robiť jej prácu.

To je asi pravda a bol to, samozrejme, aj problém CDU. Výsledkom bolo, že v tom období vznikol WerteUnion. Z ľudí, ktorí o nej mali značné pochybnosti. Bol založený aj konzervatívny Berlínsky kruh, do ktorého sme v tom čase za CDU patrili spolu s Alexandrom Gaulandom, ktorý sa neskôr stal predsedom AfD. Intenzívne sme diskutovali a nakoniec boli všetci toho názoru, že takto to ďalej nejde.

Vypracovali sa protestné dokumenty, ale hneď na ďalšom stretnutí jeden človek povedal, že to nemôžeme urobiť, že by sme poškodili kancelárku, ďalší povedal to isté – citlivosť pre poškodenie Angely Merkelovej bola vysoká a potom som v istom momente vtedajšiemu predsedovi berlínskeho krúžku Christeanovi Wagnerovi povedala, že celá vec je neplodná a že odstupujem. Veď to k ničomu nevedie, ak nakoniec nerealizujeme vlastné jasné zistenia.

Silnou stránkou Angely Merkelovej bolo, že sa vždy správala k ľuďom priateľsky, dokonca aj k tým, ktorých názory boli iné. Niekoľkokrát som to zažila v diskusiách, kde boli mnohí ľudia spočiatku skeptickí a potom odchádzali spokojní, pretože ich kancelárka vypočula a súhlasila s nimi. Ak niečo vôbec nechcela podporiť, s radosťou povedala: „Áno, to je zaujímavé, budem o tom premýšľať“, ale potom z toho nič nebolo.

Má mentalitu, ktorá ľuďom bráni, aby k nej pristupovali skutočne agresívne. Bola to jej veľká devíza, ktorú dokázala využiť, aby veľmi šikovne viedla svoju politiku a potom v podstate veci končili tak, že sa rozhodla sama. Určite si takto získala sympatie médií, ktorým poskytovala veľa rozhovorov. A potom, bolo tu za Merkelovej aj štátne financovanie printových médií. V živote si môžete kúpiť veľa vecí, a nakoniec si môžete kúpiť aj priazeň ďalších médií, keď sa tým tlačeným finančne nedarí.

Predseda AfD Hesensko Robert Lambrou s Erikou Steinbachovou. Foto: FB Erika Steinbachová

Môže sa CDU pod vedením nového predsedu Friedricha Merza ešte zachrániť alebo opäť zachrániť?

Myslím, že nie. Nedomnievam sa, že to môže vydržať. Friedrich Merz svojou politikou „požiarnych stien“ v konečnom dôsledku odrezáva CDU od stredných vrstiev. Nemá inú možnosť ako vytvoriť koalíciu – buď so Zelenými, alebo s SPD, alebo s oboma, ak sa pozrieme na Nemecko ako celok so západnými regionálnymi organizáciami CDU. Na východe je dokonca pripravený vytvoriť koalíciu s alianciou Sahry Wagenknechtovej.

Bežní občania, z ktorých mnohí sa o politiku vôbec nezaujímajú, si uvedomia čo to znamená až vtedy, keď už nebudú môcť platiť účty, alebo im nebude stačiť dôchodok. Ale, samozrejme, to ešte viac oslabí podstatu CDU. Je to vypitvaná CDU bez programu. To, čo Merkelová hovorila o migrácii na straníckych konferenciách, bol úplný opak toho, čo nakoniec sama urobila. Na tomto pozadí sa domnievam, že CDU je teraz do veľkej miery prázdna schránka a že Friedrich Merz to pravdepodobne nemôže alebo nechce zmeniť.

Keď ste v roku 2015 opustili CDU, zdôvodnili ste to otvoreným listom, citujem: „Merkelovej kabinet nielenže umožnil, aby sa do Nemecka dostalo viac ako milión migrantov bez kontroly a počas niekoľkých mesiacov, ale nechal ich sem aj prevážať autobusmi a vlakmi, hoci mnohí z nich prišli z bezpečnej krajiny pôvodu a ‚prakticky všetci‘ sa dostali cez iné krajiny EÚ“. O deväť rokov neskôr súčasná vláda dokonca umožňuje utečencom priletieť z Afganistanu rovnakým nekontrolovaným spôsobom. Migračná kríza sa teda skôr zhoršila, než vyriešila. Nemôžeme tak hovoriť o zlepšení situácie. Ako si vysvetľujete, že ministerka zahraničných vecí za stranu Zelených teraz presadzuje rovnakú politiku ako vláda CDU v minulosti?

