Viliam Karas: Na rozhodnutie o migoch sme mali súhlas prezidentky Čaputovej

Iste, veď to súvisí. Je nielen neprofesionálne, ale aj nezákonné, ak niekto nadkvalifikuje trestnú vec, aby hrozil vyšší trest a aby potom danú osobu zlomili a dotlačili k spolupráci, takisto sme tu mali nadužívanie väzby. Aj ako predseda advokátskej komory a potom ako minister som sa snažil túto špirálu zastaviť. Tá dĺžka väzby, tá zámerná nečinnosť, to boli flagrantné porušenia zákona a ústavných práv obvinených. Nechcem ale, aby kvôli tomu vznikol dojem, že nebolo čo vyšetrovať a že porušenia zákona tu boli len po roku 2020, takto to vidieť nemôžeme. Nebezpečný je totiž aj opačný extrém, ktorý tu máme po voľbách 2023. Nemôžeme sa tváriť, že korupcia tu nebola, nebolo čo vyšetrovať a všetko to boli len politické procesy.

Iste, no bolo choré, ak sa hromadne zneužívala väzba na vynucovanie priznaní, na zastrašovanie obvinených s tým, že ak začnú ako kajúcnici spolupracovať a udávať komplicov, tak sa zrazu hrozba doživotia zmení na podmienku a prepustenie na slobodu. Veď to bol právny pravek. Prvohory.

Ten nepomer bol zjavný. Keď som končil vo funkcii ministra, apeloval som na právnickú obec a na sudcov, aby bez ohľadu na aktuálne politické pomery a na tlaky médií rozhodovali spravodlivo a aby nepripustili právny rozklad.

Necítite aj vy osobné zlyhanie v tom, že ste sa v tom čase, po roku 2020, neozývali ako šéf advokátskej komory dôraznejšie a hlasnejšie? Napríklad pri porušovaní práv obvinených na obhajobu a na spravodlivý proces. Neprispelo k extrémom a k strate dôveryhodnosti „bojovníkov proti korupcii“ aj mlčanie právnickej obce?

Práve koncom roka 2020, keď sme videli, čo sa na právnom poli valí Slovenskom, došlo k zmene vo vedení advokátskej komory. Vtedy som získal dôveru kolegov, aby som viedol komoru, z dvoch dôvodov. Prvým bola hrozba, že komora sa rozbije. Ambíciou pani ministerky bolo rozbiť a rozdeliť komoru.

Ministerky Kolíkovej?

Áno.

Prečo ju chcela rozdeliť?

Predpokladám, že chcela oslabiť hlas advokátskej samosprávy, aby mala ako ministerka silnejšiu pozíciu. Našťastie sa jej to nepodarilo, po návšteve Benátskej komisie sme tie tlaky ustáli… No a vrátim sa k druhému dôvodu, prečo som vtedy prijal funkciu predsedu advokátskej komory. Chcel som, aby bolo viac počuť kritický hlas, ktorý by sa ozval pri porušovaní práv advokátov alebo obvinených. To som aj robil, aj keď médiá tento hlas často ignorovali a nedávali mu priestor. Zastával som sa práva obvinených na obhajobu a na spravodlivý proces, za čo mi chodili odkazy, aby som si vymenil dvere na dome, aby som si dal pozor, aby náhodou pánty neboli vybité, ako sa to robilo pri raziách. Keď mnohí mlčali, my sme sa ako advokátska komora nahlas ozývali.

To ma prekvapuje, lebo váš hlas nebolo veľmi počuť. Na to, čo sa dialo – sledovanie advokátov, účelové väzobné stíhania, vynucovanie spolupráce s NAKA – vás až tak počuť nebolo.

Treba si pozrieť naše stanoviská z toho času, boli jasné. Že neboli v médiách, to je druhá vec, za ktorú nemôžem. Považujem za úspech, že sme sa pripojili k podaniu na Ústavný súd, kde sme namietali, že účelová väzba advokáta je vážny zásah do práv obvinených, čo súd aj uznal. Bolo to jedno z najvážnejších a najsilnejších rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý podržal právny štát a funkčnosť bŕzd a protiváh v trestnom a justičnom systéme.

