Znásilňovanie podozrivých Palestínčanov. Prečo sa Izrael chváli tým, čo iní taja

Americký minister zahraničných vecí Blinken pricestoval v nedeľu do Izraela, aby tamojším predstaviteľom opäť vysvetlil, že Američania už naozaj nemajú záujem o ďalšie správy o izraelských masakroch v Gaze a že je namieste dohodnúť sa s Hamasom na prímerí.

Čo v skutočnosti trápi Američanov

Blinkenovi pritom nejde o mŕtvych Palestínčanov, desaťtisíce priamo zabitých a státisíce mŕtvych v dôsledku zničenej infraštruktúry. V kalkuláciách americkej veľmocenskej politiky je to len jedna z mnohých položiek. Ani ho príliš netrápi medzinárodná izolácia USA, ktoré už niekoľkokrát zostali v Bezpečnostnej rade OSN pri hlasovaní o Izraeli celkom osamotené. Upadajúci hegemón to nejako unesie.

Možno sa Blinken bojí, že ak sa vyhliadka na prímerie zrúti, Irán využije situáciu na odvetný útok na Izrael za nedávny atentát na šéfa Hamasu v Teheráne. Američania potom budú vplyvom izraelskej lobby zatiahnutí do vojny s Iránom, ktorú si neprajú. Blinkena však predovšetkým trápia demokratickí voliči, vďaka ktorým je vo funkcii. Považujú izraelské vyčíňanie v Gaze za genocídu, nedokážu sa zmieriť s tým, že ich vláda to vojensky podporuje, a hrozí, že počas prezidentských volieb zostanú znechutene doma.

Blinken však prichádza do krajiny, ktorej vláda a verejnosť sú naladené inak. Trvajú na zničení Hamasu, čo sa nezaobíde bez toho, aby bolo Gaza „vyľudnená“; jemnejší výraz asi nenájdeme. Navyše zastávajú presvedčenia, ktorými sa vymykajú základným euroamerickým či, ako sa niekedy nezmyselne hovorí, judeo-kresťanským normám.

Hromadné znásilnenie ako "džentlmenský delikt"

Svedčí o tom reakcia na nedávny škandál, ktorý vypukol po zverejnení záznamu z bezpečnostných kamier z jednej izraelskej vojenskej základne. Na záberoch vidíme desiatku maskovaných ozbrojencov, ktorí pristupujú k skupine ležiacich polonahých Palestínčanov, jedného vyberú a utvoria okolo neho kruh. Čo sa v kruhu udialo, už na videu nie je, ale prípad je dostatočne známy z médií. Palestínčan bol znásilnený tak brutálne, že musel byť prevezený do nemocnice. Vojenská polícia následne všetkých desať vojakov zatkla.

Šokujúca bola reakcia verejnosti. Na základňu, kde mali byť vojaci zadržiavaní a súdení, vtrhol dav, ktorý kričal, že ide oslobodiť hrdinov. Oslobodzovania sa zúčastnil aj minister financií Smotrič. Minister národnej bezpečnosti Ben-Gvir tentoraz zostal doma. Asi mu prišlo čudné okupovať väzenské zariadenie davom, keď má na starosti práve správu väzníc. Uspokojil sa s vyhlásením, že zadržaní sú hrdinovia, a pripustil, že starostlivosť o národnú bezpečnosť si môže vyžadovať i hromadné znásilnenie. Iste, sfanatizovaný dav nebýva reprezentatívnou vzorkou verejnosti.

Tentoraz sa však príliš nelíšia. Aktuálny prieskum ukazuje, že len pätina Izraelčanov sa domnieva, že by páchatelia mali byť trestne stíhaní, zatiaľ čo takmer dve tretiny považujú hromadné znásilnenie palestínskeho väzňa za džentlmenský delikt, ktorý by mala riešiť nanajvýš disciplinárna komisia.

Izraelské väznice ako skutočné peklo

Nie je ničím novým, že v izraelských väzniciach dochádza k mučeniu, ani to, že sú mu vystavovaní ľudia, ktorí sú len zadržaní a často potom i bez akéhokoľvek obvinenia po mesiacoch mučenia prepustení. Osud niektorých z nich zachytáva správa izraelskej humanitárnej organizácie B'Tselem.

Odvážni Židia z tejto organizácie, z denníka Haaretz i z niekoľkých ďalších inštitúcií dnes robia česť svojmu národu, ktorý sa v posledných rokoch prepadol vo vzťahu k Palestínčanom do mentálneho kŕča. Akoby sa blížil k nemeckému kolektívnemu šialenstvu z tridsiatych rokov minulého storočia. Vybičovaný pocit obete, ktorej všetci len ubližujú, môže viesť k neslýchaným krutostiam.

Ľudia ako Smotrič alebo Ben-Gvir sa potom môžu javiť ako najviditeľnejšie symptómy choroby. Pod Ben-Gvirovým vedením sa izraelské väznice stali skutočným peklom. Ľudia, ktorí by boli v právnom štáte považovaní za nevinných, sú systematicky bití, vyhladovávaní, znásilňovaní, pripravovaní o spánok, zbavovaní akejkoľvek dôstojnosti. Ďalší posun spočíva v tom, že Ben-Gvir sa k tomu všetkému hrdo hlási. Chváli sa tým, že všetko, čo sa píše o strašných podmienkach Palestínčanov v jeho väzniciach, je pravda.

Nacisti a USA sa mučiarňami aspoň nechválili

Desivé slová. Mučenie, bohužiaľ, nie je ojedinelé, ale je považované za také závažné porušenie základov ľudskosti, že je takmer univerzálne odsudzované. Aj štáty, ktoré sa ho bežne dopúšťajú, sa k nemu zdráhajú priznať, predstierajú, že sa u nich nič také nedeje, či pokiaľ snáď náhodou áno, sú vinníci naoko potrestaní.

Nacisti sa nechválili koncentračnými tábormi a o Terezíne dokonca natočili odporný propagandistický film, ktorý vykresľoval, ako dobre sa tam Židom žije. Američania po škandále s americkou mučiarňou v irackom Abú Graib rozdelili symbolické tresty niekoľkým pešiakom a väznicu zatvorili.

Časť predstaviteľov dnešného Izraela ide inou cestou. Môžeme to prisudzovať kolektívnemu šialenstvu, možno barbarstvu, ale môže to byť aj inak. Ich postup najviac pripomína starovekých Asýrčanov, kultúrne vyspelý národ tvorcov prvej ríše na Blízkom východe, ktorí stavali na okázalej krutosti.

Zo Starého zákona vieme, že si Židia od nich dosť vytrpeli, ale asi sa tiež kadečo naučili. Z histórie tiež vieme, že v okamihu svojho najväčšieho rozmachu bola ich ríša už len krôčik od definitívneho zrútenia.