Naša súčasná ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková je ešte horšia. Akceptuje falošné pasy, podporuje to, že ľudia, ktorí sa nimi preukážu, môžu stále lietať do Nemecka. Je to zločin. V podstate by mala byť nemecká ministerka zahraničných vecí postavená pred súd, pretože to, čo robí, je v rozpore so všetkými našimi zákonmi a predpismi, a to jednoducho nemožno beztrestne akceptovať. Len ma prekvapuje, že táto otázka nehrá vo verejnoprávnych médiách prakticky žiadnu úlohu. Nepamätám si, že by som o tom niekedy niečo počula v spravodajských reláciách ARD alebo ZDF. Je to škandál hrubého zrna.

Hovoríte, že si to neviete vysvetliť. Nestali sa verejnoprávne médiá – od čias Merkelovej – príliš provládne? Sú médiá v Nemecku vôbec ešte korektné?

ARD a ZDF určite nie sú, tieto médiá sú politicky ovládané aj podľa toho, ako sú obsadené riadiace orgány. Ja sama som sedela v televíznej rade ZDF v čase, keď som bola predsedníčkou Spolku vyhnancov (BDV). Štátne médiá sú politicky pevne v rukách tých, ktorí vládnu. Na tomto pozadí sa domnievam, že rozhodne nie sú korektívom, ale podpornou rohožkou, na ktorú potom spolková vláda mäkko dosadá, aj keď robí chyby, alebo sa správa nezákonne.

Vidíme, čo sa deje v Anglicku, je to zlá predzvesť aj pre Nemecko, keď občania vychádzajú do ulíc, pretože vláda protesty proti migračnej politike jednoducho označuje za pravicové a podniká tvrdé právne kroky. Hrozia nám britské pomery?

Polícia v Anglicku je kontrolovaná aj politicky. Normálni policajti robia to, čo im nadriadení prikážu, a mnohí z nich sú nespokojní. Z vlastnej skúsenosti viem, že veľké množstvo policajtov jednoducho opakovane rezignuje a povedia, že to už nevydržia. Vzhľadom na to, čo sa deje v dôsledku prisťahovalectva v Nemecku si myslím, že nie je vylúčené, že by sa to mohlo stať aj u nás.

Už teraz zažívame násilie, útoky nožom, znásilnenia, aj skupinové, a verejnoprávna televízia o tom prakticky mlčí. Radšej informujú o tom, že v Južnej Amerike zišiel z cesty autobus, alebo že sa v Číne zrútil most, ale o dramatických scénach násilia, ktoré sa dejú tu, neinformujú ľudí, ktorí v tejto krajine všetko platia. Z dlhodobého hľadiska to bude pravdepodobne ešte dramatickejšie.

V tejto súvislosti na jednej strane dúfam, že neskončíme v podobnej situácii ako Anglicko, ale na druhej strane sa toho obávam. Ak učiteľku v škole neprijímajú chlapci moslimského pôvodu a je pre ňu neuveriteľne ťažké sa vôbec presadiť, potom je jasné, že tento vývoj sa bude dramaticky meniť zdola nahor. Keď sú dievčatá, ktoré nenosia šatku obťažované a urážané svojimi moslimskými spolužiakmi mužského pohlavia, keď sa nemecké deti snažia prispôsobiť islamu, aby tomuto tlaku unikli, ide o dramatickú situáciu.

Britský premiér Keir Starmer bol obvinený z uplatňovania dvojakého metra, a to z politického aj právneho hľadiska. Od jari 2018 ste predsedníčkou Nadácie Desiderius Erasmus, politickej nadácie AfD. Odvtedy aj právne bojujete za finančnú podporu, na ktorú máte právo a na ktorú má táto nadácia skutočne rovnaký nárok ako nadácie pridružené k iným stranám, napríklad KAS CDU, Nadácia Friedricha Eberta SPD alebo Nadácia Rosy Luxemburgovej, ktoré sú, samozrejme, finančne podporované z peňazí daňových poplatníkov. O akom množstve peňazí hovoríme?