Narážal som skôr na to, že nebolo počuť kritiku z komory pri kauze Poľovnícka chata, kde išlo o odpočúvanie advokátov a opozičných politikov bez súhlasu súdu, lebo súd dal súhlas len na akciu proti pytliakom, nie na sledovanie advokátov a opozície.

Tu rozlišujme dve veci. My sme ako komora boli veľmi aktívni v systémovej rovine a výsledkom boli dokonca tendencie rozpustiť nás. Napriek tomu musí byť základom advokátskej komory jej nezávislosť. Teda my nemáme vstupovať do konkrétnych živých káuz a nahrádzať prácu obhajcov v konkrétnom konaní. A v tom konkrétnom prípade, na ktorý sa pýtate, tam sme navyše v tom čase nemali priamy prístup k informáciám.

Nedávno prepustili z výkonu trestu Dušana Kováčika. Bolo to zákonné, no v rovine politickej a morálnej to bol škandál a nadpráca ministra Suska v prospech bývalého špeciálneho prokurátora s väzbami na bodorovcov, oligarchov z pozadia Smeru. Vláda sa bráni, že aj bývalí ministri využili takúto právomoc. Ako to bolo v čase, keď ste boli ministrom?

Minister má právomoc podať dovolanie pre podozrenie z porušenia zákona a má aj právomoc prepustiť až do rozhodnutia súdu odsúdeného z výkonu trestu. Napokon, túto právomoc má aj generálna prokuratúra alebo Najvyšší súd. Spomínam si, že aj ja som túto právomoc využil, no bolo to len v prípade zjavnej chyby, ktorá bola nepopierateľná a ktorú bolo nutné okamžite napraviť. To ale nie je prípad Kováčika. Napokon, právomoc prepustiť ho do rozhodnutia súdu o dovolaní má aj samotný Najvyšší súd, ten to ale neurobil. Urobil to minister a nevyzeralo to ako snaha napraviť spravodlivosť, ale ako politické gesto.

Ľudia z ministerstva obrany podali trestné oznámenie za protiústavné darovanie migov Ukrajine. Terčom je minister Naď, lenže v tom čase ste vystúpili aj vy ako minister spravodlivosti s tvrdením, že ste našli ústavne čisté riešenie. Experti na ústavné právo sa však zhodli, že právne čistú cestu ste nenašli ani nemohli nájsť, lebo odvolaná vláda bez dôvery parlamentu nemala na takéto rozhodnutia ústavný mandát. Nešlo pri vašich slovách o čistom riešení len o výmysel alebo želanie?

Nie, som presvedčený, že právnici, ktorí v tom videli protiústavný postup, opomenuli niektoré dôležité skutočnosti. My sme konali na základe mandátu a poverenia prezidentky, ktorá v tom čase bola vrchnou veliteľkou ozbrojených síl, mala právomoc dojednávať medzinárodné zmluvy a túto právomoc delegovala na vládu. Obrátili sme sa priamo na prezidentskú kanceláriu, aby bolo jasné, že toto poverenie dojednávať medzinárodné zmluvy trvá aj v rámci dočasného poverenia.

Nie, problém bol v tom, že vláda nedarovala migy formou medzinárodnej zmluvy, ale formou medzivládnej dohody. To je zásadný rozdiel.

Všetky dohody s inými krajinami a vládami sú medzinárodné, majú len rôznu kvalifikáciu.

Je ale rozdiel medzi medzinárodnou zmluvou, ktorá si vyžaduje schválenie v parlamente alebo ratifikáciu hlavou štátu, a medzivládnou dohodou, kde je parlament mimo hry a koná len vláda, spravidla iba tá, ktorá má dôveru parlamentu, nie taká, ktorá už dôveru nemá.

Opakujem, na darovanie migov sme mali poverenie od pani prezidentky, dokazujú to podklady, ktoré sme ako vláda obdržali od ministerstva obrany, generálneho štábu ozbrojených síl a ministerstva zahraničných vecí. V poverení prezidentky bolo jasne napísané, že dočasná vláda má právomoc okrem iného dojednávať aj medzinárodné zmluvy. Aj na túto konkrétnu dohodu o migoch sme mali poverenie prezidentskej kancelárie.

