Agentúra Associated Press (AP) v oficiálnom vyhlásení uviedla: "Kancelária agentúry AP v tejto budove sídli už 15 rokov. Nemali sme žiadne indície, že by sa v budove nachádzal, alebo v nej bol aktívny Hamas. Túto skutočnosť preverujeme, ako najlepšie vieme. Nikdy by sme našich novinárov vedome nevystavili riziku." Z bombardovania prázdnej budovy – všetci obyvatelia boli včas evakuovaní – sa zrazu stal príbeh o umlčiavaní tlače.

Podľa toho, ku ktorej strane sa prikláňate, je zničenie budovy buď snahou Izraela zabrániť nezávislému spravodajstvu z Gazy tým, že zničili zázemie novinárov, alebo dôkazom totálnej neschopnosti médií informujúcich o izraelsko-palestínskom konflikte. Ak hovorí izraelská armáda pravdu, tak AP buď klame, alebo predviedla neuveriteľný príklad novinárskej nemohúcnosti, keď sa jej za 15 rokov nepodarilo zistiť, že sídli v jednom dome s teroristami.

Túto dilemu možno pomôžu vyriešiť dva články (The Atlantic a v The Tablet) od Mattiho Friedmana, bývalého novinára, ktorý v rokoch 2006 až 2011 pracoval v jeruzalemskej kancelárii AP. V roku 2014 vydal dva články, v ktorých opisuje a silno kritizuje fungovanie medzinárodných médií i AP v Izraeli a na palestínských územiach.

Opisuje v nich, ako vzniká medzi novinármi venujúcim sa Izraelu stádovité myslenie, keď korešpondenti prídu do regiónu a rýchlo zapadnú medzi kolegov, od ktorých získavajú kontakty a zdroje. Výsledkom je, že majú všetci rovnaké informácie a vytvoria si rovnaký svetonázor. Tiež sa stiera rozdiel medzi aktivistami a novinármi. Žurnalisti voľne odchádzajú pracovať pre neziskovky a naopak.

"V týchto kruhoch sa podľa mojich skúsenosti stal odpor k Izraelu niečím medzi prijateľným predsudkom a podmienkou vstupu. Nemám na mysli kritický prístup k izraelskej politike alebo ku kŕčovitej vláde, ktorá je momentálne pri moci. Skôr presvedčenie, že izraelskí Židia sú do istej miery symbolom svetových neduhov, najmä tých, ktoré sú späté s nacionalizmom, militarizmom, kolonializmom a rasizmom – myšlienka, ktorá sa rýchlo stáva jedným z hlavných prvkov progresívneho západného ducha a šíri sa z európskej ľavice na americké univerzitné kampusy a medzi intelektuálmi vrátane novinárov. V tejto sociálnej skupine sa tento sentiment prejavuje v redakčných rozhodnutiach jednotlivých reportérov a redaktorov, ktorí píšu o Izraeli, čo zas dáva takému mysleniu prostriedky na masovú replikáciu," napísal Friedman.

Uvádza mnoho príkladov, ako to funguje v praxi. Kým na písanie o izraelskej korupcii bol vždy priestor, rozsiahla korupcia palestínskej samosprávy bola zamlčiavaná. Pritom obyčajného Palestínčana trápi korupcia jeho predstaviteľov viac ako ďalší nepodarený pokus o dohodnutie miery. Friedman opisuje, ako v roku 2009 jeho dvaja kolegovia zistili, že vtedajší izraelský premiér Ehud Olmert predložil Palestínčanom "významný mierový návrh", ktorý však samospráva odmietla. AP o tom nakoniec vôbec nereferovala, pretože by to odporovalo naratívu, v ktorom sú "Palestínčania umiernení a Izraelčania nepoddajní a stále extrémnejší".

Pri aktuálnej udalosti je však najdôležitejší popis referovania o Gaze. Väčšinu reálneho zberu informácií zabezpečujú prostredníci a reportéri priamo z Gazy. Tí majú dobré dôvody na to, aby zamlčali kritické údaje o Hamase. Buď sa ho boja, alebo s ním priamo sympatizujú. Západní novinári, ktorí na základe týchto informácií v Jeruzaleme píšu články, ich potom ďalej cenzurujú. Friedman priznáva, že osobne z jednej správy vymazal kľúčový údaj, že Hamas prezlieka svojich bojovníkov do civilného oblečenia a potom ich počíta ako civilné obete, pretože sa bál o bezpečnosť svojho reportéra v Gaze.

AP tiež napríklad neuviedla, že jedno z raketových stanovíšť Hamasu bolo hneď vedľa jej kancelárií. Dokonca aj v správe, v ktorej opisovala izraelské tvrdenia, že teroristi schválne umiestňujú svoje palebné zariadenia do civilných oblastí využívaných ako živé štíty. Nereportovala ani o kauze, keď bojovníci Hamasu vtrhli do kancelárií AP a vyhrážali sa jej pracovníkom. Pri prevoze obetí do nemocnice v Gaze reportéri v tichej dohode s Hamasom nakrúcali civilistov, ale vo chvíli, keď na miesto začali prúdiť zranení a mŕtvi teroristi, kamery vypínali. Údaje o počte obetí v Gaze najčastejšie pochádzajú od tamojšieho ministerstva zdravotníctva, ktoré má pod kontrolou Hamas.

Od publikovania Friedmanových článkov sa toho veľa nezmenilo. Hamas stále vládne v Gaze a AP až do soboty sídlila v rovnakej budove. Na všetky informácie z Gazy sa musíme pozerať s maximálnou mierou skepsy. Ak AP naozaj nevedela, že zdieľa budovu s teroristami, tak asi preto, že to radšej ani vedieť nechcela. Ak izraelské letectvo zrovnalo kancelárie AP so zemou, pretože ju agentúra rozčuľovala, ťažko sa mu čudovať.

Pôvodný text vyšiel na portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.