Každý rok sa ostatným politickým nadáciám vyplatí 700 miliónov eur. Dokonca aj taká strana, ako je Ľavica, dostáva miliónové finančné prostriedky od Nadácie Rosy Luxemburgovej. FDP dostávala finančné prostriedky aj v čase, keď nebola zastúpená v Bundestagu. Ide o niekoľko miliónov eur, na ktoré máme jednoducho nárok ako na percento z volebného výsledku a ktoré nám boli od roku 2019 nezákonne zadržiavané, a to aj podľa rozsudku Spolkového ústavného súdu.

Spolková vláda jednoducho odmieta tento rozsudok vykonať a namiesto toho teraz vytvorila nový zákon o nadáciách, aby nám zabránila byť zahrnutí do financovania. Prirodzene, podnikáme proti tomu právne kroky. Spolková vláda zatiaľ radšej podporuje desiatkami miliónov všetky tie mimovládne organizácie, ktoré sa mimovládnymi síce nazývajú, v skutočnosti ich však finančne živí vláda.

Ako je však možné, že nemecký najvyšší súd rozhodol, že na tieto peniaze máte nárok, a napriek tomu ich platiť odmietajú? Aké argumenty uvádzajú?

Vôbec žiadne. Neargumentujú, dokonca sa s nami ani nerozprávajú. Ako nová predsedníčka nadácie som na začiatku a po vstupe AfD do Bundestagu napísala všetkým ostatným nadáciám a navrhla som dialóg. Oni nechcú žiadny dialóg, vôbec sa nechcú zapojiť. Chcú absolútne zabrániť tomu, aby naša nadácia mohla pracovať s rovnakou intenzitou a ponúkať tak ľuďom konzervatívne myšlienky a základy ústavného štátu, a tým im dala aj možnosť lepšie posúdiť niektoré veci. Na druhej strane chcú živiť všetkých, ktorí šíria ľavicové myšlienky.

Zmenili ste nielen strany, ale aj cirkvi. V roku 2015 ste na protest proti nedávno zavedenému požehnávaniu homosexuálnych párov v cirkvi vystúpili z krajinskej cirkvi a prešli do Nezávislej evanjelickej luteránskej cirkvi (SELK). Obvinili ste protestantskú cirkev, že ohýba Sväté písmo podľa svojich potrieb a že cirkev je často len miestom pre svetské zeitgeistové podujatia. Ste teda nielen pravicová, ale aj homofóbna?

Samozrejme, že nie som homofóbna. Keby som bola, sotva by som bola členkou AfD, na čele ktorej stojí lesba. Otázka cirkevného požehnania sa týka základov Biblie. Vtedy som viedla dialóg so zodpovednou prorektorkou a povedala som jej, že už som členkou politickej strany s názvom CDU a nie som viac ochotná prispievať na ďalšiu „stranu“ s názvom „Evanjelická cirkev Nemecka“, pretože sa skôr politicky angažuje, než aby kázala a poskytovala ľuďom pomoc v živote.

Protestantská aj katolícka cirkev sa už dávno vydali rovnakým smerom, a to aj v tom, čo hovoria a robia vo vzťahu k AfD. Napríklad, farár stráca vysoký úrad len preto, že sa stal členom AfD. Tieto dve veľké štátne cirkvi sú podporované štátom prostredníctvom právneho rámca. Ja hovorím, že náboženstvo je tu na to, aby pomáhalo ľuďom v ich živote. Aby sa hlásala viera. Ale to sa nedeje, namiesto toho sú ľudia marginalizovaní.

Protestantská cirkev sa už dávno vydala na túto sekulárnu cestu, zatiaľ čo katolícka cirkev v súčasnosti zvádza ťažký boj. Zároveň však rastú aj nezávislé protestantské zbory, ktoré sú v súčasnosti takmer rovnako veľké ako oficiálne protestantské cirkvi. Veríte, že tieto dve veľké cirkvi v Nemecku je ešte možné zachrániť?