Ja zas opakujem, tu nešlo o medzinárodnú zmluvu, ale o medzivládnu dohodu.

Ale veď to je to isté.

Nie je to to isté. Medzinárodné zmluvy ratifikuje prezident, medzivládne dohody nie.

Išlo o ústavne čisté riešenie. A rád by som pripomenul, že právo povedať, čo je a čo nie je v súlade s ústavou môže len Ústavný súd. Rozhodnutie sa urobilo na základe poverenia a právnych analýz a rozhodovala vláda ako celok. A jednomyseľne.

Áno, a od ministra spravodlivosti sa očakávalo, že nájde právne čisté riešenie.

Neočakávalo sa to od ministra spravodlivosti, ja som túto zodpovednosť za predkladaný materiál neprevzal. Predkladateľ návrhu bol minister obrany. Tým sa ale nechcem vyviňovať, za mojím právnym názorom, že sme konali v súlade s právom a poverením, si stojím aj dnes.

KDH už prestalo podporovať protivládne protesty Progresívneho Slovenska a SaS. Prečo? Donedávna ste vystupovali po boku PS.

KDH sa rozhodlo podporiť umeleckú obec a jej protesty. Súhlasím síce s tým, čo tvrdí premiér, teda že ministerka má právo na takéto rozhodnutia, no problém vidíme v motivácii, zámeroch, komunikácii. Máme pochybnosti, či tomu ministerka rozumie. Pokiaľ ide o protesty PS a SaS, nevideli sme dôvod na ich podporu, keďže sme už predtým podporili kultúrnu obec a jej verejné akcie.

V minulosti ste podporovali akcie PS a dokonca aj kandidáta PS na prezidenta. Nemyslíte si, že to bola chyba? KDH by v čase kultúrno-etických sporov nemalo verne sekundovať progresívcom.

Takto to hodnotia mnohí zvonku. Ja ale nevidím žiadnu chybu v tom, že sme podporili protesty opozície proti novele Trestného zákona. A čo sa týka podpory Ivana Korčoka v prezidentských voľbách, ani to by som už neprehodnocoval. V druhom kole boli dvaja silní kandidáti a nevidím problém v tom, že sme podporili Ivana Korčoka. Bola to snaha zabrániť tomu, aby jedna garnitúra ovládla všetky vysoké ústavné funkcie v štáte.

Prekvapením bolo, že ste Korčoka podporili hneď v prvom kole. Nebolo chybou, že KDH ani len do prvého kola nepostavilo konzervatívneho kandidáta na prezidenta?

Bola to chyba, že sme nevedeli postaviť silného kandidáta, ale to už nevieme zmeniť, je to len poučenie do budúcnosti.

Nakoniec to totiž vyzerá tak, že v čase, keď to progresívci naliehavo potrebovali, teda pred prezidentskými voľbami, ste ich podporovali – a dnes, keď už o nič nejde, sa hráte sa suverénnu stranu, ktorá si drží PS a SaS od tela.

S tým nesúhlasím. Opozícia sa má zomknúť, ak ide o zásadné otázky a charakter štátu, to sme urobili pri zmenách v trestnom práve, ktoré boli pre nás neprijateľné. To ale neznamená, že podporíme PS vo všetkom. Sme samostatná strana.

Korčok naznačuje, že si hľadá politickú budúcnosť a čaká na ponuky. Hovoril s KDH?

Tieto otázky nebudem komentovať.

Spýtam sa inak. Ak by Korčok predstavil projekt spájania niektorých strán, rokovali by ste s ním povedzme o prípadnom spoločnom postupe do volieb?

KDH je samostatná a najdlhšie pôsobiaca strana na Slovensku. Nerád kádrujem, s kým áno a s kým nie. Podstatné je mať jasnú politickú ponuku a v tomto KDH nesklame.

Ak by Korčok uvažoval o spojení niektorých menších strán, napríklad Demokratov s KDH, rokovali by ste s ním o tom? Napokon, táto téma nie je celkom nová, už pred voľbami 2023 na vás tlačili viaceré médiá vrátane Postoja, aby ste sa spojili so stranou Demokrati.