Môj dojem je, že v súčasnosti sa ničia. Budú sa zmenšovať aj naďalej. Deje sa to každý deň a myslím si, že je to aj spravodlivé. Ja som teraz v Nezávislej evanjelicko-luteránskej cirkvi, kde sa ženy zatiaľ nemôžu stať pastorkami, čo mi vôbec neprekáža. Pri katolíkoch neviem rozoznať, či chcú zabrániť tomu, aby sa ženy stali kňazmi. Obe veľké cirkvi opustili svoje základy, stali sa politickými inštitúciami.

Aký význam má kresťanská viera v politike a čo pre vás znamená byť kresťankou v politike?

Priznám sa, že pre mňa nezohrávala takmer žiadnu úlohu. Politika sa musí riadiť vecnými úvahami a základným zákonom, ktorého základom je v konečnom dôsledku Boh. Podľa toho aj konám. Mala som kresťanskú výchovu, každú nedeľu som chodila do detského kostola a neskôr na omše pre dospelých. Spievala som v detskom zbore, čo pre mňa veľa znamenalo. V politike môžete do svojho konania včleniť hodnoty, ktoré ste sa naučili v rodine.

Dlhé roky ste viedli kampaň proti prenasledovaniu kresťanov a za náboženskú slobodu vo svete, v neposlednom rade ako predsedníčka pracovnej skupiny parlamentnej skupiny CDU/CSU pre ľudské práva a humanitárnu pomoc. Keď sa v minulosti hovorilo o prenasledovaní kresťanov, myslelo sa na vzdialené krajiny. S prílevom čoraz väčšieho počtu aktívne veriacich moslimov do Európy a aj do Nemecka sa musíme pripraviť na hrozbu potláčania kresťanskej viery aj v našich zemepisných šírkach.

Otázka prenasledovania kresťanov zohráva, samozrejme, dominantnú úlohu vo Výbore pre ľudské práva Bundestagu a tiež v príslušnej pracovnej skupine našej parlamentnej skupiny, pretože kresťania sú najväčšou prenasledovanou náboženskou komunitou na svete. Kresťania to majú ťažké aj v Turecku, ktoré je kandidátskou krajinou na vstup do EÚ. Samotné farnosti nesmú zamestnávať pastierov. S pastormi sa v Turecku zaobchádza ako so zamestnancami veľvyslanectiev, aby mohli kázať v kostole. Turecko chcelo zničiť kláštor Mor Gabriel, ktorý je stále jedným z najvýznamnejších kláštorov sýrskej pravoslávnej cirkvi. Kresťania to vo svete nemajú ľahké a spôsob, akým fungujú cirkvi tu v Nemecku, v iných krajinách vôbec nechápu.

Ale keďže ste sa pýtali, či aj tu dochádza k náboženskému prenasledovaniu kresťanov, odpoveď je, žiaľ, áno. Vieme, že náboženské kríže pri cestách a kostoly sú opakovane znesväcované, že do nádob so svätenou vodou sa hádžu výkaly. Tieto veci sa dejú neustále bez toho, aby boli nahlásené. Samotné kostoly často bránia nahlasovaniu. Hovoria: nie, nechceme to zverejňovať, inak by sa „nesprávni ľudia“ rozčuľovali a podobne. Ale toto ukrývanie sa vo vlastnej krajine, keď sa útočí na vlastné náboženstvo, v skutočnosti podporuje odporcov.

V iných európskych krajinách, napríklad vo Francúzsku, je už oveľa silnejšie nepriateľstvo voči kresťanom. Dostáva sa do povedomia verejnosti cez médiá pre veľmi dramatické udalosti. Kňazi už boli niekoľkokrát sťatí, útok islamistu v Nice na ľudí modliacich sa počas rannej bohoslužby v katedrále. Hovoríte, že práve cirkvi uhýbajú, takže sme naozaj svedkami islamizácie Európy, alebo dokonca odkresťančenia Západu?