Takáto téma nie je na stole. My si ideme vlastnou cestou.

Robert Fico na Devíne vyzval na ochranu cyrilo-metodských tradícií, na ochranu národných koreňov a na stavanie hrádze proti progresivizmu. Nemyslíte si, že presne toto by mali s odvahou a nahlas hovoriť lídri KDH?

Z literatúry som mal rád jeden výrok alebo tézu o rozpore sna a skutočnosti. Výroky premiéra na tieto témy pre mňa nezneli autenticky.

Pýtal som sa, či by tieto témy nemalo držať v rukách KDH. Lebo ak sa KDH takýchto tém bojí, potom ich využíva politická konkurencia. KDH sa nechalo vytláčať z národno-konzervatívneho priestoru raz Mečiarovým HZDS, potom Smerom. Nie je to chyba, že KDH sa nechá tlačiť na okraj národného tábora a potom vyzerá len ako sekundant liberálov a progresívcov?

To, o čom hovoríte, cítim na sebe samom. Som kresťanským demokratom a konzervatívcom, zároveň som hrdým Slovákom. Mám blízky vzťah k folklóru. Samotná hymna KDH je úžasná a silná, je zakorenená v rodnej zemi. Ale áno, možno málo zvýrazňujeme tú našu časť programu, ktorý vyjadruje vzťah k „rodnej hrude“. Som zástancom pestovania a ochrany národných koreňov, ale prirodzeným spôsobom, nie prvoplánovým a účelovým, chceme pracovať s národnými témami bez nenávisti k iným národom a iným kultúram. Falošný nacionalizmus je škodlivý. Náš vzťah k národu tu je, len treba zdôrazňovať autenticitu.

A zároveň ho treba politicky vyjadriť.

Súhlasím, v tom sú medzery.

Premiér pozval KDH k zmenám v ústave, ponúka to v súvislosti so stavaním hrádze proti progresivizmu, respektíve v súvislosti s ochranou štátu pred tým, aby bol ovládaný jednou z nových a cudzích ideológií. Pôjdete do rokovaní so Smerom?

Predstavili sme osem našich priorít, ktoré by si zaslúžili ochranu v ústave. Je tam nielen ochrana svedomia, sú tam aj témy ako boj s korupciou, terorizmom, podpora súkromného podnikania. Budeme pre to hľadať podporu, čiže budeme diskutovať aj s koalíciou, aj s opozíciou.

Ako sa KDH postaví k poslancom strany, ktorí zmeny v ústave či už zo strachu, alebo pod tlakom progresívnych médií odmietnu? Viacerí poslanci KDH sa k tomu už postavili negatívne a tvrdia, že s koalíciou na zmenách v ústave spolupracovať nebudú. Myslím pani Holečkovú a pána Mikloška…

Ja by som nepredbiehal. Tá situácia nie je taká dramatická, ako ju popisujete. Pokiaľ viem, výhrady nie sú k obsahu a k návrhom vedenia KDH.

Iste, výhrady napríklad poslankyne Holečkovej sú politické, nechce hlasovať s koalíciou. Neznamená to, že pre niektorých poslancov KDH sú politické konflikty viac ako programové priority KDH?

KDH, rovnako ako SaS a PS, vie podporiť návrhy iných strán, aj koaličných. A klub KDH bol vo väčšine prípadov jednotný. Predpokladám, že keď si to v strane vydiskutujeme, budeme mať spoločný postup.

Myslím si, že najväčším právnym a ústavnoprávnym problémom je dnes postupné osekávanie základných práv a slobôd, hlavne slobody slova. Deje sa to v záujme presadzovania progresívnej ideológie a agendy a v záujme umlčiavania konzervatívnych hlasov. Nemala by byť hlavne toto priorita KDH pri úvahách o zmene ústavy a pri presadzovaní ústavných poistiek na ochranu slobodnej spoločnosti?

Je to prvý bod našich návrhov. V rámci presadenia výhrady vo svedomí chceme chrániť slobodu presvedčenia aj slobodu slova. Čiže áno, súhlasím, KDH ako konzervatívna strana chce byť ochrancom slobody slova. Mimochodom, nie je to len konzervatívna agenda, ale aj liberálna, liberálna v pôvodnom význame slova.