Oboch. Keby boli veľké kresťanské cirkvi odolnejšie, niektoré veci by možno neboli také dramatické. No samozrejme, môžete tvrdiť, že ak dostanete facku na jedno líce, nastavíte aj druhé. Ale to nemôže byť stratégia prežitia v krajine, do ktorej každým dňom prichádza viac moslimov. Nemecké mešity už intenzívne pracujú s deťmi a hlásajú islam takým spôsobom, že deti učia, že jedine Korán je vzorom pre ich život a musí byť základom nášho štátu. Len to je správna viera, ktorá sa musí presadzovať. A to padá na úrodnú pôdu, pretože spoločnosť je už otrávená.

Cirkvi a federálna vláda, ktoré by sa tomu mohli a mali postaviť, to nerobia. Namiesto toho sledujú, ako radikálne mešity organizované Ditibom, tureckým štátnym náboženským orgánom, získavajú čoraz väčšiu pôdu pod nohami. Je dobre známe, že v nich kážu radikálni imámovia. V Severnom Porýní-Vestfálsku samotná CDU prijala za členov strany pravicovo-extrémistických „Sivých vlkov“, agresívnu organizáciu v rámci islamu a Turecka. A ak ste naozaj počúvali Erdogana pred niekoľkými rokmi, keď Turkom v Nemecku odkázal, aby demokraciu používali ako vlak, kým nedorazia do cieľa, tak vlastne úplne otvorene povedal, o čo mu ide. Ale to sa tu prakticky neguje – z hlúposti, ľahkovážnosti alebo úmyslu. Všetky tri veci sú rovnako nebezpečné.

Žijeme v dobe, v ktorej už nie sú jasne definované pojmy. Demokracia sa v súčasnosti zachraňuje pomocou štátnych programov a prostriedkov tým, že sa zriaďujú spravodajské kancelárie, ktoré majú odsudzovať iné a nepopulárne názory. Keď ste kedysi opustili CDU, ako jeden z dôvodov ste uviedli, že konzervatívny prvok strany bol „zámerne marginalizovaný, dokonca stigmatizovaný“. Čo znamená byť konzervatívny dnes?

Pre mňa konzervatívnosť vždy znamená zachovať a rozvíjať to, čo sa osvedčilo, a začleniť to, čo je potrebné. Nemusí to byť tak, že budeme dnes stále používať zastarané telefóny, mobilný telefón je tiež veľmi praktický. Existuje však základ, na ktorom žijeme a pracujeme ako kultúrna krajina. A tento základ je už veľmi pevný, na jeho prelomenie je potrebná určitá sila.

CDU však z tejto cesty zišla, podriaďuje sa ľavicovému duchu doby, alebo sa mu neodváži protirečiť. To nie je len ľavicové, ale čiastočne aj deštruktívne. CDU už nemá žiadnu odolnosť a zloženie jej členskej základne sa podľa toho výrazne zmenilo. Členovia CDU, ktorí zmýšľajú ako ja, už dávno stranu opustili a tí, ktorí ich nasledujú, majú úplne iné zmýšľanie.

V dôsledku tohto pochodu ľavicových a protinemeckých strán čoraz častejšie diskutujeme o tom, čo vlastne znamená byť Nemcom. Potrebujeme ešte vôbec byť Nemcami? Práve ste povedali, že máme pevný základ, je to naozaj ešte stále tak?

Áno, stále máme pevný základ a je vlastne škoda, že veľký nemecko-židovský literárny kritik Marcel Reich-Ranicki už nežije. Asi by nám dal úplne za pravdu ako človek, ktorý naozaj srdcom a dušou bránil nemeckú kultúru, hudbu i literatúru, to všetko, a bol tomu oddaný.

To všetko tu stále je, len si to treba uvedomiť a sprostredkovať to študentom. Že máme dlhú históriu s množstvom svetla, ale aj tieňov, aby sa s ňou mohli stotožniť a vedeli o nej. Ale hodiny dejepisu sú už v mnohých oblastiach veľmi chabé, rovnako ako náš – kedysi bohatý – jazyk. V tejto súvislosti je tragické, ako sa vyvíja protestantská cirkev, pretože bez jej Martina Luthera by sme nemali náš druh jazyka. Luther svojím prekladom Biblie stanovil normy.