Lenže liberáli už vymreli, zmenili sa na progresívcov, pre ktorých nie je kľúčová sloboda slova, ale kontrola a prevýchova spoločnosti.

Preto je teraz na konzervatívcoch, aby prevzali ochranu slobody a slobody slova ako svoju kľúčovú agendu.

KDH tvrdí, že je nielen kresťanské, ale aj konzervatívne. Práve o tom sú však najväčšie pochybnosti. Konfliktom s progresívcami sa vyhýbate, naopak, stojíte po ich boku, podporujete ich agendu aj ich kandidátov v prezidentských voľbách, za nepriateľské strany považujete tie z národného tábora. V eurovoľbách ste mali vysoko na kandidátke Štefanca, ktorý podporil Istanbulský dohovor a agendu socialistov a progresívcov. Dokedy bude KDH také plaché a dvojtvárne? Nenastal čas na to, aby ste nahlas povedali, že s progresívcami končíte?

To sú silné slová. Vyjadril by som to inak. Po prezidentských voľbách sme cítili, že je tu príležitosť na reštart strany a presadzovanie vlastnej konzervatívnej politiky. Čo sa potom týka vyhraňovania, konfliktov, kádrovania s kým áno a s kým nie, pre mňa takto politická otázka nestojí. Snívam o strane, ktorá bude moderná, hodnotovo zakorenená, jasne komunikujúca, s vnútornou integritou, ktorá bude nohami na zemi.

To sú všetko len formálne znaky, ktoré podpíše každá strana, podstatné sú ale obsahové znaky a ich súčasťou je aj to, s kým chcete pracovať a koho odmietate.

Nie sú to len formálne znaky. Nesúhlasím. V prvom rade si strana musí povedať, kto je, čo chce presadiť, musí získať podporu. A potom, keď bude mať váhu za stolom, môže ukazovať prstom s kým áno a s kým nie. Ak je to naopak, je to detinské.

Narážam na to, že KDH sa tvári ako konzervatívna strana, no na európskej aj národnej úrovni stojí verne a poslušne po boku progresívcov, a to je v čase, keď sa stupňujú kultúrno-etické vojny, choré, nie?

KDH je suverénna strana, ktorá má aj pri kultúrno-etických sporoch jasno vo svojich prioritách, neustupujeme z nich. Spolupráci s partnermi z opozície sa nevyhýbame, ak je aj v našom záujme, ale máme jasno v tom, že naše princípy sú kresťanské a konzervatívne.

V konfliktoch, hlavne hodnotových, si treba vybrať stranu, lavírovanie je zhubné. KDH sa otvorene postavilo proti ministerke Šimkovičovej a zastáva sa ľudí, ktorých odvolala z funkcií. Neprekáža vám, že títo ľudia, ktorých podporujete, sú hlavné postavy v kultúrno-etických konfliktoch a že stoja na strane progresívnej a transrodovej politiky?

Prekáža. Asi by som pripomenul a zdôraznil, že KDH na jednej strane považuje ministerku za nekompetentnú a problémovú, napríklad pre jej vzťahy s dezinfoscénou, no na druhej strane sme vyhlásili, že v rezorte kultúry treba hlbšie reformy a zmeny.

Asi treba hlasnejšie hovoriť o tom, že štátna podpora kultúry nemá byť o financovaní progresívnych a dúhových organizácií a spolkov. Mala by byť o podpore národnej kultúry a národného kultúrneho dedičstva, ako to vidíme v Maďarsku.

Problém nebol v tom, že štát financuje širšie spektrum organizácií. Hlavným problémom bol výrazný nepomer v podpore vybraných nadácií a združení, a netýka sa to len rezortu kultúry, tie peniaze tečú aj z iných ministerstiev a často jednostranne, len s minimálnou podporou pre iné ako progresívne projekty. Tento tvrdo selektívny prístup tu bol, to je jednoznačný fakt, v tomto má ministerka pravdu a treba to riešiť. No treba to riešiť kultivovane a presvedčivo.