Som pevne presvedčená, že našu kultúru a našu identitu možno zachrániť. Od prírody som optimistka, preto som sa angažovala v nadácii a preto som po dlhom zvažovaní vstúpila do AfD, hoci som po CDU už nechcela vstúpiť do žiadnej strany. Podľa môjho názoru je to v súčasnosti jediná sila v krajine, ktorá je schopná nasmerovať tento obrovský tanker s názvom Nemecko opäť správnym smerom.

Vaša rodina sama zažila vyhnanstvo, narodili ste sa vo vtedajšom Západnom Prusku a dnes je to mesto Rumia v Poľsku. Vaša matka s vami a vašou sestrou utiekla po mori pred Červenou armádou do Šlezvicka-Holštajnska, neskôr ste 16 rokov pôsobili ako predsedníčka Zväzu vyhnancov a viedli ste silnú kampaň za odškodnenie vyhnaných Nemcov z bývalých východných území, za čo vás v Poľsku nenávideli. Dodnes požadujú od Nemcov 1,3 bilióna eur za škody spôsobené počas druhej svetovej vojny a trvajú na morálnej povinnosti. Skončia sa tieto debaty niekedy?

Tieto debaty by sa raz skončiť mali. Zväz vyhnancov (BDV) vždy zdôrazňoval, že bolo v rozpore s medzinárodným právom, že ľuďom na bývalých východných územiach Nemecka bolo počas trvania vyhnanstva všetko odobraté. Bolo to vyvlastnenie bez náhrady. Vyhnaní Nemci majú dodnes na základe medzinárodného práva nárok na odškodnenie. Zároveň som však varovala pred tým, aby sa táto téma stala ústrednou. Musí skôr ísť o pripomínanie si osudu a kultúrneho dedičstva miliónov vysídlených Nemcov. A práve preto som chcela, aby sa v Berlíne zriadilo pamätné centrum, ktoré by to pripomínalo. Môžem len odporučiť, aby sa tieto debaty o odškodnení neviedli týmto spôsobom. Ani na poľskej strane. Pretože je ľahké argumentovať, že Poliaci dostali značnú časť našej vlasti, všetky budovy, všetku pôdu a všetku techniku, ktorá tam bola, a tak by podľa medzinárodného práva mali byť povinní zaplatiť nemeckým vyhnancom odškodné. Aj s ohľadom na to je nevyhnutné to už celé ukončiť.

Opakovane ste boli obvinená z relativizovania holokaustu, z relativizovania nespravodlivosti Nemcov tým, že poukazujete na nespravodlivosť, ktorá sa Nemcom stala.

Ľudské práva sú nedeliteľné. Každého, kto trpí porušovaním ľudských práv, treba brať vážne. Nikdy som nepopierala holokaust, a už mnoho desaťročí som členkou Nemecko-izraelskej spoločnosti. Medzitým ma chceli vyhodiť, respektíve ma „požiadali“ o odchod, pretože som členkou AfD. To neurobím, pretože stojím za Izraelom a som s ním solidárna a členkou tejto organizácie som už viac ako 20 rokov. Okrem toho som teraz členkou strany, ktorá tiež podporuje Izrael viac, ako časť tejto spolkovej vlády. Členstvo v AfD sa často používa, keď chcete niekomu niečo prišiť. U mňa sa to nikomu nepodarí – ani v tejto otázke.

A na záver, kto alebo čo je v súčasnosti najväčšou hrozbou pre Nemecko? Vláda, EÚ alebo – ako sa hovorí – AfD?

Nemecká vláda a teda aj EÚ. Pretože všetko, čo sa v EÚ robí zle, centrálne riadi nemecká vláda. Samotný fakt, že pani von der Leyenová bola nominovaná a opäť zvolená, je pre Európsku úniu katastrofou. V konečnom dôsledku naša spolková vláda chce, aby sme sa rozplynuli v európskom superštáte, a je hnacou silou tohto procesu, čo považujem za obrovskú chybu. Väčšina krajín EÚ s tým nebude súhlasiť. Dokonca ani Francúzsko. Všetky si chcú zachovať svoju identitu. Je však rozpoznateľné, že sa má vytvoriť moloch s nemeckou kontrolou, ktorý v konečnom dôsledku nemá budúcnosť. Na tomto pozadí je Nemecko hlavným vinníkom zlej situácie.